V štvrtej minúte hodíme svetlice, dohadujú sa. Chodili sme na futbal s chuligánmi
Strávili sme niekoľko zápasov s fanúšikovským jadrom Slovana Bratislava aj derby proti nenávidenej Trnave. Futbal sme sledovali aj z lóže na Pasienkoch s majiteľom Slovana Ivanom Kmotríkom.
V štvrtej minúte hodíme svetlice, dohadujú sa fanúšikovia Slovana vo vyhradenom sektore na trnavskom štadióne. Jeden chce odpáliť všetku pyrotechniku naraz, ďalší mu dohovára, že si má niečo odložiť aj na neskôr.
Aprílové derby sa začína rasistickými pokrikmi a vulgarizmami, podľa dohody vyletia hore aj svetlice. Kúsok odo mňa buchne delobuch, zľaknem sa. Vzduchom lietajú poháre, asi štyria Slovanisti sa zavesia za plot a lomcujú ním.
Usporiadatelia sa iba zdesene prizerajú a uhýbajú pred zapálenými svetlicami, ktoré dopadajú pri divákoch. Idem sa vydýchať z tribúny k záchodom, kde za prenosným plotom číhajú policajti. Spolu so mnou schádza ešte jeden muž, dráždi ho kašeľ.
Zdá sa, že situácia sa upokojila, vraciam sa na tribúnu. Mýlim sa a je to ešte horšie. Nič netušiaceho muža z domáceho sektora trafí do hlavy pohár plný piesku. Muselo to bolieť, stále si chytá hlavu. Poháre lietajú aj od trnavských fanúšikov.
„V mene zákona vás vyzývam, aby ste nehádzali vrecia s pieskom,“ márne hlása zo schodov starší policajt. Slovanista mu radí, aby si zapol megafón, lebo ho nepočuť. O chvíľu sa vráti, megafón mu už funguje.
„V mene zákona vás vyzývam, opustite priestor, inak použijeme donucovacie prostriedky,“ pritvrdzuje.
Policajti aj tak nezasiahnu
Ako jeden z mála poslúchnem a odchádzam z tribúny. Ostatní z policajtov nachystaných pri schodoch obavy nemajú. A policajti napokon naozaj nezasahujú. „To, že po nás hádzali kamene, je v poriadku?“ sťažujú sa. Z tribúny sa ozvú vyhrážky zabitím, ale na to si už všetci zvykli.
Hlásateľ varuje, že ak niekto niečo hodí na ihrisko, vyvedú ho. Keď hráči Spartaka zbabrú šancu, Trnavčania zahádžu trávnik pohármi a nič sa nedeje. V druhom polčase sa na tribúne Slovanistov hajluje a v angličtine posielajú Židov do plynu. Policajti sa prizerajú.
Ako sa dajú prepašovať svetlice a delobuchy na štadión napriek osobnej prehliadke pred vstupom? V zadnom vrecku nohavíc ľahko, fanúšikom na zadok pri kontrole nikto nesiaha. Na trnavskom štadióne nikto neoveruje ani moju totožnosť, hoci Slovan predával lístky na meno.
V pokladnici Slovana v Bratislave pôvodne chceli od fanúšikov aj čísla občianskych preukazov, no to sa niektorým nepáčilo. Jeden z nich chce naraz zobrať až 70 lístkov, medzi ostatnými rastie nervozita, či zostane pre všetkých. Lístkov je málo, iba 150, no záujem je napokon ešte menší. Nakoniec sa ani všetky nepredajú.
Aj keď sa mnohí predbiehajú, platia tu aspoň nejaké pravidlá. Všetci rešpektujú muža, ktorý berie desiatky lístkov a rozhoduje, kto ešte môže byť pred ním. S pokladníčkou sa háda, čísla občianskych preukazov od ostatných ľudí nemá. Odchádza preč. Keď sa vráti, hovorí, že vtrhol na sekretariát, kde sedel Dušan Tittel a ďalší. Muž sa pochváli, že to ešte vybaví, a volá niekomu z klubu. Vybavil, pani už čísla občianskych preukazov nepotrebuje, muž sa ešte zľutuje a pustí pred seba dievča a mňa.
