Jozef Gabčík: dobrý vojak, ktorý ušetril posledné náboje pre seba

Takzvanú Heydrichovu zatáčku, kde 27. mája 1942 uskutočnili československí výsadkári atentát na zastupujúceho ríšskeho protektora Reinharda Heydricha, dnes v Prahe už ťažko spoznať. Zakrýva ju rušná šesťprúdovka. Lepšie to vidieť na Resslovej ulici. Z dier po strelách z nemeckých guľometov, ktoré 18. júna mierili na úzke okno krypty kostola sv. Cyrila a Metoda, mrazí aj po siedmich desaťročiach.

V ten deň tu po tom, čo v boji s Nemcami minuli všetku muníciu, poslednými nábojmi spáchali samovraždu šiesti výsadkári – Adolf Opálka, Josef Bublík, Jaroslav Švarc, Jan Hrubý, Josef Valčík a Jozef Gabčík. Siedmy, Jan Kubiš, ktorý po zranení granátom nemal dosť síl, aby si vzal život, vykrvácal v lazarete SS v Podolí.

Plynom na Nemcov

Kým sa Jozef Gabčík, jediný Slovák z tejto zostavy, dostal do kostola, absolvoval spletitú cestu. Začala sa v Rajeckej doline v obci Poluvsie, ktorá je dnes súčasťou Rajeckých Teplíc.

Narodil sa tam 12. apríla 1912 ako štvrté, najmladšie dieťa do rodiny Ferdinanda a Márie Gabčíkovcov.
Mama bola doma, otec odišiel za prácou do Spojených štátov a do Argentíny.

So staršími súrodencami ani s motykou si vraj veľmi nerozumel, možno aj preto odišiel ako pätnásťročný do Čiech, kde sa vyučil za kováča a zámočníka. Poslednú tretinu jeho tridsaťročného života rámcuje armáda.

V roku 1932 narukoval k 14. pluku v Košiciach a neskôr nastúpil do poddôstojníckej školy v Prešove. Ako desiatnik sa vrátil k pluku, odkiaľ ako čatár odišiel v roku 1937.

Gabčík pri rádiu intenzívne prežíval nástup nacizmu a vítal mobilizáciu. Ale definitívne sa do služby vrátil až v lete 1939.

Návratu predchádzala epizóda, ktorá predznamenala jeho najznámejšiu akciu, keď ho ako vedúceho skladu v Skalke pri Trenčíne nemeckí vojaci donútili odovzdať kľúče. Gabčík 3. júna v sklade poškodil nádoby s yperitom, ktorý otrávil niekoľko vojakov Wehrmachtu. O deň neskôr prekročil slovensko-poľskú hranicu.

Tri uniformy

Film Kulka pro Heydricha scenáristu Pavla Kosatíka a režiséra Roberta Sedláčka opisuje ťažkosti, akým čelila v Londýne exilová Benešova vláda. „Všetko sa dá vyhodiť do vzduchu, ale ja im o tom domov už písať nechcem. Zase mi začnú vysvetľovať, prečo to nejde,“ hovorí hlavná postava filmu František Moravec, šéf spravodajského odboru exilového ministerstva obrany. „Vymyslite niečo!“ káže svojim podriadeným.

Kým prišli na spektakulárnu akciu, ktorá by odstránila tretieho muža Tretej ríše, stretol Gabčík v júli 1939 v Krakove Jana Kubiša. Prihlásili sa spolu do Cudzineckej légie, ktorej uniformy si obliekli v Marseille. Nasledoval výcvik v Alžírsku a opäť v južnom Francúzsku.

Proti Nemcom bojoval po prepadnutí Francúzska ako veliteľ guľometného družstva a už ako príslušník Československej armády. Po páde Paríža ho, ako státisíce iných vojakov, evakuovali do Veľkej Británie.

Už v britskej uniforme, v čase vrcholiacej Bitky o Britániu, si podal žiadosť o preloženie k letectvu a neskôr k výsadkárom.

