Na Orave vznikla skupina odporu proti komunistom, z Jozefa Meleka urobili gaunera a odsúdili ho na 15 rokov

Jozef Melek sa narodil v auguste 1932, pochádza z Námestova. Jeho otec Ján a mama Jozefína boli spätí s pôdou a malým rodinným hospodárstvom. „Bol som jediný chlapec spomedzi štyroch detí a s matkou som mal veľmi blízky vzťah. Budovala vo mne odmalička pokoru, vieru aj radosť z plodov ľudskej práce, hoci sa žilo ťažko a v tvrdej oravskej pôde sa každá úroda rodila náročne a vyžadovala pevnú vôľu.“

Po absolvovaní ľudovej a meštianskej školy zasiahli do života dospievajúceho Jozefa hektické časy súvisiace so vstupom nemeckých vojsk na slovenské územie a s následným vypuknutím Slovenského národného povstania.

Vojnové časy chlapčenskými očami

Zakrátko po vypuknutí SNP sa Jozef s rodinou stali svedkami lokálnych udalostí v dovtedy relatívne pokojnom Námestove. Nemci ho obsadili prakticky bez odporu.

Na správanie nemeckých vojakov, príslušníkov klasického Wehrmachtu z radov civilných odvedencov, Jozef spomína: „U nás boli ubytovaní traja, správali sa slušne. Najviac mi utkvel v pamäti rakúsky vojak Augustin Dacho. Ako chlapec som mal záujem o zbrane a vojenský život. Dacho sa striedal na etapy počas presunov do Bobrova, kde strávil pár dní na pozícii. Keď sa vrátil, prespal a počas voľna chodil do miestnej dielne opravovať techniku a zbrane. Vtedy mi vždy nechával v nohaviciach niekoľko nábojov, keďže vedel, že ich nájdem. Mal som schovanú doma malú pištoľ, vždy som mu tie šaty prehľadal, keď nebol doma, a náboje som vystrieľal. Bolo to také naše tajomstvo. Bol som smutný, keď od nás odchádzal.“

Ako sa situácia na bojiskách menila a spojenci stále viac postupovali, dorazila do Námestova aj sovietska armáda. Aj v tomto prípade posudzoval Jozef ľudí podľa činov, nie uniformy.

„Niektorí sa chovali veľmi divoko a išiel z nich strach, hlavne keď sa potúžili alkoholom. Chodili zvesti o tom, že hľadajú prednostne alkohol a ženy. U nás však k takýmto incidentom nedošlo. Ubytovali sa u nás opäť traja – dôstojník, starší vojak a nakoniec mladík Ivan.“

Niektorí vojaci, hlavne z radov dôstojníkov, boli ovplyvnení domácou komunistickou ideológiou, a tak sa snažili svoje názory dokazovať aj medzi nábožensky založeným oravským ľudom.

„Uvidel u nás kríž a modlitebné knižky a začal nám akýmsi pseudovedeckým prístupom vysvetľovať, že sovietski letci vyleteli niekoľko kilometrov do atmosféry a žiadne nebo tam nenašli. Tiež vraj rozpitvali ľudské telo na drobné kúsky, ale žiadna duša tam nebola. Niektorí z nich však boli veriaci. Starší vojak nám dokonca ukazoval sväté obrázky, ktoré nosil so sebou – bol pravoslávny veriaci. Mladý Ivan bol zas veselý mladík, ktorému sa páčila moja sestra Mária, a tak občas s našou mamou vtipkoval, ako si ju odnesie so sebou do Ruska. Skrátka, čo človek, to svojská povaha.“

Ako sa blížil koniec vojny, v oravskom obyvateľstve sa čoraz viac šírili zvesti o budúcnosti, ktorá má byť spätá s komunistickým režimom. Miestni obyvatelia, odjakživa spätí s pôdou a náboženskými tradíciami, prijímali tieto správy s obavami.

Jozef začal uvažovať o odboji či odpore proti režimu. Nedokázal však vo svojich mladíckych predstavách odhadnúť dôsledky svojho konania, ktoré neskôr dramaticky zasiahli do jeho života.

