Prečo obete zneužívania prehovoria až po rokoch a prečo im uverí len málokto

„Poznám ho osobne a určite verím v jeho nevinu, lebo tak múdreho a srdečného človeka si ani neviem predstaviť, aby bol vôbec schopný takého činu,“ píše na Facebookovej stránke biskupa Milana Chautura používateľka Bea. Podobných komentárov sa na sociálnych sieťach objavilo množstvo.

Stovky ľudí sa za neho modlili, držali pôst a svoju podporu vyjadrili aj hashtagom #vladykusinedame. V utorok mu podporu vyjadrili aj jeho kolegovia biskupi, ktorí tvrdia, že tiež veria v jeho nevinu.

Obvinenie Milana Chautura zo zneužívania mladého dievčaťa nie je jediné, ktoré zdvihlo takúto vlnu reakcií. Podobne to prebiehalo napríklad aj v prípade zneužívanej jedenásťročnej Kristíny z Nevidzian. A to dokonca aj potom, čo sa farárova vina preukázala na súde.

Prečo je to tak?

„Ľudia mávajú stereotypné predstavy o tom, ako vyzerá a ako sa správa násilník a páchateľ zneužívania,“ hovorí Daša Malíková, ktorá bola vedúcou Národnej linky pre ženy zažívajúce násilie a teraz pôsobí na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského. Realita je podľa nej úplne iná, než predstavy ľudí.

„Násilia a sexuálneho zneužívania sa dopúšťajú ľudia rôzneho veku, vzdelania, sociálneho postavenia, majetkových pomerov či osobnostného vybavenia. Nezriedka ide o ľudí, o ktorých by to ich najbližšie okolie, ich rodina, kolegovia v práci, susedia, alebo známi nikdy nepovedali,“ tvrdí Malíková.

Násilná povaha páchateľov sa podľa nej prejavuje len v kontakte s obeťou. „Ostatní môžu páchateľa vnímať ako milujúceho manžela, starostlivého rodiča alebo morálnu autoritu v rámci komunity,“ hovorí Malíková. Násilie navyše nepáchajú pred svedkami, ale len tam, kde sa cítia bezpečne a beztrestne.

Nemajú na čele napísané, že zneužívajú deti

Práve spoločenský status a dobrá povesť, ktorú páchatelia majú, ich môže dlhodobo chrániť pred odhalením a potrestaním. Nejde pritom len o cirkevné autority, ale aj o športových trénerov, učiteľov či nadriadených v práci.

„Keď si pozriete fotografie páchateľov sexuálneho zneužívania, zväčša na prvý pohľad nevyzerajú ako devianti a sexuálni predátori, ale skôr ako normálni nenápadní ľudia. Nemajú na čele napísané, že zneužívajú deti,“ hovorí Malíková.

Násilník dokáže konať rozvážne a premyslene. „Uvedomujú si, ako sa ku komu môžu správať – čo je v ktorej situácii prijateľné a čo nie, kde už voči nim budú vyvodené nejaké dôsledky a kde je to ešte v poriadku,“ hovorí Veronika Valkovičová z Fakulty sociálnych a ekonomických vied na Univerzite Komenského. Násilníci si často vyberú obeť, ktorá je v znevýhodnenej pozícii – študent, človek z menšiny, podriadená v práci, dieťa zo sociálne znevýhodneného prostredia.

„Jedným zo spoločných znakov všetkých sexuálnych predátorov a pedofilov je, že dôsledne dbajú na to, aby ich konanie zostalo tajomstvom. Od obetí si uchovanie tohto tajomstva vynucujú vyhrážaním, nátlakom, zastrašovaním, sľubovaním, ponižovaním, zneužívaním svojej autority a moci,“ dodáva Malíková.

Od prekvapenia po konšpirácie

Čo ak sa obvinenie dotkne človeka, ktorého ľudia poznajú, dôverujú mu a vnímajú ho ako autoritu? Často tomu nedokážu uveriť. „Vnímajú to ako neodôvodnený útok zo strany obete, ohováranie, snahu pošpiniť slušného človeka, sprisahanie, pripisujú jej rôzne, niekedy až konšpiračné motivácie,“ opisuje Malíková.

To môže neskôr prejsť až do „klanovej vojny“, v ktorej obvinení tvrdia, že ide o útok na celé ich spoločenstvo, hodnoty alebo vieru. Chybu však robia aj tí, ktorí obvinenie rozširujú na všetkých ľudí, ktorí patria do tej istej komunity ako páchateľ, a všetkých kňazov, učiteľov či športových trénerov hádžu do jedného vreca a nálepkujú ich ako sexuálnych deviantov.

„Pre ľudí a pre komunitu je ťažké prekonať priepasť medzi tým, ako človeka dovtedy vnímali a realitou, ktorá môže byť nielen úplne iná, ale aj zdrvujúca. Popieranie je vtedy najčastejším a najspoľahlivejším obranným mechanizmom,“ hovorí Malíková.

V diskusii o Chauturovi ľudia často spomínali aj „prezumpciu neviny“. Slávka Karkošková, ktorá sa dlhodobo venuje téme zneužívania detí, pripomína, že v našej legislatíve je v súvislosti s obeťami násilia zakotvený iný princíp – prezumpcia statusu obete. To znamená, že osoba by sa mala považovať za obeť až dovtedy, kým sa na súde nepreukáže opak, píše sa v zákone o obetiach trestných činov.

