Denník N

Jeden lietal za Slovenský štát, druhý na strane Spojencov. Príbeh dvoch výborných stíhačov

Dva príbehy slovenských stíhacích letcov sú si v jednom podobné – oba hovoria o dobrých pilotoch. Ale kým jeden lietal v službách vojnovej Slovenskej republiky, druhý bojoval na strane Spojencov.

Podobizeň Otta Smika na vojenskom Albatrose. FOTO - TASR
Podobizeň Otta Smika na vojenskom Albatrose. FOTO – TASR

Obaja boli mladí a mimoriadne úspešní. Obaja mali slovenské korene a obaja lietali ako stíhací piloti. No bojovali na opačných stranách.

Otto Smik – hrdina západného odboja, letecké eso v službách Britského kráľovského letectva RAF a tragická obeť nemeckých zbraní.

Ján Režňák – skvelý stíhač v službách vojnového Slovenského štátu, ktorý sa preslávil na nemeckých lietadlách a dožil sa pokojného dôchodku.

Otto Smik. FOTO - Česká Televízia
Otto Smik. FOTO – Česká televízia

Začiatky

Keď sa koncom 30. rokov začalo schyľovať k ďalšej vojne, Československo vyhlásilo veľký výcvikový program Tisíc pilotov pre republiku. Prihlásil sa doň aj Ján Režňák. Výcvik úspešne dokončil, ale už v službách celkom inej republiky. V decembri 1939 nastúpil ako čerstvo povýšený slobodník k 13. stíhacej letke v Piešťanoch.

Otto Smik sa nenarodil na Slovensku. Jeho otec Rudolf počas 1. svetovej vojny padol do ruského zajatia a na východe zostal. Usadil sa v Gruzínsku, kde si našiel ženu, budúcu Ottovu mamu. Bola dcérou cárskeho dôstojníka, pôvodom Židovka. Rodina sa v roku 1934 usadila v Bratislave. Otto bol od Režňáka o tri roky mladší, na vojenský výc­vik bol preto primladý, ale lietal na klzákoch.

Ján Rezňák. FOTO - WIKIPEDIA
Ján Režňák. FOTO – WIKIPEDIA

1940

Už v roku 1939 z republiky utieklo viacero letcov lojálnych Československu. Medzi nimi aj veliteľ vojenského letectva Ján Ambruš. Asi najznámejší je hromadný úlet štyroch lietadiel a ôsmich letcov z Piešťan 7. júna 1939. Ján Režňák na nič také nepomýšľal a po celý rok 1940 sa venoval výcviku.

Smik zo Slovenska utiekol 18. marca. Cez Maďarsko (kde ho na chvíľu zatkli), Juhosláviu a Blízky východ sa do Francúzska dostal až tesne pred jeho pádom, preto vzápätí pokračoval do Británie. S mnohými ďalšími československými vojakmi sa na lodi dostal do Liverpoolu a presne mesiac po nalodení bol 24. júla prijatý do RAF.

Pamätník Otta Smika. FOTO - TASR
Pamätník Otta Smika. FOTO – TASR

1941

Až do septembra sa Smik ako vojak v najnižšej hodnosti pohyboval medzi čs. leteckým depom v Cosforde a rôznymi kurzami. Na jeseň ho kráľovské letectvo poslalo do Kanady. V bezpečí opačnej strany Atlantiku Briti školili svojich pilotov.

Režňák mal za sebou omnoho dobrodružnejší rok. V júni Nemecko prepadlo Sovietsky zväz a Slovensko tiahlo do vojny spolu s ním. Okrem pozemných jednotiek išli do boja aj letci, na zastaraných strojoch československej výroby. Konkrétne Režňák ako stíhač bojoval na ladnom dvojplošníku Avia B-534.

Počas prvého pôsobenia na fronte nič nenasvedčovalo tomu, že vynikne. Najviac sa zviditeľnil, keď v júli zaútočil na maďarskú – teda spojeneckú – stíhačku. Maďarského pilota zachránila Režňákova neskúsenosť. Netrafil.

1942

Po prvom nasadení na východe bolo jasné, že Slováci potrebujú kvalitnejšiu výzbroj. Hneď v januári (v rovnakom čase Smik dorazil do Kanady) preto skupina 19 stíhačov odišla do dánskeho Grove, kde sa preškolili na messerschmitty Bf-109. Síce na staršie verzie, než na ktorých už bežne lietali Nemci, ale aj tak to bol v porovnaní s aviami veľký pokrok. Rovnako ako nová taktika, ktorú sa Slováci od Nemcov naučili.

Kým Režňák sa koncom roka 1942 pripravoval už na svoj druhý bojový turnus, Smik ešte len končil svoj výcvik. No s vynikajúcimi výsledkami. Odmenou mu bolo udelenie najnižšej dôstojníckej hodnosti.

1943

Piateho januára Smik prichádza ako čerstvý bojový pilot na základňu 312. československej perute, o sedem dní bol prevelený k 310. peruti.