Pokyny pred derby sú jasné, „dress code“ je čierna, a kto neposlúchne, bude stále mokrý od piva. „Prídu zaujímavé postavičky,“ sľubuje.
Sobotná cesta do Trnavy je pokojná, k fanúšikom roztrúseným vo vagónoch sa na hlavnej vlakovej stanici pridávajú aj policajti.
„Čo máte vojenské cvičenie? Jáj, futbal, zabudol som,“ robí si z množstva policajtov srandu muž, ktorý nastupuje v Rači. Cestu osvieži tradičná debata medzi bežnými cestujúcimi, ako premiér Robert Fico vlaky zadarmo vybavil.
Na novej trnavskej stanici nás víta ešte viac policajtov ako v Bratislave. Cestu k štadiónu nemusím hľadať, stačí len sledovať, kam pochodujú policajti. Vstup na našu tribúnu obkľúčili a zatarasili, zo žiadnej strany sa tak k nám nikto z domácich fanúšikov nedostane.
Ak sa zdajú Pasienky ako „nemoderný“ štadión so zlou infraštruktúrou, na to, čo čaká Slovanistov v Trnave, sa dá len ťažko pripraviť. V úzkej špinavej uličke je provizórny bufet, ktorý si Slovanisti priniesli až z Bratislavy, záchody sú len dve Toi Toiky. Derby sa hrá na štadióne, ktorý práve dokončujú, prakticky na stavenisku.
Premiér Robert Fico prispel aj na trnavský štadión pre Spartak Vladimíra Poóra zo štátneho 13 miliónmi eur. Nad štadiónom sa hýbu žeriavy, zo stavby sa prizerajú aj robotníci. Slovanisti jedného ešte pred začiatkom hecujú, aby pre fotku zapózoval a napol svaly. Výhľad z tribúny je zlý aj bez rozvešaných slovanistických transparentov, domácich však tiež pustili iba na pár tribún.
Po zápase nás policajti odprevádzajú na vlak. Zrazu ma niekto udrie do rozkroku. Nie je to útok, iba zábavka fanúšikov. Volá sa „trnavské furé“, podobne ako kávové bonbóny od Figara s loptou na obale. Kto hru nepozná, nebol ešte v Trnave na výjazde.
Obkľúčení policajtmi sa presúvame cez mesto, na ulici nás sledujú zvedavci aj fanúšikovia Spartaka. Nie je šanca, že by sa k nim niekto cez policajtov dostal, Slovanisti tak môžu pokrikovať a provokovať.
Na stanici nás policajti obkľúčia. Po vyše polhodine postávania ideme na nástupište, kde sa premiešame s cestujúcimi. Fanúšik provokuje policajtov, či ich odprevadia až do Bratislavy. „Prečo by som sa j…l do pažravej na Dunaji,“ odpovedá policajt.
Ozve sa rana, píska mi v ušiach. Asi tri metre odo mňa vybuchol na koľajniciach delobuch. Policajti už vyzerajú nervózne. Opitý Slovanista vyrýva, policajt ho odstrčí, zatacká sa.
„Je to komunita. Stretávajú sa aj mimo zápasov. Z veľkej časti je to rebélia, niečo zakázané, iné, preto tam ľudia chodia a chcú sa vyčleniť,“ hovorí bývalý fanúšik Slovana z tvrdého jadra. Vraví, že z toho človek časom vyrastie a láka to skôr mladších.
„Fungujú tam pudy, zákon silnejšieho, teraz sa na to začínam pozerať inak. V dvadsiatke nemáte starosti, neživíte rodinu, ľahko sa zabáva.“ A veľká zábava to pre nich aj je, vraví. „Mnohí niečo také možno v živote nezažijú. Cestuje 50 ľudí a zrazu si môžu robiť, čo chcú.“
Manévre za státisíce
Ešte sme len na stanici v Cíferi a už stojíme. Niekto zo Slovanistov zatiahol núdzovú brzdu. Komando trnavských policajtov sa presunie z Trnavy k vlaku. Fanúšikovia vystupujú, muž, ktorý zatiahol brzdu, platí 30 eur.
