Denník N

Orbán, klerikalizácia a kritické myslenie

Ján Čarnogurský bol v 90. rokoch slovenskou predzvesťou Kaczyńského, Orbána, ale aj všetkých tých katolíckych tradicionalistov, ktorí v Európskom parlamente tak urputne Orbána bránia.

Autor je poslancom Európskeho parlamentu

Ešte pred nejakým desaťročím sa problém klerikalizmu zdal celkom okrajovým. Začiatkom 90. rokov, ešte v procese „Nežnej revolúcie“, sa napríklad Čarnogurského ideologické postoje videli skôr ako hrozba „hnedých čižiem“ a menej ako hrozba náboženského fundamentalizmu. A keď Čarnogurský „obral“ KDH o desiatky percent hlasov svojimi názorovými avantúrami (o Slovenskom štáte, Hlinkovi, Husákovi či napokon proti slobode žien rozhodovať o svojom materstve), bralo sa to viac ako osobná politická nešikovnosť a akési podivínstvo. Rovnako ako jeho tolerantnosť smerom k niektorým normalizačným komunistom, špecificky k Husákovi; a o nekritickom rusofilstve už ani nehovorím.

Áno, iba „podivín“, veď je to bojovník proti komunizmu, teda demokrat, tak patrí medzi nás – tak ho vnímali vtedajšie politické reprezentácie aj časť verejnosti. Áno, kresťanský demokrat, u ktorého však katolícky fundamentalizmus dominoval nad kresťanstvom aj nad demokraciou.

Spomínam Jána Čarnogurského iba preto, že bol predzvesťou a fenoménom: už vtedy, v ranej fáze novej demokratickej otvorenosti, stelesňoval potenciálne hrozby, ktoré sa dnes stali skutočnosťou. Bol slovenskou predzvesťou Kaczyńského, Orbána, ale aj všetkých tých katolíckych tradicionalistov, ktorí v Európskom parlamente tak urputne Orbána bránia.

Ten bol v Európskom parlamente na vlastnú žiadosť, samozrejme, v čase, keď sme schvaľovali rezolúciu o Maďarsku. Tú, ktorá prvýkrát v histórii EÚ spúšťa článok 7 Lisabonskej zmluvy, teda možnosť pozastaviť Maďarsku hlasovacie práva v Únii.

Orbán ako obyčajne opäť vydieral „svojich“ poslancov v EPP tým, že on predsa v ústave iba kodifikuje kresťanské hodnoty a nekompromisne bráni európsku „kresťanskú civilizáciu“. Na tento lep mu sadli mnohí, aj slovenskí poslanci: jedni ho podporili práve ako bojovníka za kresťanské hodnoty (mali na mysli obmedzenia pre LGBT, koncept tradičnej rodiny, boj proti „židovskému“ liberalizmu, záchranu Európy pred moslimským nebezpečenstvom atď.); iní len preto, že sa pustil do konfliktu s Bruselom, a ďalší z akejsi (falošnej) ilúzie jednoty V4.

A, paradoxne, práve šéf frakcie samotných ľudovcov – a to nie z liberálnejšej kresťanskej demokracie Merkelovej, ale z konzervatívnej Bavorskej kresťanskej únie, Manfred Weber – ostro a tvrdo pripomenul Orbánovi: Európa nevynašla „kresťanské práva“, nepozná ich ani na nich nestojí, ale stojí na ľudských a občianskych právach. Tu je ten zásadný rozdiel, ktorý už dávnejšie európskym kresťanským demokratom fundamentalisticky vyčítal napríklad Vladimír Palko – že už nie sú kresťanskými, lebo podľahli liberalizmu.

Pravdou je však iba to, že aj kresťanskí demokrati si plne uvedomujú, že sú a musia byť nielen kresťanskí, ale aj demokrati, že kresťanské hodnoty presadzujú v hraniciach občianskych a politických slobôd. A čo v takýchto hraniciach nie je, je rovnako nedemokratické, ako aj nekresťanské. A že ľudské práva sú nad akúkoľvek ideológiu a vierovyznanie, lebo dejiny nás až trýznivo a bolestne učia, že aj tá najhumánnejšie myslená viera vedie vždy, zdôrazňujem vždy, k tým najhroznejším zločinom, ak nie je držaná a vykonávaná v hraniciach ľudských práv.

Odhalenia sexuálneho zneužívania detí kňazmi azda vo všetkých krajinách sveta, detí, ktorých počet možno rátať na desaťtisíce, otvárajú aj diskusiu o pravidlách v katolíckej cirkvi, predovšetkým o celibáte. Mimochodom, vítam otvorenú diskusiu o tejto otázke, ktorá odznela v Slovenskom rozhlase a ktorá láme tabu v tejto oblasti.

Lenže to je málo, lebo celibát je vnútrocirkevná záležitosť. Nestačí klásť otázku, ako sa so sexuálnym zneužívaním detí kňazmi vyrovná cirkev. Lebo otázka je, ako sa s týmto zločineckým javom vyrovnajú spoločnosť a štát. To si skutočne vyžaduje hlbšie premyslenie. Pod podmienkou, že nikto a nič, žiaden účastník ani fakt nesmú byť tabu.

Potešila ma v tomto kontexte analýza Petra Morvaya Čarnogurského prapodivná logika… Pekne v nej odkrýva, ako sa už len diskusia, nehovoriac o kritike, o určitých praktikách cirkvi (napr. celibát, spovedné tajomstvo, použitie kondómov, rozhodovanie o materstve…) vydáva za útok proti náboženstvu. A platí to aj o iných náboženstvách (napr. kritika obriezky u novorodencov u židov a moslimov); alebo v politike, kde sa často kritika povedzme americkej vlády vydáva za antiamerikanizmus alebo kritika politiky Netanjahuovej vlády v Izraeli za antisemitizmus atď.

Kritické odhaľovanie tejto „logiky demagógie“ – ako by som ju nazval – je veľkou úlohou pri tvorbe takého potrebného „kritického myslenia“. Bez neho totiž žiaden pokrok nie je možný. A princípy tohto kritického myslenia sú stelesnené v právach a hodnotových normách Európskej únie. Preto je aj Únia tŕňom v oku každému, kto svoju vieru a svetonázor chce vnútiť inému, aj cez takzvané pokresťančovanie ústavy, ako sa o to usiluje Orbán. A ak začnú takí ako on o sebe hovoriť ako o obrancoch národnej suverenity, buďte si istí, že chcú obrániť len vlastnú suverenitu vnucovať všetkým svoje videnie sveta (a poväčšine si pri tom aj zdatne navýšiť bankové kontá…).

A tak treba stále pripomínať: to, čo tvorí Európu ako osobitú civilizáciu, nie je žiadna viera, náboženstvo, cirkev, ale tvorí ju takou práve právny systém, ktorý zabezpečuje aj slobodu viery a rovnaké občianske práva bez ohľadu na osobný svetonázor. A k tomu patrí – ako to správne pripomenul šéf kresťanských demokratov v Európskom parlamente Weber tomu veľkému obrancovi kresťanskej Európy Orbánovi – oddelenie štátu a cirkvi. Inými slovami, že do štátnej politiky a do právnych noriem cirkevné doktríny nepatria.

Teraz najčítanejšie