Na ceste k odboju proti komunistickému režimu

Po počiatočnom prechodnom období provizórnej demokracie sa v roku 1948 definitívne chopila vlády komunistická strana, ktorá pod diktátom Moskvy verne kopírovala sovietsky model politiky. Na obyvateľov Námestova dopadli opatrenia v podobe neúnosných kontingentov (povinných dodávok), začiatok rozsiahlej propagandy proti cirkvi a prenasledovanie jej predstaviteľov.

Rodina Melekovcov tieto opatrenia vnímala s nevôľou. Po absolvovaní meštianskej školy v Námestove a poľnohospodárskeho kurzu sa Jozef rozhodol vyučiť za elektrikára v Tvrdošíne, počas štúdia pracoval aj na stavbe Oravskej priehrady. Neskôr tu pokračoval ako civilný zamestnanec a spoznal sa tu s podobne zmýšľajúcimi, protikomunisticky naladenými kolegami. Najviac z nich vynikal jeho vedúci Pavol Šmejkal, ktorý bol o 12 rokov starší a postupne Jozefa priviedol k informáciám o tajnej skupine Biela légia. Tá pôsobila ilegálne na rôznych miestach Slovenska s cieľom poskytovať informácie o represiách, ktoré režim uplatňoval, ako aj pomoc ľuďom, ktorí boli prenasledovaní režimom alebo sa snažili ujsť za hranice.

Biela légia pôsobila v období, keď sa uplatňovali metódy exemplárneho trestania potenciálnych nepriateľov režimu; mnoho odhalených členov si vyslúžilo najtvrdšie tresty. Jozef však neodhadol dôsledky svojho konania, keď spolu s ďalšími členmi absolvoval provizórne tajné nočné schôdzky v miestnej budove Wagnerovej píly. Hlavnými členmi námestovskej bunky boli Pavol Šmejkal, František Ptačin a Jozef.

„Na schôdzkach sme preberali informácie, ktoré chodili z iných oblastí. Hovorilo sa o prenasledovaní kňazov, o politickej situácii, o tom, že je nutné priberať nových členov a informovať obyvateľstvo, pretože v oficiálnych médiách bola len skreslená propaganda. V dôsledku týchto cieľov sa však medzi nás dostali ďalší chlapci a zakrátko nás niekto udal. Prišiel medzi nás jeden neznámy chlapec z Ružomberka a ten bol tým donášačom. To bolo riziko, ktoré sme si pri získavaní nových členov neuvedomili.“

Jozef mal v danom období zlé tušenie a rozhodol sa s pár kamarátmi vybrať do Čiech, kde si plánoval nájsť prácu a neskôr aj ujsť za hranice. Zamestnal sa v Stříbre, kde robil elektrikára. Tu spoznal viacero Slovákov, z ktorých niektorým sa zdôveril a zisťoval u nich možnosti úteku.

„Počas nočných schôdzok som sa stretol tajne s ľuďmi, ktorí mi mali pomôcť naplánovať útek. Jedným z nich bol Michal Zamko, stretli sme sa viackrát na cintoríne. Postupne však príliš vyzvedal a ja som pochopil, že on bude ďalším donášačom. Keď sa vyzvedal, prečo chcem vlastne ujsť, vymyslel som si príbeh o tom, ako som podpálil JRD v Námestove, pri ktorom zhorelo množstvo kráv.“

Netrvalo dlho a pasca sa postupne uzatvárala: po Jozefa prišli orgány ŠtB, ktoré ho zobrali z ubytovne na výsluch do Plzne. Okrem iného sa vyzvedali aj na jeho kamarátov z Námestova.

„Snažili sa vystupovať priateľsky a zmierlivo, aby vytiahli čo najviac informácií, dokonca ma po výsluchu prepustili. Ja som však vedel, že je zle. Odišiel som narýchlo do Prahy a prvým vlakom sa vrátil domov do Námestova. Chcel som vedieť, ako sú na tom ostatní chlapci.“

Pri návrate však už bolo neskoro a celá skupina bola prakticky odhalená. Otec Jozefa informoval, že Šmejkal je zatknutý. Netrvalo dlho a 5. júla 1952 okolo polnoci zaklopali na dvere domu Melekovcov príslušníci ŠtB s príkazom na zatknutie Jozefa.