Vlak sa s takmer polhodinovým meškaním pohne, viacerých cestujúcich to rozčúlilo a chcú, aby sa Slovanisti za zásahy policajtov zodpovedali.
Nasadenie niekoľkých stoviek policajtov na futbalových fanúšikov trnavská polícia považuje za bežný výkon služby, mlčí o nákladoch a z „taktických“ dôvodov aj o presných počtoch policajtov. Policajti z Bratislavy priznávajú 21 železničných príslušníkov.
V roku 2009 polícia postrašila kluby, že si za policajný dozor budú platiť. Nikdy sa to nestalo. Policajný prezident Ján Packa vtedy povedal, že zápas Trnavy so Slovanom ich pri nasadení takmer šiestich stoviek policajtov, vodného dela a obrneného transportéra stál okolo 100-tisíc eur.
Spartak v Bratislave
Takmer presne mesiac pred derby v Trnave hral Spartak v Bratislave. Futbalovú atmosféru na trnavskej stanici necítiť, kde-tu vidno len osamelých fanúšikov a desiatky policajtov. V červeno-čiernych farbách vyniká na nástupišti iba skupinka zjavne neplnoletých detí, ktoré pri policajtoch popíjajú pivo.
Policajti nastupujú do vlaku, nazerajú do kupé. Veľa fanúšikov nenašli. Sprievodca sa čuduje, keď vidí toľko policajtov, čo sa to deje? „Futbal je. Futbal bez fanúšikov,“ zahundre policajt. Ďalší policajti nás vítajú v Bratislave, obsadili Hlavnú stanicu aj Vinohrady.
Derby ešte ani nezačalo, a fanúšikovia sa už vulgárne prekrikujú. Trnava hodí delobuch, hlásateľ karhá. Na neskoršiu dymovnicu nikto nezasiahne. „Toto nepočúvaj,“ hovorí muž chlapcovi, keď Slovan dopĺňa pokrik hostí „Spartak“ nadávkou „s…..ý“.
Bezpečnostné opatrenia sú prísne, plechovkové pivo musia v bufete preliať do plastového pohára. Spartak hodí ďalší delobuch, hlásateľ sa opäť iba vyhráža. Na ihrisku končia aj poháre s pivom.
Bez divákov
Futbalový Slovan je na interistických Pasienkoch už dlhšie bez divákov. Tribúny sú nanajvýš poloprázdne a 4353 divákov na derby v Bratislave je už veľká návšteva. Slovan skúša nízke ceny aj akciu zaplatíš za jeden a dostaneš dva lístky. Pred zápasom so Žilinou vznikajú krátke kamarátstva a ľudia sa pred kasou dohadujú, aby ušetrili.
Medzi domácich sa na tribúnu zamieša aj fanúšik so šálom Žiliny a hoci iba pokojne sedí, skupinke Slovanistov sa to nepáči. Ujdú sa mu nadávky a pokriky, chcú, aby ho vyviedli.
„No, čo mi spravíš,“ kričí opitý fanúšik na stevarda a posiela mu vzdušný bozk. Ako zámienka na konflikt stačí aj čiapka, ktorá farbami podnapitému fanúšikovi pripomína Spartak, a preto ju chce zapáliť.
Ku koncu iný mladík nahnevane odkopáva stoličku, usporiadatelia ho vyvádzajú, mladík sa trhá, no nakoniec povolí. Pred štadiónom ho odovzdajú policajtom, ktorí ho pokutujú.
Počas zápasu s Dunajskou Stredou (2462 divákov) si futbalisti Slovana musia poradiť aj bez väčšej podpory od svojich fanúšikov, ktorí na „kotol“ hostí nestačia. „Verní“ fanúšikovia Slovana odchádzajú z tribúny, nepáči sa im, že dostali príkazom odstrániť vlajku so skratkou A.C.A.B., teda „All Cops Are Bastards“ (všetci policajti sú bastardi).
