Úvaha o vražde
Nebude ľahké spoznať pravdu o tom, čo k vražde viedlo, a ešte ťažšie ju bude prijať, lebo politická trieda sa ju bude snažiť prekryť konšpiračnou teóriou Roberta Fica.
Vražda Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej spôsobila národnú traumu okrem iného aj preto, lebo vyvolala naliehavú otázku: V akej krajine žijeme?
Žijeme na území, ktoré zločinci z cudziny využívajú pre svoje potreby a odstrelia tu každého, kto sa im postaví do cesty? V takom prípade sme nechránenou zverou v revíre, ktorý naša vlastná vláda – majúc plné ústa rečí o národnej suverenite – prenajala mafii.
Alebo žijeme v krajine, kde si domáci vrahovia trúfnu zabíjať novinárov, lebo sa spoliehajú na to, že ich za to nestihne trest? V takom prípade sme nechránenou zverou na území okupovanom domácim kartelom, ktorý zotrel hranicu medzi politikou a zločinom.
Obe verzie sú traumatizujúce, hoci každá inak.
V prvom prípade sa môžeme desiť globalizovaného zla, ktoré má rôzne podoby. Vo Francúzsku vraždia novinárov (časopisu Charlie Hebdo) islamskí teroristi, na Slovensku talianska či albánska mafia. Motívy sú rozdielne, spoločné je však naše presvedčenie, že pôvod zla nie je v nás, ale prichádza zvonku. My sme nevinní.
V druhom prípade sa musíme desiť zla, ktoré vzišlo priamo z nás a živili sme ho svojou ľahostajnosťou dovtedy, kým nestratilo všetky zábrany. Všetci sme teda vinní, nesieme spoločnú zodpovednosť za jeho existenciu a za smrť Jána a Martiny. To je trauma, ktorá sa dá vyliečiť len prijatím tejto zodpovednosti, potrestaním vrahov a snahou o nápravu.
Domáca verzia
V utorok domácu verziu zla presadzoval samotný expremiér Robert Fico, ktorý však zároveň urobil všetko pre to, aby našu traumu
