Denník N

Smútok za strednou Európou

Krakov. Foto – TASR/AP
Krakov. Foto – TASR/AP

Rozdelenie Európy, vytýčené nacionalisticko-štátnym egoizmom a antisystémovými ideológiami, ma zraňuje a hlboko znepokojuje.

Strednú a východnú Európu ovládajú prevažne protidemokratické, autoritatívne sily. Špičkoví politici bežne šíria absurdné konšpiračné teórie. Väčšinu dôležitých televízií a novín vlastnia oligarchovia a verejnoprávne médiá sa dostávajú pod silnejúci tlak štátnej moci. Dôvera v demokraciu a právny štát klesá na historické minimum. Čoraz hlasnejšie sa spochybňuje príslušnosť krajín V4 k Západu.

Často v uplynulom období myslím na prorocké vízie stredoeurópskych intelektuálov a disidentov z osemdesiatych rokov minulého storočia. György Konrád v Budapešti, Milan Kundera v Paríži, Václav Havel v Prahe či Czesław Miłosz v Berkeley vtedy rozvinuli prekvapivú a dôležitú intelektuálnu debatu, v ktorej reagovali na rozdelenie Európy po druhej svetovej vojne.

Ich vízie a politické stanoviská sa síce dosť líšili, všetci však zhodne verili v strednú Európu. Nadobudli presvedčenie, že región v srdci starého kontinentu si má jasne uvedomiť svoju úlohu sprostredkovateľa medzi Východom a Západom. Opozičných intelektuálov z Maďarska, Československa a Poľska spájalo vedomie, že ich štáty jednoznačne patria k západnému kultúrnemu okruhu. Chceli, aby západ historické oblasti medzi Baltickým morom a Jadranom opäť vnímal ako prirodzene európske, čo počas studenej vojny, ktorá trvala už tri desaťročia, sotva platilo.

Mentálna orientácia na Berlín, Londýn či Rím tvorila jeden z pilierov východoeurópskeho demokratického protestu proti totalitným režimom riadeným zo Sovietskeho zväzu. Aktéri stredoeurópskej debaty verili v integráciu svojich spoločností do slobodného európskeho hodnotového systému a v samizdatových či exilových časopisoch bojovali proti ideológom diktatúry. Stredoeurópan bol podľa Konráda človek, „ktorý považuje rozdelenie Európy za umelé… Stredoeurópanstvo je postoj, svetonázor, estetická citlivosť voči komplikovaným skutočnostiam… rozmanitosť pohľadov na svet je preň úplne prirodzená“. Pre Kunderu znanemala stredná Európa „maximálnu rozmanitosť na minimálnom priestore“ na rozdiel od „minimálnej rozmanitosti na maximálnom priestore“ ako v ZSSR.

Po páde Berlínskeho múru a Nežnej revolúcii roku 1989 sa stredná Európa skutočne znova suverénne objavila na javisku dejín a na istý čas sa aj hodnotovo etablovala, alebo sa o to aspoň pokúsila. Mnohé nádeje a predstavy o zjednotenom kontinente sa po vstupe do EÚ a NATO stali realitou. Jaltská konferencia a Postupimská dohoda sa mnohým videli konečne prekonané, začínala sa nová éra vzťahov. Dnes sa však zdajú byť – ak sledujeme správanie Ruska na drsných frontoch informačnej vojny – minimálne neformálne naďalej záväzné.

V období medzi nenásilnými revolúciami roku 1989 a utečeneckou krízou 2015 trvalo štvrťstoročie zdanlivého pokoja. Dnes však, parafrázujúc Kunderu, strednú Európu opäť

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Komentáre

Teraz najčítanejšie