Denník N

Vychovali ma starí rodičia, babku som dlho volal mama, hovorí muž, ktorý nepoznal svojich rodičov

Ilustračné foto – © Laura D'Alessandro (CC BY 2.0)
Ilustračné foto – © Laura D’Alessandro (CC BY 2.0)

Tisíce detí vychovávajú namiesto vlastných rodičov babka s dedkom. Martin si je istý, že to preňho bolo oveľa lepšie detstvo, než by prežil v detskom domove.

Temer celé detstvo bol „ten chlapec“, rarita. Ľudia o tom šepkali, ale aj tak to započul: „to je to chúďa, čo ho vychováva babka, aj ona je chudera, takto na staré kolená“. Babka mala vtedy možno okolo 55 rokov a Martinovi sa vôbec nezdala stará. Dedko možno, mal o desať rokov viac ako babka a od mladosti drel v lese, zvážal drevo s koňmi, takže bol naozaj zrobený. Babka však bola čiperka.

Keď bol Martin dvadsiatnik a s babkou mali už dospelácke rozhovory bez predstierania a bez milosrdných klamstiev, pochopil, že babka jednoducho musela zostať aktívna. Kvôli nemu. „Každý rok sa počíta, Martinko, každý,“ zvykla mu hovoriť.

„Čo si pamätám, hovoril som jej spočiatku mama a ona to nechala tak. Nechcela mi pliesť hlavu. V škôlke som akosi nevnímal, že je iná ako ostatné mamy. Aspoň si to nepamätám. Myslím, že v tomto štádiu deti nechápu koncept veku a keby aj, bola moja mama a basta. A dedko bol tato,“ rozpráva Martin.

Predtým, ako nastúpil do školy, ktorá bola na rozdiel od škôlky v mieste jeho bydliska, mu však starí rodičia povedali pravdu. Spočiatku to nechápal, pripadalo mu to ako výmysel, omyl, zlý žart. „Pamätám si, že som sa strašne rozplakal. Mal som pocit, že neviem, kto som, bál som sa, čo bude. Nechcel som si pripustiť, že moja mama je nejaká Ivona, na ktorú sa vraj veľmi podobám.“

Mamin príbeh

Budúca Martinova mama Ivona dostala od rodičov za červený diplom na medicíne zájazd do Bulharska s Cestovnou kanceláriou mládeže. Bol rok 1971 a pre skromných ľudí zo stredoslovenskej dediny to bola dosť veľká položka a aj veľa vybavovačiek. Čo by však pre dcéru neurobili. Bola ich jediná a prvá zo širšej rodiny, čo skončila vysokú školu, a to hneď medicínu a dokonca na Karlovej univerzite.

Na dovolenke Ivona otehotnela. Rodičom nikdy nepovedala, kto je otec, odmietala o tom hovoriť. Priznala sa, až keď bola už v piatom mesiaci a prišla domov na Vianoce z Prahy, kde sa zamestnala ako odborná asistentka na Lekárskej fakulte.

„Viete si asi predstaviť, aký bol vtedy z toho na dedine škandál,“ hovorí Martin, ktorý strávil dlhé hodiny rozhovormi o mame so starými rodičmi, ale aj s miestnymi klebetnicami, aby mal „kompletný obrázok“. O Ivone sa šírilo veľa klebiet, jej rodičom sa ľudia vysmievali, že sa „im pani doktorka spustila“.

Porodiť prišla domov, do nemocnice v neďalekom  meste. Tam jej aj spolužiačka našla prácu na pediatrii. Nastúpiť mala po materskej. „Mama sa už nechcela vracať do Prahy. Bála sa, ako by to sama zvládala. Bývala na slobodárni, nevedela, ako by zladila prácu aj mňa,“ vysvetľuje Martin.

Do Prahy sa napokon ešte raz vrátila. Aby jej tam na neurologickej klinike potvrdili fatálnu diagnózu.

Ešte asi mesiac pred pôrodom Ivonu bolievala

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rodičovstvo

Rodina a vzťahy

Teraz najčítanejšie