Slovanistom sa tiež nepáči, že fanúšikovia DAC mávajú maďarskými vlajkami. Mladík kope do zábradlia, no zdá sa, že drží, a tak si aspoň zanadáva na Maďarov. Ďalší odkopáva stoličku, Slovan opäť prehral.
Zápas Slovana s Ružomberkom (1119 divákov) je jeden z tých, keď máte pocit, že diváci len o niečo prevyšujú počet ľudí na ihrisku. Zápas odignorovala aj väčšina chuligánov Slovana. Skandujú len deti. „Dám vám emailovú adresu na Ivana Kmotríka, pošlite mu potom, že posledná rodina na Slovane,“ vraví starší pán mužovi, ktorý fotí svoje deti.
Z „bežnej“ tribúny sa presúvam k belasej šľachte, bezpečnostný pracovník si vypýta lístok a pýta sa, či som tu už bol. „Viete, máme tu šéfov, tak sa musíme tváriť, že pracujeme a kontrolujeme.“ Ďalších sa pýtajú, či majú delobuchy a dymovnice, fanúšikovia žartujú, že tri.
„1119 divákov,“ oznámi hlásateľ. Viacerým sa nechce veriť, že je tu naozaj toľko ľudí.
„Boli sme tu s deťmi, aj keď predvlani v lete zranil delobuch na zápase s Ružomberkom viacerých ľudí, potom sme však odišli,“ vraví otec malých Slovanistov. Na zápasy napriek tomu neprestali chodiť a stále povzbudzujú. „Rodiny s deťmi sem však neprídu, kým nebude nový štadión. Necítia sa tu bezpečne a ani sa im nečudujem.“
Súd s podozrivým mužom, ktorý mal hodiť delobuch, ešte stále nie je uzavretý. Pyrotechnika vtedy rozmetala dve sedadlá, zranila deväť ľudí, z toho dve deti.
V lóži s Ivanom Kmotríkom
V poslednom pondelkovom zápase so Senicou sa Slovanu podarilo na ihrisku uspieť (4:1), na zápas prišlo 895 divákov. Ticho zrazu počas hry preruší niečo ako potlesk, no to sa iba pretáčajú reklamné tabule. „Chlapi, vypnite si zvonenie, aby ste nerušili hráčov,“ ozve sa posmešne z hľadiska.
„My sme Slovan,“ začne niekoľko detí krátko skandovať ku koncu prvého polčasu.
Počas druhého polčasu nás pozve do privátnej lóže majiteľ klubu Ivan Kmotrík, kde sleduje zápas s futbalistom Róbertom Vittekom a kardiológom Viliamom Fischerom, odsúdeným za korupciu.
Postojačky či z kožených sedačiek pozeráme cez otvorené okná na trávnik, atmosféra štadióna akosi vyprcháva. Komfort lóže je so zvyškom Pasienkov neporovnateľný, majiteľ Slovana ešte ani nedopil pohár vína a už mu ho dávajú plný.
V 73. minúte dáva Slovan gól, Kmotrík skríkne medzi prvými. Zápas prežíva, po sporných situáciách beží k televízii, kde je zápas s miernym oneskorením. V závere je už skoro rozhodnuté, Slovan vysoko vedie, no aj tak kričí „ježišmária“, keď Slovanista prestrelí bránu. Po ďalšej zlej strele už iba mávne rukou.
Po zápase ho ešte čakám v jednej z miestností. Niekto ma zozadu schmatne pod krk a škrtí. Tuším, kto to je, Kmotrík je známy žoviálnym prejavom, už pri zoznámení mi zo žartu pleskne po bruchu, tak sa iba slušne usmejem. Práve som sa zoznámil s bratislavským furé.
🗳 Predplatitelia Denníka N, pomôžte prvovoličom zorientovať sa v politike. Do 30. septembra môžu mať prístup k Denníku N zadarmo – stačí s nimi zdieľať stránku Prvevolby.sk.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.