Dokonale spoľahlivý

Koncom septembra sa stal Heydrich, obergruppenführer SS, veliteľ polície, šéf Hlavného úradu ríšskej bezpečnosti RSAH a Bezpečnostnej služby SD a tiež neskorší predsedajúci Konferencie vo Wannsee, ktorá rozhodla o konečnom riešení židovskej otázky, zastupujúcim ríšskym protektorom. V Protektoráte Čechy a Morava vyhlásil stanné právo a začal s popravami.

V tom čase exilová vláda premýšľala, ako si získať dôveru čoraz roztrpčenejších Britov a demonštrovať svetu, že národ sa s okupáciou nezmieril.

Rotmajster Gabčík mal v tom čase za sebou prvé zoskoky i prvý kurz pre zvláštne úlohy. V jeho posudku sa píše, že je „živý a veľmi disciplinovaný vojak. Je dokonale spoľahlivý a veľmi ochotný, dobrý vedúci, prvotriedny skokan, vrcholne fit…“. Onedlho ho s Karlom Svobodom povolali vykonať operáciu Anthropoid. Po Svobodovom zranení sa jeho partnerom stal Jan Kubiš.

Stálo to za to?

Stojí toto gesto – atentát na Heydricha –, i keď veľmi silné, za to násilie, ktoré bude určite nasledovať? Čo si o tom mysleli samotní výsadkári, nevieme. Boli vojaci a plnili rozkazy. Isté je, že šlo nielen o Heydricha, ale aj o postavenie ČSR a jej exilovej vlády.

Samotný atentát je azda dostatočne známy. Po zamietnutí nápadu zabiť protektora v Panenských Břežanoch, kde mal sídlo, sa výsadkári rozhodujú pre spomínanú zatáčku. Hoci český vojenský historik Eduard Stehlík podáva iný pohľad (Gabčík mal len istiť Kubiša), dlhodobo prijímaný výklad hovorí, že o pol jedenástej 27. mája 1942 dáva Valčík znamenie, že sa blíži Heydrichov kabriolet, Gabčík mu skočí do cesty, ale zasekne sa mu samopal, ktorý skrýval pod plášťom, a tak Kubiš vyťahuje z tašky granát, triafa auto a úlomky protektora smrteľne rania.

Prenasledovaný Heydrichovým šoférom Gabčík, rovnako ako ďalší dvaja, uteká, presvedčený, že sa atentát nepodaril.
Ešte v ten deň je vyhlásené stanné právo, 4. júna Heydrich v nemocnici zomiera, začínajú sa popravy, transporty do koncentrákov a vypálenie Lidíc a Ležákov.

V kostole, kde sa ukrývajú výsadkári, sa zrejme fatalizmus prelína so zvyškami nádejí, že po nich priletí lietadlo. Skončia v hromadnom hrobe a až na Gabčíka, ktorý je zo Slovenska, im vyvražďujú rodiny.

Posmrtný život

Posmrtný život z nich spraví legendy. A profesor Málek v Drdovom a Krejčíkovom filme Vyšší princip kodifikuje, že „z hlediska vyššího principu mravního vražda na tyranu není zločinem“.

Je však dosť možné, že sa to mohlo skončiť aj inak. Tak ako mnoho západných letcov, ani výsadkári, ktorí prežili, nemali ľahký život. Po roku 1945 ich povyšovali, po roku 1948 prepúšťali z armády. Niektorí skončili v emigrácii, iní v manuálnych zamestnaniach, ďalší v Jáchymove a rehabilitácie a ocenenia sa dočkali až po roku 1989.

A dnes? Keď pred šiestimi rokmi odhaľovali pražský pamätník operácie Anthropoid, dostavili sa predseda senátu i minister obrany. Keď minulý rok odhaľovali plukovníkovi in memoriam Jozefovi Gabčíkovi bustu v Poluvsí, neprišiel z vlády ani z parlamentu nikto a jediná verejnoprávna televízia, ktorá to zachytila, bola z Česka.