„A ani v prípade, že sa na trestnoprávnej rovine prípad nepreukáže, nedá sa z toho automaticky vyvodiť, že ide o krivé obvinenie,“ upresňuje Karkošková.

„Najférovejšie by bolo, ak by sme si vo vzťahu ku konkrétnemu prípadu trúfli povedať len to, že o ňom vlastne takmer nič nevieme. A z toho, čo vieme, nie sme kompetentní vynášať súdy – ani na adresu suspektných obetí, ani na adresu suspektných páchateľov,“ pripomína Karkošková.

Chcú zabudnúť, ale nedokážu to

O žene, ktorá biskupa obvinila zo zneužívania, veľa nevieme, len to, že dnes už je dospelá, má svoju vlastnú rodinu a žije v zahraničí. Odvtedy, čo ju mal biskup zneužívať, už uplynulo niekoľko rokov.

„Je zvláštne, keď takéto obvinenie príde až po rokoch,“ napísal na Facebooku po Chauturovom obvinení v diskusii jeden z užívateľov. A nebol jediný.

Hoci sa mnohým nepozdáva, že obvinenie Chautura prichádza až po rokoch, nejde o nič výnimočné. Obete sa totiž na jednej strane snažia na zlú skúsenosť zabudnúť, no na druhej strane sa im spomienky na ňu roky vracajú a nevedia sa s traumou vyrovnať. „Obeť sa cíti pošpinená, použitá, zneužitá, no zároveň má potrebu viesť normálny život a zážitok zneužívania vytesniť,“ hovorí Malíková.

Obete sa so zneužívaním len málokedy komusi zveria. Podľa Európskej agentúry pre základné práva sa na políciu obrátila len každá siedma žena, ktorá zažila sexuálne násilie od kohosi iného, než svojho partnera.

„Veľmi často sa stáva, že keď sa obeť násilia niekomu zverí so svojou skúsenosťou, je automaticky odrádzaná, jej skúsenosť je bagatelizovaná, alebo je dokonca obviňovaná okolím, že si za to môže sama – že robila niečo, čo nemala, bola tam, kde nemala byť. Alebo do situácie vstúpia obviňujúce debaty o jej mravnosti a sexualite,“ hovorí Valkovičová.

Obete prehovoria, až keď pocítia podporu

Neexistuje žiaden „správny čas“, keď by obete mali skutok ohlásiť, hovorí Daša Malíková, ktorá je aj terapeutkou a poradkyňou pre ľudí, ktorí zažili násilie v blízkych vzťahoch.

Obete sa často odvážia prehovoriť až po rokoch, keď cítia podporu okolia, keď sa zmení klíma v spoločnosti a majú pocit, že zvládnu aj prípadný tlak z okolia.

„Preto je veľmi dôležité, aby ľudia, ktorí zažili násilie, cítili vo svojej komunite, ale aj z celej spoločnosti, podporu a dôveru – ak sa to nedeje, ich cesta za spravodlivosťou je veľmi náročná,“ hovorí Valkovičová.

„Za násilie, ako aj obťažovanie je zodpovedný výlučne páchateľ,“ pripomína Ľubica Rozborová z Odboru rodovej rovnosti a rovnosti príležitostí na ministerstve práce.

„Som presvedčená, že prvým krokom k vyriešeniu problému je priznať si, že nejaký existuje. A k tomu medializované prípady a kampaň #MeToo jednoznačne prispeli. Mnohí ľudia pochopili, že to, čo považovali za výlučne osobnú skúsenosť, je v skutočnosti celospoločenský problém, ktorý treba riešiť,“ hovorí Rozborová.

Na Slovensku hnutie #MeToo nemalo veľmi silnú odozvu. V súčasnosti je v anglicky hovoriacich krajinách dokonca populárny hashtag #WhyIDidntReport, v preklade „prečo som to nenahlásila“, pod ktorým ľudia zverejňujú svoje príbehy sexuálneho násilia alebo obťažovania aj s dôvodmi, prečo tieto prípady nikdy neohlásili.

Opakujú sa rovnaké dôvody, ako sú v štúdiách – strach, že prídu o prácu, hanba, pocit viny.  Na Slovensko zatiaľ tento hashtag nedorazil.

Spôsob, akým ľudia na Facebooku reagovali na obvinenie Chautura, zjavne obetiam zneužívania nedodal odvahu o svojich nepríjemných skúsenostiach otvorene prehovoriť.

Video: žena, ktorá obvinila biskupa, pre RTVS potvrdila, že na obvineniach trvá

„Posilniť obete sexuálneho násilia a obťažovania našimi reakciami, ktoré budú založené na dôvere, pochopení a podpore, zostáva kľúčovou výzvou,“ hovorí Rozborová.

V krátkom rozhovore na kameru pre RTVS prvýkrát prehovorila v utorok žena, ktorá biskupa Chautura obvinila zo zneužívania. „Celá táto záležitosť je pre mňa traumatizujúca,“ hovorila. Kamera ju zaberala zozadu, jej hlava bola na zázname rozostrená a takisto mala aj pozmenený hlas.

Potvrdila, že za slovami o zneužívaní si stojí, a tvrdila, že záležitosť s Chauturom trvala niekoľko rokov. „Nechcela som, aby sa táto vec medializovala ešte predtým, ako by sa to vyšetrilo policajnými a cirkevnými orgánmi,“ povedala ešte.

Biskup trvá na svojej nevine, proti obvineniu sa neplánuje brániť súdnou cestou a vyzval verejnosť, aby na ženu, ktorá ho obvinila, nik neútočil.