Do Banskej Štiavnice neprišli pre jej krásu, ale dokázali ju využiť a z periférie urobili centrum pre umelcov
Zuzana Bodnárová a Svätopluk Mikyta prevádzkovali zázemie pre umelcov na vlakovej stanici. Táto etapa sa pomaly končí, teraz začínajú pôsobiť v nových priestoroch.
Keď tam prišli prvýkrát v roku 2009, bola to prázdna, nevľúdna a špinavá staničná hala. Dokonalé genius loci. O deň neskôr sa začínal prvý projekt s grafickým triom Juraj Horváth, Palo Čejka a Jan Čumlivski, ktorému Zuzana Bodnárová ako jedinému umelcovi udelila výsostné povolenie fajčiť priamo v hale, aby dymom aspoň trochu prerazil ten staničný puch, ktorý sa im v rýchlosti nepodarilo zlikvidovať.
Počet vlakov, ktoré hlásia zastávku Banská Štiavnica, sa za tých pár rokov postupne znižoval. Množstvo umelcov, ktorí sem prichádzali na rezidenčné pobyty, sympóziá či workshopy, neustále narastal.
„Neplánovali sme, že vydržíme desať sezón, nemali sme ambíciu vytvoriť žiadnu inštitúciu, hoci dnes to tak zvonka vyzerá. Zvnútra je to však stále rovnaké, stále sme to my dvaja a snažíme sa, aby to nestratilo tento osobný rozmer,“ hovoria Svätopluk Mikyta a Zuzana Bodnárová.
Združenie Štokovec oficiálne vzniklo v roku 2008 a etapu fungovania v staničných priestoroch pomyselne uzatvára. V lete sa totiž začalo sťahovať na tretie poschodie budovy, kde začína pôsobiť aj banskoštiavnická súkromná základná škola Bakomi.
Banská St a nica Contemporary sa tak transformuje na značku ŠKOLA bsc. „Je to krok do neznáma, ale máme pocit, že tu sme naše sily vyčerpali a chceme ísť ďalej.“
Zo stanice do školy
Za všetko môže „štiavnická kaviareň“ a jeden večer pri spoločnom stole niekde v Art Café alebo inde a číra zhoda náhod, ktorá asi nebude tak celkom náhodná. Majitelia základnej školy hľadali väčšie priestory v meste, ale všetky možné im boli až príliš veľké a oni nevedeli, čo s tým. „Vracali sme sa o polnoci domov na Iliju a v tom nám to došlo – čo keby sme do toho išli spolu s nimi?“ hovorí Zuzana Bodnárová.
Odvtedy prešlo viac ako sedem mesiacov, spolu
