Denník N

Jej deti budú potrebovať mamu, manžel partnerku, chce im ju pomôcť nájsť

Ilustračné foto - Flickr.com/Dave Clements
Ilustračné foto – Flickr.com/Dave Clements

Niektoré mamy sa snažia využiť čas, aby ešte naučili deti praktickým veciam, iné s nimi sledujú posledné západy slnka. Yafit sa rozhodla pomôcť s hľadaním náhrady za seba.

Yafit poznám päť rokov. Stretli sme sa na onkológii, chvíľu sme spolu chodili cvičiť, kým som ja nezlenivela a ona nezoslabla. Potom sme sa dlhšie nevideli, lebo sa presťahovala do inej časti mesta a začala chodiť k inému lekárovi.

Koncom leta mi volala, že sa znovu presťahovala do našej štvrte. Povedala som, že by som ju rada videla, a hneď som si pýtala adresu. Povedala mi, že je v Beit Sara. Adresu mi nemusela diktovať. To miesto poznám. Je to známy hospic.

Keď sme sa stretli, nehovorili sme o tom, čo bolo jasné a neodvratné. Hovorili sme o tom, čo bude potom. Teda Yafit hovorila, ja som v údive mlčala a snažila sa v zmätenej nervóznej hlave sformulovať nejakú aspoň trochu primeranú reakciu. Lebo toto ma naozaj prekvapilo.

Yafit mi opisovala svoj posledný projekt. Má tri malé deti: 8- a 11-ročného syna a 12-ročnú dcéru. To sú deti, ktoré podľa nej zúfalo potrebujú mamu. Nie len babku, tetu, opatrovateľku, pani na upratovanie či študentku na doučovanie. Potrebujú jednu osobu, na ktorú sa budú môcť spoľahnúť. Tá by zároveň mala byť aj partnerkou jej manželovi. Existuje taká žena? Yafit si myslí, že určite, a chce byť, kým to pôjde, pri jej hľadaní.

Jej manžel sa s tým nevie zmieriť. Považuje to za šialené a nevhodné. Zvláštne to pripadá aj mne, hoci tomu aj rozumiem. Som však rada, že Yafit nechce odo mňa uisťovanie, že robí dobre.

„Môj muž dobre vie, že aj tak si raz niekoho nájde a že deti budú potrebovať stabilitu. Čím skôr začne na tom pracovať, tým lepšie. Tu nejde o nejakú zradu voči mne. Zrada by bola, ak by ma nechal v chorobe. Naozaj mu chcem pomôcť,“ hovorí.

Čo bude so mnou?

Rinat Maimonidesová je hospicová psychologička, pôsobí aj na oddeleniach nemocníc, kde majú vážne stavy. Na onkológii, neurológii, traumatológii, pracuje aj s rodinami chorých a umierajúcich.

Nechcela hovoriť priamo o Yafit, ale skôr o tom, aké stratégie volia mamy ako ona. Teda ženy, ktoré vedia týždne, možno pár mesiacov, že svojim deťom už nemôžu klamať a upokojovať ich, že sa ešte vyliečia.

„Bavme sa o situácii, že žena má deti, ktoré sú školáci. Vedia, akú má chorobu, vidia fyzické zmeny, rozumejú konceptu štádií, vnímajú, že mama je iná, že takéto to predtým nebolo, hoci aj bola chorá. Mama alebo rodičia spolu im povedia, že sa ocitli v bode, ktorého sa všetci obávali. Ideálne je, ak deti pochopia, že hoci mamu budú mať stále v spomienkach a v srdci, už sa nevráti. Toto väčšinou dieťa spracuje po niekoľkých rozhovoroch. Potom príde otázka: a čo bude so mnou,“ vysvetľuje psychologička.

Podľa nej by malo dieťa vedieť, čo bude bezprostredne po maminej smrti, kto s ním zostane, čo bude so školou, aký bude doma režim, na koho sa môže obrátiť.

„Sú ženy, ktoré posledné týždne, ak im to sily dovolia, trávia tým, aby

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rodina a vzťahy

Teraz najčítanejšie