Rádioamatér: O politike a osobnom živote do vysielačky nehovoríme

Rádioamatéri už nie sú takí známi ako kedysi, keď neexistoval internet. Máte ešte s kým volať?

Samozrejme. Aj keď starších rádioamatérov je dnes zrejme viac, je tu aj množstvo mladých, ako sme my. Technika ide dopredu, mladá generácia strieda staršiu.

A čo ženy? Existujú aj rádioamatérky?

Áno, jednu máme aj v klube.

Rádioamatérstvo je vlastne šport. Čo je cieľom súťaží?

Nadviazať čo najviac spojení s ďalšími rádioamatérmi. Vtedy naraz vysielame aj traja-štyria z jedného klubu. Československé súťaže trvajú hodinu alebo dve, celosvetové aj 48 hodín. Minulý rok sme na jednej za dva dni urobili 4900 spojení.

Ako vyzerá také spojenie dvoch rádioamatérov?

Povieme do vysielačky svoju značku a čakáme. Ak sa nikto neozve, volanie opakujeme. V pretekoch je to stručné, ak sa s nami ktosi spojí, tak nám zopakuje našu značku, my mu povieme číslo zóny, z ktorej vysielame, vymeníme si informácie a zaželáme si veľa šťastia. Toto potom opakujeme stále dokola. Kto je šikovný, stihne aj tri spojenia za minútu.

Rozprávate sa s tými ľuďmi? Čo hovoria?

Samozrejme, môžeme. Ale platia tu aj nejaké pravidlá – nemôžeme napríklad nadávať alebo preberať politiku.

Prečo?

Také sú pravidlá. Naším účelom je športová činnosť, hobby, samovzdelávanie, a nie dorozumievanie sa ako cez mobilný telefón. Na to, aby každý z nás mohol dostať svoju značku, musí urobiť skúšky na telekomunikačnom úrade. Nakoniec skladá aj sľub o zachovaní rádiokomunikačného tajomstva.

Zneužívalo sa rádioamatérstvo za totality?

Vtedy bolo zložité stať sa rádioamatérom. Každého si veľmi dobre preklepli. Človek najprv urobil skúšky a potom dva roky čakal na koncesiu, aby mala ŠtB čas ho preveriť. Chodili sa na neho pýtať do práce a k susedom. Ak niekomu emigroval brat, tak mu koncesiu vzali.

Rádioamatéri vtedy boli pod drobnohľadom, odpočúvali ich vysielania, zisťovali, či na nejakom frekvenčnom rozsahu nepracuje zahraničná rádiová stanica. Neodpočúvali však len ich, ale aj profesionálov.

Rádiové vlny nepoznali žiadne hranice?

Nie, nezastavila ich dokonca ani železná opona. Starší rádioamatéri hovoria, že mnohí na najvyšších miestach to vtedy nechápali a vnímali rádioamatérov ako ohrozenie socialistickej vlasti.

Začuli ste niekedy vo vysielačke zaujímavé osobné rozhovory?

V princípe by sa to nemalo stať. Po prvé je to tajomstvo, ktoré nemôžeme šíriť ďalej alebo ho zneužiť a po druhé je to zakázané, pretože to máme zadarmo a neplatíme za vysielanie ako rozhlas alebo televízia. Občas sa stane, že zachytíme nejaké SOS volania, ale takmer vždy voláme len s rádioamatérmi.

Existujú aj rádioprofesionáli?

Samozrejme, sú to piloti, leteckí dispečeri, námorníci, policajti, ktorí komunikujú cez vysielačky…

Aj na ich vlny sa viete naladiť?

Počúvať môžeme, ale nesmieme na ich frekvenciách vysielať. Hoci policajti už majú skôr digitálne vysielačky, horská služba stále používa analógové spojenie a ich frekvencie sa dajú nájsť. Ak napríklad vysielam morzeovkou, tak je to verejné. Pokým sa mi niekto neozve späť, neviem, kto všetko ma počuje. Preto sa tam nemá rozoberať nič okrem rádioamatérstva.

Nie ste príliš paranoidní, keď viete, čo všetko sa dá odpočúvať?

Rátame s tým, že odpočúvať sa dá všetko. Aj keď hovorím do mobilu, som si vedomý toho, že keď niekto bude chcieť, tak ma bude počúvať.

Spájate sa aj s priateľmi?

Áno, aj, ale cieľom rádioamatérstva nie je dovolať sa kamarátovi, ale nadväzovanie spojenia so zaujímavými krajinami. Nemôžeme to zneužívať a zbytočne zaberať vlny.

Dovoláte sa do celého sveta? Aj do Afriky a Antarktídy?

Do krajín, kde nie sú domáci rádioamatéri, chodia expedície. Partia rádioamatérov si zoženie peniaze alebo sponzora, rozložia stany a antény a dva týždne vysielajú napríklad z opusteného ostrova, aby uspokojili túžbu ostatných získať spojenie s ďalšou krajinou. Expedíciám vtedy volá veľmi veľa ľudí a my sa cez nich potrebujeme prebiť.

Boli ste aj vy na podobnej expedícii?

Áno, na jednom talianskom ostrove. Častejšie však chodíme vysielať na kopce. Každý rádioamatér zbiera čosi iné. Niektorí krajiny, iní ostrovy, no a ďalší kopce.

Ktoré krajiny sú najvzácnejšie?

V Severnej Kórei je dodnes zakázané vysielať, a preto je to pre rádioamatéra najvzácnejšia krajina. Naposledy odtiaľ zachytili signál po druhej svetovej vojne. Na to, aby v nej mohol ktosi vysielať, musí mať povolenie od miestnych orgánov. Skúšajú to vybaviť diplomatickou cestou, ale zatiaľ sa im to nedarí. Niekoľko rokov sa nevysielalo ani z Turkménska. Ale zaujímavý je tiež Scarborough Reef, ktorý tvorí len niekoľko skál vytŕčajúcich z mora. Rádioamatéri si okolo neho musia počas vysielania postaviť drevenú konštrukciu, lebo inak nemajú kam položiť rádio. Na niektoré miesta sa však nedá dostať vôbec, napríklad pre zákaz od ochranárov prírody.

Nechodia tam potom na pirátske expedície?

Nie, pretože na to, aby bola expedícia úspešná a spojenia s ňou boli uznané, musia byť oficiálne povolené.

Na aké vzácnejšie miesto ste sa v poslednom čase dovolali vy?

Do Eritrey. Odtiaľ nedávno vysielala nejaká odvážna expedícia.

Dovoláte sa vždy tam, kam chcete?

Nie, pretože krátke vlny sa šíria veľmi zaujímavo – doobeda sa napríklad nedovoláte do Ameriky, ale smerom na východ – do Japonska.

Pri spojení s Havajom, ktorý je na druhej strane zemegule, musíme napríklad zohľadniť, či je deň alebo noc, na ktorom frekvenčnom pásme rádioamatér vysiela, ako sa otáča Zem. S predpoveďami šírenia vĺn nám dnes, našťastie, pomáhajú počítače.

Dá sa rádioamatérstvo využiť aj nejako prakticky?

Každý získa kopec vedomostí a zručností z elektrotechniky, astronómie, fyziky aj zo „strojáriny“, lebo treba pozvárať antény.

Ako dlho trvá, kým sa z laika stane rádioamatér?

Asi pol roka. Za ten čas sa naučí napríklad nadviazať spojenie a morzeovku.