Vyšetrovanie, proces a exemplárny trest

Prvú noc po zadržaní strávil Jozef na záchytnej stanici v Námestove, potom ho previezli do väznice v Ružomberku, kde sa začalo obdobie nátlaku, výsluchov a vyšetrovania.

„Na výsluchy ma vždy viedli so zaviazanými očami. Vyšetrujúci referent mal rázny prístup, ukázal však aj dávku ľudskosti. Keď mi spomenul, že dostali hlásenie z Plzne o tom, že som plánoval útek za hranice, rozhodol sa to do môjho spisu neuvádzať. Vedeli pritom o všetkom, aj o tom vymyslenom požiari v JRD. Donášači pracovali kvalitne. Pri vyšetrovaní som potvrdzoval len skutočnosti, ktoré už oni sami vedeli, ako aj mená tých, čo boli už zadržaní, aby som nenamočil do problémov ďalších ľudí. Na záver vyšetrovania som sa ho spýtal, aký trest môžem za toto očakávať. Povedal, že mi hrozí jeden až dva roky väzby. Ani vo sne by mi nenapadlo, aký trest nakoniec dostanem.“

Na súde, ktorý bol v Ružomberku, sa rozhodol prokurátor vytvoriť z Jozefa exemplárny príklad protištátneho teroristu, ktorý plánoval najťažšie zločiny.

„Vykrikoval po mne, že som chcel bojovať proti robotníckej triede, že som chcel zabíjať a vraždiť robotníkov, komunistov, dokonca vlastnú matku. Tá keď to sledovala, začala plakať. Nemal som žiadnu možnosť obhajoby. Vytiahli na mňa fotografie starých zbraní, ktoré som ako chlapec po vojne našiel a odložil. Nepomohli žiadne argumenty, potrebovali ma vykresliť ako gaunera.“

Na konci pojednávania si Jozef vypočul rozsudok, ktorý ho definitívne zlomil. Namiesto deklarovaných dvoch rokov, ktoré mu predpovedal vyšetrovateľ, mu vymerali trest 15 rokov odňatia slobody za trestný čin velezrady s dodatkom, že prihliadajú na jeho mladý vek, pretože tento zločin sa bežne trestá odsúdením na smrť.

Jozefovi sa pred očami premietol celý jeho život a budúcnosť v najtvrdších žalároch komunistického Československa.

Jáchymovské peklo a následky na celý život

Prvé dva týždne po odsúdení strávil Jozef v ilavskej väznici. Keď získali dostatočný počet väzňov na transport do Prahy, presunuli Jozefa do väznice na Pankráci a odtiaľ transportom do pracovného tábora v Jáchymove.

„Hneď po príchode nás rozdelili podľa jednotlivých úsekov. Jáchymov bol súborom viacerých táborov, kde väzňov zaraďovali podľa výšky trestov. Ja som sa dostal na tábor Nikolaj, kde boli väzni s trestom od 10 do 20 rokov.“

Ďalšie mesiace musel Jozef bez akýchkoľvek ochranných prostriedkov v neľudskom tempe a nasadení ťažiť spolu s ostatnými väzňami rádioaktívnu uránovú rudu. Dozorcovia dávali väzňom jasne najavo, aký je ich osud.

„Obzvlášť jeden z nich, ktorý bol zhodou okolností Slovák, nám pri nástupoch neustále prízvukoval, že tam budeme dovtedy, kým všetci neskapeme ako prašiví psi. Toto jeho posolstvo mi celý život ostalo v pamäti. Mali sme si uvedomiť, že už nič neznamenáme a prišli sme tam len úmorne pracovať, koľko zvládneme, a potom konečne zomrieť. Tie slová mi zobrali z duše aj poslednú nádej.“

Za týchto podmienok bolo ťažké nájsť vnútornú silu na boj s osudom a každý väzeň ju hľadal po svojom.

