Poučenie z krízového vývoja, vzor 1938 – počas Mníchova i pred Mníchovom
Mohlo to dopadnúť inak, ak by sa včas vyriešilo postavenie Slovenska, ak by sa štát správal lepšie k národnostiam, mal by viac spojencov a menej nepriateľov?
Pri okrúhlom výročí Mníchovskej dohody sa opäť stane jednou z najčastejších tém diskusií, či bolo dobré, že Česi a Slováci dohodu napokon prijali, alebo ju mali odmietnuť a mali sa radšej brániť. A zachovať si tak hrdosť, aj keby bola ich pomerne rýchla vojenská porážka nevyhnutná.
Na tom druhom sa totiž zhodnú prakticky všetci odborníci vrátane tých, ktorí by napriek tomu volili boj. A to aj za cenu veľkého množstva obetí a zničenia krajiny, čomu sa nakoniec Československo sčasti vyhlo. Presnejšie povedané: nedopadlo až tak zle ako mnohé iné krajiny, na ktorých území sa napokon bojovalo intenzívnejšie.
Takže je to v podstate neriešiteľná otázka, lebo je to skôr vec nátury ako odbornej debaty. V čase Mníchova totiž už žiadne dobré riešenia neboli.
V tieni tohto tradičného sporu trochu ostáva, čo sa malo robiť nie v roku 1938, ale dovtedy, aby nedošlo k tomu, že sa počas Mníchova dalo vyberať už len medzi čertom a diablom. To je škoda aj preto, že ak pre samotných Čechov a Slovákov z týchto udalostí plynie nejaké špecifické a dodnes použiteľné poučenie, ak mohli niečo urobiť inak a lepšie, netýka sa to roku 1938. Vtedy už pre nich bolo neskoro – o ich osude rozhodovali najmä iní.
Skôr než bolo neskoro
V roku 1938 takmer všetko hralo v neprospech prvej Československej republiky. Po anšluse Rakúska ju skoro zo všetkých strán obklopovalo hitlerovské Nemecko alebo štáty ako Maďarsko a Poľsko, s ktorými malo zlé vzťahy a ktoré voči nemu mali územné nároky.
Jeho spojenci zaň bojovať nechceli alebo výrazne pomôcť nemohli. To sa týkalo nielen Veľkej Británie a hlavného spojenca, v Československu obzvlášť uctievaného Francúzska, ale aj takzvanej Malej dohody.
