Poučenie z krízového vývoja, vzor 1938 – počas Mníchova i pred Mníchovom

Pri okrúhlom výročí Mníchovskej dohody sa opäť stane jednou z najčastejších tém diskusií, či bolo dobré, že Česi a Slováci dohodu napokon prijali, alebo ju mali odmietnuť a mali sa radšej brániť. A zachovať si tak hrdosť, aj keby bola ich pomerne rýchla vojenská porážka nevyhnutná.

Na tom druhom sa totiž zhodnú prakticky všetci odborníci vrátane tých, ktorí by napriek tomu volili boj. A to aj za cenu veľkého množstva obetí a zničenia krajiny, čomu sa nakoniec Československo sčasti vyhlo. Presnejšie povedané: nedopadlo až tak zle ako mnohé iné krajiny, na ktorých území sa napokon bojovalo intenzívnejšie.

Takže je to v podstate neriešiteľná otázka, lebo je to skôr vec nátury ako odbornej debaty. V čase Mníchova totiž už žiadne dobré riešenia neboli.

V tieni tohto tradičného sporu trochu ostáva, čo sa malo robiť nie v roku 1938, ale dovtedy, aby nedošlo k tomu, že sa počas Mníchova dalo vyberať už len medzi čertom a diablom. To je škoda aj preto, že ak pre samotných Čechov a Slovákov z týchto udalostí plynie nejaké špecifické a dodnes použiteľné poučenie, ak mohli niečo urobiť inak a lepšie, netýka sa to roku 1938. Vtedy už pre nich bolo neskoro – o ich osude rozhodovali najmä iní.

Skôr než bolo neskoro

V roku 1938 takmer všetko hralo v neprospech prvej Československej republiky. Po anšluse Rakúska ju skoro zo všetkých strán obklopovalo hitlerovské Nemecko alebo štáty ako Maďarsko a Poľsko, s ktorými malo zlé vzťahy a ktoré voči nemu mali územné nároky.

Jeho spojenci zaň bojovať nechceli alebo výrazne pomôcť nemohli. To sa týkalo nielen Veľkej Británie a hlavného spojenca, v Československu obzvlášť uctievaného Francúzska, ale aj takzvanej Malej dohody. Jediným, kto prejavil nejakú ochotu bojovať, bolo Rumunsko, s ktorým malo vtedy Československo vďaka Podkarpatskej Rusi spoločné hranice. To by však mohlo významnejšie pomôcť iba tým, že by držalo v šachu Maďarsko.

Juhosláviu plne vyťažili jej vlastné problémy. Najmä komunisti neustále pripomínajú údajnú ochotu Sovietskeho zväzu pomôcť, v realite však išlo skôr o snahu stalinského režimu rozšíriť svoju moc smerom na západ. Prípadná vojenská pomoc Sovietov, ktorých štát vtedy s Československom nehraničil, bola veľmi hypotetická. A navyše nás mohla vyjsť dosť draho.

Československá armáda bola výrazne slabšia a vo väčšine parametrov technicky horšie vybavená. Pohraničné pevnosti neboli všade a neboli vždy dokončené. Nemeckému letectvu sa nemalo čo poriadne postaviť – pohodlne dosiahlo na celé územie štátu. Väčšina priemyslu a baní potrebných na pokračovanie boja bola v najohrozenejšom pohraničí, takpovediac v dostrele nemeckých diel.

Viac ako štvrtina obyvateľov štátu patrila k menšinám, ktoré sa v Československu ocitli proti svojej vôli a ku ktorým sa štát dovtedy nesprával práve najlepšie. Napriek tomu Maďari až na drobné výnimky a väčšina Nemcov sa v čase mobilizácie zachovala lojálne. Splnila svoju povinnosť a nastúpila na obranu štátu.

Ako dlho by vydržalo odhodlanie

Otázka je, ako dlho by to vydržalo, ak by museli ísť proti vlastným súkmeňovcom. A je trochu pokrytecké im to vyčítať – z ich pohľadu išlo naozaj o ťažkú voľbu. Mníchov a prvá Viedenská arbitráž boli diktátmi, u nás často zamlčiavaným faktom však je, že napríklad na Maďarsku odstúpených územiach mali Maďari skutočne výraznú väčšinu.