„V hĺbke bane, kam sme chodili fárať a kde sme už boli odkázaní sami na seba, bola malá odbočka. Občas, keď ma nikto nevidel, na chvíľu som sa tam pobral a v tichosti sa vyplakal. Myslel som na svoju matku, v duchu som sa s ňou rozprával a dostal zo seba všetku tú bolesť. Väzenský život je krutý a slabosť sa neodpúšťa, preto som to robil len v takejto tajnej a nepozorovanej chvíli. Vyplakal som sa, vnútorne vyrozprával a vrátil sa naspäť ťažiť tú prekliatu rudu.“

Približne po roku doľahli na Jozefa zdravotné problémy, ktorým spočiatku lekári neprikladali význam. Považovali ho za simulanta, ktorý sa chce vyhnúť práci. Až keď dostal vysoké horúčky a bol na pokraji zrútenia, previezli ho do nemocnice v Karlových Varoch.

Potvrdilo sa uňho podozrenie na vážnu kostnú tuberkulózu, ktorá zasiahla miechu, chrbticu a bedrové kĺby. Previezli ho do väzenskej nemocnice Plzeň – Bory, kde bol dlhodobo hospitalizovaný. Keď sa v nemocnici pokazil röntgenový prístroj, museli ho previezť do Ročova. Pri tejto príležitosti mu v hlave skrsla posledná myšlienka na útek z väzenského pekla.

„Pred prevozom som sa spýtal dozorcu, či si smiem odskočiť na WC. Súhlasil a ja som sa ocitol na toalete vo vonkajšej časti areálu, ktorá mala z druhej strany oblok. Naposledy som sa prežehnal, preskočil cezeň na druhú stranu a utekal. Nemal som plán ani víziu, nepoznal som terén. Po chvíli som narazil na kovaný plot s ostrými hrotmi. Pozbieral som zvyšky síl, hoci som bol chorý a pár dní predtým som sotva chodil. Adrenalín spravil svoje a bol som na druhej strane. Vzápätí však vyhlásili poplach a dozorcovia v rozsiahlej rojnici prehľadávali okolie. Zakrátko boli pri mne. Skryl som sa vo vysokej žihľave, nebolo to však nič platné. Hneď ako ma tam našli, odviedli ma naspäť na Bory. Nezastrelili ma možno len preto, že práve išla okolo miestna učiteľka s deťmi a celú akciu sledovali.“

Čo si však dozorcovia nemohli dovoliť pred očami civilného obyvateľstva, vynahradili si za múrmi väznice.

„Hneď ako som vošiel do chodby, dostal som ranu do zátylku. Potom ma dotlačili do miestnosti, kde čakal náčelník s ďalším dozorcom. Postavili ma hlavou k stene a udreli do žalúdka; keď som sa od bolesti sklonil, dostal som ďalší úder pod bradu. Boli zohratí a bolo vidno, že to nerobia prvýkrát. Podávali si ma medzi sebou a udreli ma ešte 12- alebo 14-krát, kým som sa zrútil na zem. Nie v bezvedomí, všetko som vnímal, ale moje telo sa zrútilo od bolesti. Zakrvaveného ma chytili za plecia a hodili do samotky. Tu som strávil ďalších 14 dní v úplnej tme a pri polovičných, už tak dosť biednych prídeloch stravy. V noci sa chodili dozorcovia zabávať kopaním do železných dverí, ktoré ma budilo, a reflexívne som očakával ďalšiu bitku. Zmätene som pobehoval po cele a oni z toho mali obrovskú zábavu.“

Po návrate na celu k ostatným spoluväzňom, ktorí mali v dôsledku jeho pokusu o útek tiež sprísnený režim, očakával Jozef výčitky a opovrhnutie. Namiesto toho sa s ním zvítali, starali sa oňho a odkladali mu stravu. Tu sa ukázal ľudský rozmer a súdržnosť, ktorá vládla medzi väzňami. V nemocnici na Boroch strávil Jozef počas náročnej liečby tri roky. Paradoxne mu však choroba zachránila život – dostala ho totiž z Jáchymova, kam sa už nikdy nevrátil.

