Denník N

Hanba, internetoví verbálni strážcovia a sila zabúdania

Foto - TASR/AP
Foto – TASR/AP

Zdá sa, že na sociálnych sieťach sa veľa ľudí bojí možnosti, že by ich raz mohla napadnúť potulujúca sa banda samozvaných verbálnych strážnikov.

Rôzni guruovia často hovoria o jave, ktorý nazývajú blame-storming. Je to niečo ako brainstorming, až na to, že účelom nie je niečo vymyslieť, ale niekoho obviniť, nájsť baránka, ktorého treba obetovať, keď sa niečo pokazí. Sociálne siete teraz produkujú niečo ako shame-storming. Keď sa na nich objaví reálna či imaginárna urážka, zhromaždí sa horda rozhorčených používateľov Twitteru, ktorí prehrešok zverejnia a zasypú autora kliatbami.

Toto je téma novej knihy Jona Ronsona s názvom Takže vás verejne zhanobili, ktorej sa, ako sa zdá, dostalo na Amazone i v tradičných médiách všeobecne dobrého prijatia, ale v online svete, ktorým sa zaoberá, nebola väčšinou prijatá pozitívne.

„Takže vás verejne zhanobili sa číta ako obrana neprávom viktimizovaných bielych mužov a privilegovaných bielych žien,“ napísala na stránke BuzzFeed Jacqui Shine. Od vydania bol terčom jedného shame-stormingu aj samotný Ronson.

Hanbu potrebujeme

Ronson je autor pôvabného a plynulého textu a veľmi dobre si všíma bolestivé detaily. Ale neponára sa dosť hlboko, keď má povedať, k čomu je hanobenie dobré a prečo ho máme tak radi. Kritici pranierovali detaily tej či onej epizódy, ktorú rozoberá – napríklad časť o Jonahovi Lehrerovi z časopisu New Yorker, ktorý si do svojej knihy vymyslel citáty Boba Dylana. Myslím si, že príčinou nedorozumenia je to, ako len jemne popisuje dôvody, prečo chceme iných zahanbiť. Nakoniec, hanba nemusí byť len negatívna.

Hanba je veľmi nepríjemná emócia. Takmer každý klebetí a takmer každý neznáša, keď sa cíti zahanbený. Je to ale jeden zo spôsobov, ktorým sme si vynucovali dobré správanie v malých skupinách predtým, než vznikli zákony. Hanba je veľmi silný motivátor a pomáha nám spolupracovať vo veľkých skupinách s veľkým stupňom dôvery. Nenávisť k pocitu hanby a obľuba zahanbovať iných, ktorí prestúpili hranicu, nám pomáha byť ľuďmi.

Ronson sa zaoberá trestami, ktoré využívajú zahanbenie, ako je nútenie zlodejov ospravedlniť sa či nútenie opitých šoférov stáť vedľa cesty s nápisom, že niekoho zabili. Na jeho prekvapenie, dokonca aj takto zahanbení ľudia hovorili, že tieto tresty im zmenili život. Na rozdiel od uväznenia tieto tresty spôsobili výčitky a dali im možnosť spraviť nejakú nápravu.

Keď sme raz zahanbení, sme silno motivovaní vyhýbať sa činnosti, ktorá nás k tomuto pocitu priviedla. Takže hanbu potrebujeme. Problém je, že jej nie vždy potrebujeme tak veľa.

Bez tváre, bez narážok

V malých skupinách, v ktorých sme sa vyvinuli, je hanba miernená láskou a odpustením. Ľudia sú zahanbení pre nejaký priestupok, ale potom sa do skupiny vrátia. Nakoniec, zahanbená osoba nie je nepriateľ, on či ona sú ľuďmi, ktorých potrebujete a chcete s nimi byť. Je to ako keď manžel, manželka či obaja povedia niečo strašné, ale nakoniec si odpustia.

Vo veľkých skupinách je hanba trestom, ale má aj posilňujúci aspekt. Jedna z najprekvapujúcejších pasáží Ronsonovej knihy hovorí, že opitému šoférovi, ktorý musel stáť pri ceste, sa dostalo od prechádzajúcich šoférov viac súcitu ako pískania.

Na internete, kde tento sociálny kontext odpadá a vy sa nemusíte pozerať do tváre človeku, ku ktorému ste boli zlý, hanba stráca svoju sociálnu, posilňujúcu funkciu. Shame-storming nie je trestom, je zbraňou. A zbrane nie sú určené na to, aby ste ich používali proti ľuďom vo vašej komunite. Sú určené proti cudzincom, ľuďom z inej skupiny, ktorú nemáte veľmi radi.

Hanobenie na internete nefunguje tak, ako v malej skupine. Pobúrenie spôsobuje to najmenej chápavé, najdoslovnejšie čítanie niečoho, čo ten druhý napísal či povedal, a nie (ako by to bolo v malej skupine) snaha porozmýšľať nad tým, čo tým mohol myslieť, a dať mu výhodu pochybnosti, keď sa dá napísané či povedané čítať dvomi spôsobmi. Twitter nesprostredkúva žiadne narážky, ktoré vznikajú pri kontakte tvárou v tvár, a tak je na ňom omnoho ľahšie predstaviť si na cudzincovi bez tváre to najhoršie.