Poarbitrážne hranice boli aspoň z etnického hľadiska spravodlivejšie ako tie predchádzajúce. Niežeby to ospravedlňovalo medzivojnovú zahraničnú politiku Maďarska, to, že sa sústredila len na revíziu hraníc. Táto krátkozrakosť v konečnom dôsledku najviac poškodila práve Maďarov na Slovensku aj v materskej krajine.

Otázkou je však i to, ako dlho by vydržalo odhodlanie Čechov a Slovákov. V čase Mníchova sa mnohí tvárili veľmi bojovne, armáda sa však napokon z pohraničných pevností stiahla bez výraznejších protestov. A väčšina Slovákov do pol roka dokonca oslavovala vlastný štát získaný ako dar nemeckého Vodcu.

Prvá republika bola demokratickým právnym štátom, čo obzvlášť vyniklo najmä v porovnaní so všetkými jej susedmi. Oproti nim bola dokonca aj oveľa menej nacionalistická. Zároveň to však tiež bol národný štát plný neriešených vnútorných rozporov, postavený na fikcii v skutočnosti neexistujúceho spoločného československého národa. Tieto rozpory ho oslabovali tak, že po dvadsiatich rokoch existencie až prekvapivo ľahko podľahol vonkajšiemu ohrozeniu.

V roku 1938 už o Československu rozhodovali iní a obyvatelia prvej republiky mali len malý vplyv na vtedajšie postoje, ale aj na dovtedajší vývoj vo Veľkej Británii, Francúzsku a najmä v Nemecku. Neplatí však, že by postoje a verejnú mienku západných demokracií nedokázalo Československo ovplyvniť vôbec.

Mníchovanstvo

Pre všetkých dodnes hlavným poučením zostáva, že takzvané mníchovanstvo, ustupovanie zlu v nádeji, že bude mať raz dosť a nechá nás na pokoji, k ničomu dobrému nevedie. Presnejšie povedané: zostalo by, ak by sme sa skutočne poučili. Ak by postoj mnohých našich politikov a občanov napríklad k rastúcej hrozbe ruského imperializmu nesvedčil o pravom opaku.

Najmä pre Čechov a Slovákov sú tu však aj ďalšie poučenia. Je možné, azda dokonca aj pravdepodobné, že by všetko dopadlo zle, aj keby československá politická elita a väčšinoví československí voliči do Mníchova nerobili zásadné chyby. A keby, naopak, vyriešili aspoň niečo z mnohých problémov, ktoré štát a jeho medzinárodné postavenie fatálne oslabovali.

Ak by napríklad oveľa skôr vyriešili postavenie Slovenska v spoločnom štáte, ak by sa správali lepšie k národnostiam a nedávali im najavo, že sú občanmi druhej kategórie. Ak by bola politická elita menej skorumpovaná, nezahrávala sa s dôverou voličov a lepšie využívala existujúce zdroje na modernizáciu armády.

Ak by bola menej závislá od spojencov alebo by aspoň reálnejšie vnímala postavenie a vlastné záujmy týchto spojencov, azda by ich potom dokázala presvedčiť, že je pre nich Československo hodnotným spojencom a nie iba príťažou, zdrojom problémov. To si totiž mnohí Francúzi a Angličania mysleli v 30. rokoch a ľutovali, že vôbec podporili vznik nejakého vzdialeného stredoeurópskeho štátu.

Alebo ak by Československo dokázalo nadviazať lepšie vzťahy so susedmi, hoci aj za cenu nejakých obmedzených a najmä včasných ústupkov. Nie s každým susedom by to bolo reálne, ale aspoň s takým Poľskom by to mohlo vyjsť.

Nie je to iba ahistorické „čo by bolo, keby“. V politike sú vždy alternatívy, možné lepšie riešenia, o ktorých má cenu premýšľať aj spätne, i keď, samozrejme, bezpečne nevieme, či by naozaj boli lepšie a viedli k inému výsledku.

Vieme však, ako to dopadlo, keď sme sa rozhodovali inak a mnohé problémy zanedbali a neriešili. Môžeme sa z toho poučiť a dnes sa podobných chýb vyvarovať.

Rôzne krízy totiž budú prichádzať vždy. Vždy bude dôležité, aký stabilný vnútorne štát je, ako pevne za ním a jeho elitou stoja vlastní občania i vonkajší spojenci, či si včas vytvoril potrebné rezervy, či dostatočne verí sám sebe a je ochotný seba, svoju slobodu a demokratické zriadenie brániť aj za cenu nevyhnutných obetí.