„Nikto z ostatných väzňov, čo celé roky pracovali v rádioaktívnych podmienkach, už dnes nežije. Mnohým som bol na pohrebe, umierali v príliš mladom veku. Preto aj svoju chorobu beriem s odstupom času ako zásah osudu. V podstate ma zachránila.“

Keď neskôr hľadali elektrikárov pre Elektromontážne závody v Bratislave, podarilo sa Jozefovi opustiť Plzeň a spolu s ďalšími 300 elektrikármi z radov väzňov sa ocitol vo väznici v Leopoldove. Režim tu bol podľa jeho slov v porovnaní s Jáchymovom neporovnateľný a vďaka práci na chvíľu prichádzal na iné myšlienky.

Najviac však trpel, keď mu v roku 1956 umrel otec a Jozef nesmel ísť na pohreb. Roky bežali a v rámci zmeny spoločenskej situácie po období prenasledovania a vykonštruovaných procesov prišiel mierny odmäk. Prezident Antonín Novotný udelil v roku 1960 pri príležitosti výročia ukončenia 2. svetovej vojny amnestiu vzťahujúcu sa na politických väzňov. Vďaka nej sa nakoniec dostal 13. mája na slobodu aj samotný Jozef.

Psychicky a zdravotne poznačený, ale slobodný a opäť vidiaci malú nádej na svetlejšiu budúcnosť. Zo svojho 15-ročného trestu si odsedel necelých 8 rokov.

Civilný život pod dohľadom režimu

Po návrate na slobodu si dali štátne orgány záležať na tom, aby bol Jozef pod kontrolou. V rokoch 1961 – 1963 ho viackrát sledovali agenti Štátnej bezpečnosti, ktorí sa našli v radoch jeho spolupracovníkov, prípadne známych. Jozef o ich činnosti netušil, ale sám bol dostatočne poznačený tým, ako doplatil na túžbu po zmene. Žiadne kroky vedúce k protištátnej činnosti sa uňho teda nepreukázali.

Jozefova rodina, ale aj obyčajní ľudia z Námestova nebrali jeho väzenskú minulosť ako prekážku, ale naopak – snažili sa mu pomáhať. V roku 1963 sa Jozef oženil s Máriou Trabalíkovou, ktorá sa mu stala oporou. Matke, ktorá zomrela v roku 1963, tak stihol splniť priania, o ktorých v ťažkých myšlienkach obdobia Jozefovej väzby snívala.

„Mama mi písala v listoch len tri veci, ktoré by ešte chcela zažiť: aby som vyzdravel, aby ma pustili na slobodu a aby som si našiel dobrú ženu. Tieto priania som jej ešte pred smrťou stihol splniť, a tak vari odchádzala z tohto sveta o trochu spokojnejšia.“

Rodina sa zakrátko rozrástla o dcéru Máriu, syna Jozefa, dcéru Janku a najmladšieho Jaroslava. Pracovný život strávil Jozef ako zamestnanec mestského úradu v Námestove, kde robil elektrikára.

Po vstupe vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968, keď sa opäť na dlhé roky utužila komunistická doktrína, zažil v období normalizácie nepríjemné podozrenia aj Jozef.

„Vedeli o mojej minulosti, a tak keď v meste nastala akákoľvek porucha elektroinštalácie, spájali si to s mojím menom. Žiadne z podozrení sa však nikdy nepotvrdili a ja som mal svedomie čisté. Mal som svoju rodinu, svoju prácu a neplánoval som dostať sa do problémov.“

Príchod Nežnej revolúcie vnímal Jozef opatrne a s nedôverou, keďže si nevedel predstaviť, že by sa taký prísny a krutý režim, ktorého dosah pocítil na vlastnej koži, vzdal moci bez boja. O to viac sa potešil, keď sa to podarilo a on sa po dlhých rokoch konečne zbavil jarma občana druhej kategórie.

Neskôr sa stal jedným z prvých poslancov za Kresťanskodemokratické hnutie v Námestove, ale v neskorších rokoch sa o politiku nezaujímal. Ako dôchodca vložil celú svoju energiu do založenia firmy na prevíjanie elektromotorov, ktorá pod vedením jeho syna funguje dodnes.

Na minulosť sa mu nespomína ľahko. Ak by sa dal vrátiť čas, mnohé by spravil inak, no zásady viery a spravodlivosti nosí v sebe dodnes. Dúfa, že budúce generácie nebudú musieť pocítiť krutosť diktatúry, ktorá by zničila najlepšie roky ich života.