Strach z verbálnych strážnikov

Mnohé veci na internete si zaslúžia odsúdiť, ale shame-storming sa ľahko rozpúta aj pre veci, ktoré boli len ťažko myslené tak, ako ich iní pochopia, a tak od údajných páchateľov často požadujeme, aby cítili ľútosť za zločiny, o ktorých oni cítia, že ich nespáchali. V búrke zahanbovania im nezostáva priestor vysvetliť, čo tým mysleli, a napokon miesto nezostáva ani tým, ktorí by chceli vysvetliť, čo považujú za nesprávne.

Pretože reakcia je taká rýchla a neosobná, trest je často veľmi neproporčný. Urobiť nechutnú fotografiu Arlingtonského národného cintorína, ako to nedávno predviedla jedna žena, je detinské a hlúpe. Ale trest, ktorý začal nekonečnými nadávkami od jej neznámych ľudí, skončil výpoveďou zo zamestnania, kde pomáhala postihnutým deťom, ťažkosťami pri hľadaní novej práce a strachom vyjsť z domu.

Ale je tu ešte otázka, či takého hanobenie vôbec funguje?

Zdá sa, že veľa ľudí sa bojí možnosti, že by ich mohla napadnúť potulujúca sa banda samozvaných verbálnych strážnikov. To poukazuje na dve veci. Po prvé, tento strach je najsilnejší medzi ľuďmi, ktorí nie sú z opačného tábora, ale medzi tými, čo sú politicky blízko „zahanbovačom“. Po druhé, ľudia, ktorí sa boja, sa neboja toho, že niekto objaví ich temné previnenie, ale toho, že ich napadnú neprávom.

Skrytý teror

Twitter je absurdne jednoduchým nástrojom, pomocou ktorého sa dá niekto napadnúť a netreba pri tom ani chvíľu premýšľať nad kontextom či nad tým, čo spôsobí druhej ľudskej bytosti. Nezáleží na tom, čo tá osoba urobila, v normálnom svete (mimo sveta vojnových zločinov) by ste sa asi nepripojili do kruhu tisícov ľudí, ktorí ponižujú osamelý terč v jeho strede. Ale na internete sa to deje.

Táto taktika môže dosiahnuť, že osoba stíchne, hoci je pravdepodobne najefektívnejšia voči ľuďom, ktorí s vami súhlasia, ale len jednoducho povedali niečo nešťastné. To, čo dosiahnuť nemôže, je komunita, teda niečo viac, než je spojenie medzi ľuďmi, ktorí sa pridali ku kolektívnej nenávisti. S výnimkou Lehrera, ľudia, s ktorými sa Ronson rozprával, si myslia, že sa stali obeťami zneužívania a nie neúmerne tvrdého súdu. Často uznali, že urobili niečo hlúpe, ale nemyslia si, že si zaslúžili, aby ich ešte vyhodili z práce po tom, čo ich život rozpitvali a ich charakter spochybnili tisíce cudzích ľudí.

Možno, že to zahanbovačov uspokojuje, možno chcú zmeniť srdcia a mysle, možno chcú umlčiavať. Má to však svoju cenu. Ak ste nezmenili niečiu myseľ, nezmenili ste ani jeho správanie, ale možno len to, čo hovorí. Ak zakryjú zlé myšlienky, z ktorých ste ich obvinili, naďalej hnisajú v súkromí a nie sú otvorení presvedčovaniu. A dokonca ste možno ani nezmenili to, čo hovoria, správnym smerom, pretože ľudia, ktorí sa obávajú nespravodlivých útokov, sa neboja toho, že budú potrestaní za to, že povedia niečo, o čom vedia, že by sa za to mali hanbiť. Boja sa toho, že ich potrestajú za to, že povedia niečo, o čom nevedeli, že pritiahne tento druh hnevu. A tak sa boja povedať čokoľvek. To nie je vynucovanie normy, to je skrytý teror.

Najväčšou cenou, ktorú platíme za toto zahanbovanie, je, že samotná hanba stráca svoju moc. Keď sa každotýždenné pobúrenie stane každodenným, publikum to prestane zaujímať. Len málo ľudí dokáže ustáť emocionálnu intenzitu, ktorá je potrebná na sledovanie obrovskej nespravodlivosti voči každej zle formulovanej vete či detinskej fotke. Medzitým ľudia z komunít blízkych cieľu útoku začnú reagovať výlevmi podpory. Verejné zahanbovanie môže jednoducho zatvrdiť každú stranu a utvrdiť ju v jej doterajších pozíciách.

Ak chceme, aby mala hanba aj posilňujúcu funkciu, musí sa spájať aj s láskou a odpustením. Shame-storming ich však ponúka zriedka.

Teror a empatia

Ronsonova kniha dobre popisuje teror a škody a to je cenné. Ešte cennejšie by bolo – a kniha by bola menej zraniteľnejšia –, ak by nám Ronson predstavil spôsob, ako definovať bod, keď sa výchova mení na deštrukciu, bod, ktorý oddeľuje spravodlivosť od týrania. V jeho knihe však vidno empatiu k ľuďom, s ktorými sa rozprával, a trápenie, ktoré verejné zahanbovanie prináša. Empatia mu sťažuje jasnú diskusiu o pozitívnych aspektoch hanby. Ale je to empatia, o ktorej môžem len ťažko povedať, že je niečím, čo na sociálnych sieťach potrebujeme menej.

© Bloomberg View

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre

Teraz najčítanejšie