Tam sa prejavilo, že ľudská malichernosť si voľno nevyberá ani počas vojny. Mladík Smik prišiel ako dôstojník do jednotky, v ktorej niektorí starší letci už tri roky bojovali v poddôstojníckych hodnostiach a hlasno dávali najavo svoju nespokojnosť. Smik nechcel robiť dusno, preto sa dal preveliť.

Vystriedal tri britské perute a na konci roka z neho bol najúspešnejší československý letec roka 1943 so šesť a pol zostrelmi. Spolubojovník Jaroslav Hlaďo ho opísal takto: „Jeho snaha dostať čo najviac Hunov bola mimoriadna, ale to isté prial aj druhým. On mal už na konte niekoľko zostrelov a ja stále nič moc. Otík mi po pristátí hovorí – Jardo, ty nemáš ani jedného potvrdeného, ak chceš, poletíš zajtra ako vedúci a ja ťa budem kryť, aby si si tiež mohol niečo odstreliť.“ Hlaďo odmietol s tým, že už má svoj vek, a skôr, aby niekoho „osolil“ on, sa stará o to, aby „neosolili“ jeho.

To Režňák bol z rovnakej kategórie ako Smik a zostreľoval jedno sovietske lietadlo za druhým, až sa zastavil na čísle 32 ako najúspešnejší slovenský letec na východe.

Aj keď sa môže zdať rozdiel medzi oboma priepastný, víťaziť nad horšie vyzbrojenými a vycvičenými Sovietmi bolo omnoho jednoduchšie ako nad elitnými nemeckými stíhačmi na západnom fronte.

1944

Po návrate na Slovensko sa letka 13 začala šetriť. Stretom s Američanmi sa vyhýbala. Režňák sa nezúčastnil ani jediného boja, keď sa Slováci pokúsili zasiahnuť proti Američanom, tí ich rýchlo zmasakrovali. Neodišiel ani do SNP, o ktorom sa vyjadroval s dešpektom.

V rozhovore v roku 2005 tvrdil, že ich volali bojovať proti partizánom, čo odmietol. Na rozdiel od kolegov, ktorí súhlasili a nakoniec skončili v SNP. Odhliadnuc od sporného svedectva, sa netajil tým, že úspechu Povstania neveril a je rád, že v ňom nebojoval.

Naopak, Smik lietal ďalej a v marci sa ako uznávané eso vrátil k československým jednotkám. Jeho hodnosť už nikto nespochybňoval.

Počas invázie do Normandie pridal ďalšie zostrely, po nej zničil tri V-1. Od júla sa stal veliteľom letky, no zakrátko ho prvýkrát zostrelili pri nálete na nemecké letisko. Na zemi síce zapálil dva bombardéry, ale sám musel núdzovo pristáť. Podarilo sa mu ujsť a s pomocou miestneho odboja sa 29. októbra vrátil do Anglicka. Mimoriadnym uznaním bolo, že ho vzápätí vymenovali za veliteľa britskej 127. perute. Zomrel 28. novembra pri nálete na holandské Zwolle, kde je po ňom dodnes pomenovaná ulica. Spolu s ním zahynul aj belgický spolubojovník Henri Taymans. Vo vojnovom chaose Smikove pozostatky pochovali pod spolubojovníkovým menom.

Po vojne

Ján Režňák po vojne opäť vstúpil do československého letectva, v ktorom sa stretol s kolegami z opačnej strany. Napríklad o slávnom Františkovi Peřinovi tvrdil, že boli priatelia. Po roku 1948 síce musel z armády odísť, ale vyhol sa osudu mnohých západných odbojárov, ktorí skončili v uránových baniach. Zomrel v roku 2007, predsieň jeho bytu v Piešťanoch zdobili modely stíhačiek, na ktorých počas vojny lietal. Pamätnú medailu mu venovalo Združenie československých zahraničných letcov 1939 – 1945.

Skutočné pozostatky Otta Smika sa podarilo identifikovať až v roku 1965, v roku 1994 ich preniesli na Slovensko. In memoriam mu bola udelená hodnosť generálmajora, jeho meno nesie letecké krídlo na Sliači, má pamätnú tabuľu na Podjavorinskej ulici v Bratislave. Okrem fanúšikov letectva ho takmer nikto nepozná.

Otto Smik

  • Otto Smik sa narodil 22. januára 1922 v gruzínskom Bordžomi, zomrel 28. novembra 1944 v Holandsku.
  • Smik na západnom fronte dosiahol deväť istých zostrelov samostatne, dva v spolupráci, dvoch nepriateľov zostrelil pravdepodobne a troch vo vzduchu poškodil. Okrem toho zostrelil tri strely V-1 a ďalšiu techniku zničil na zemi.
  • Ján Režňák sa narodil 14. apríla 1919 v Jablonici, zomrel 19. septembra 2007.
  • Režňák dosiahol 32 potvrdených zostrelov a tri nepotvrdené zostrely.

2. svetová vojna

Teraz najčítanejšie