Stále v tej istej rieke…
K starým etnickým predsudkom pribúdajú vďaka príchodu migrantov nové.
Hovorí sa (Herakleitos?), že sa nedá dvakrát do tej istej rieky vstúpiť. Mne sa to teraz skoro podarilo.
Medzinárodná konferencia vo Freiburgu, a bože, moja kravata je neuviazaná. Obvykle ju mám vopred pripravenú, len treba strčiť hlavu cez uzol, trošku potiahnuť, upraviť a je to hotové. Teraz sa nejako, počas cesty, rozviazala. Vo svojom doterajšom živote som sa to nenaučil a už sa asi ani nenaučím kravatu viazať (vždy sa našla, nájde dobrá duša, ktorá mi v tom vždy pomohla), no, čo teraz robiť? Poprosil som teda jedného kolegu, aby mi ju uviazal. A chvalabohu, teraz sa nestalo to, čo sa mi prihodilo pred skoro tridsiatymi rokmi. V Mníchove.
Ako nový (a mladý, ale to nič neznamená) štipendista Nadácie Alexandra von Humboldta som dostal z Bonnu tú humboldtskú, tenkými, šikmými zelenými pásikmi zdobenú kravatu. Samozrejme v škatuľke, teda neuviazanú. A hneď sa k tomu naskytla príležitosť, aby som ju nosil (aspoň tak by sa to patrilo), akože znak „remesla“… Vtedy som býval v podnájme u jedného staršieho Mníchovčana, jeho som teda poprosil, aby mi tú nešťastnú kravatu uviazal. On to aj ochotne spravil, ale keď bol s tým hotový, položil mi otázku: ale ostatní (!) Maďari však vedia uviazať kravatu? Či?
Odhliadnuc od toho, že som nemal (ani nemám) ani potuchy, koľko Maďarov (v percentách, alebo v absolútnych číslach?) vie kravatu viazať, pravdupovediac