Cirkev má komisiu pre zneužívanie detí, nie je jasné, či prípady hlásia aj polícii

Katolícka cirkev minulý mesiac priznala, že cirkevné súdy na Slovensku vyšetrovali sedemnásť prípadov sexuálneho zneužívania detí klerikmi. Bol to vôbec prvý číselný údaj, ktorý cirkev v tejto súvislosti zverejnila. Dodnes však nevie odpovedať na otázku, koľko z týchto prípadov duchovní nahlásili aj polícii.

Trestný zákon jasne hovorí, že ak sa niekto dozvie o závažnom trestnom čine (akým je aj zneužívanie detí), má ho nahlásiť na políciu, inak mu hrozí trojročné odňatie slobody.

„Ak existuje podozrenie, že došlo k činom, o ktorých hovoríme, biskup je povinný oznámiť to aj svetským autoritám. Môže sám podať trestné oznámenie. Má to teda riešiť aj po sekulárnej stránke,“ hovorí docent Matúš Nemec, ktorý sa na Právnickej fakulte Univerzity Komenského venuje kánonickému a cirkevnému právu.

V októbri 2018 však nevieme ani o jednom prípade zneužívania, ktorý by na polícii oznámila samotná katolícka cirkev. Z prípadov zverejnených v médiách vieme, že to boli obete alebo ich blízki, kto sa obrátil na políciu.

Ako vlastne cirkev postupuje, ak sa niektorý z klerikov dozvie o zneužívaní?

Spravodlivosť vo vlastných rukách

Cirkevný súd je akýsi štát v štáte. Vyšetruje najrôznejšie delikty klerikov a rozhoduje o nich. Cirkevné právo má vlastné smernice a postupy, vlastných sudcov, právnikov aj expertov, ktorí by mali pomáhať vo vyšetrovaní.

Sudcom je zvyčajne kňaz. Nie všetci odborníci, ktorí sa do súdneho procesu zapájajú, však musia byť vysvätení.

Na Slovensku je jedenásť diecéz a každá má vlastný cirkevný súd. Všetky sme kontaktovali a spýtali sme sa, koľko prípadov zneužívania riešili a koľko z nich ohlásili na polícii. Na otázky neodpovedali. Niektoré odpísali, aby sme sa na podrobnosti spýtali hovorcu Konferencie biskupov Slovenska (KBS) Martina Kramaru, ktorý oficiálne komunikuje za katolícku cirkev. Ten odpísal, že podrobnosti o prípadoch sa nedozvieme.

„Sudcovia namietajú, že ak má diecéza napríklad len jeden prípad a zverejnili by k nemu odpovede na vaše otázky, vzniklo by riziko prezradenia identity obete, ktorá nástojila na diskrétnosti,“ vysvetľuje Kramara.

Konkrétne mená alebo okolnosti prípadu sme nežiadali. Zaujímalo nás len to, v ktorých biskupstvách sa vyskytlo najviac prípadov, koľko rokov mali obete a koľko z prípadov sa potvrdilo.

Duchovní majú výnimku

Civilné zákony platia pre všetkých. V prípade duchovných však existuje výnimka, v trestnom zákone majú špeciálne postavenie. Ak sa o trestnom čine dozvedia počas spovede alebo pod podmienkou mlčanlivosti, nemajú povinnosť ho nahlásiť na polícii.

Ak sa prípad dostane na cirkevný súd, je len ťažké predstaviť si, že by si informácie o prípade všetci zúčastnení odovzdávali cez spovedné tajomstvo alebo pod podmienkou mlčanlivosti. Navyše prípady sexuálneho zneužívania sa posielajú do Vatikánu, kde sa evidujú a následne o nich rozhoduje Kongregácia pre náuku viery.

Ako je možné, že sa tieto prípady nedostanú aj do rúk polície?

„Dôvodom môže byť to, že medzi cirkevným a civilným právom je pri sexuálnom zneužívaní rozdiel vo vekovej hranici,“ vysvetľuje právnik Matúš Nemec. Kým cirkevné právo pozná zneužívanie detí a mladistvých do 18 rokov, civilné zákony len do 15 rokov.

Dobrovoľný sex so sedemnásťročným chlapcom teda cirkevné právo posudzuje ako zneužívanie, no civilný zákon ho problematicky nevníma. „Tieto prípady potom nebudú ohlasovať, pretože to nie je trestný čin,“ vysvetľuje Nemec.

Cirkev dodnes nezverejnila informáciu, aké množstvo prípadov sa týkalo práve detí starších ako 15 rokov.

Nahlasovanie má v rukách biskup

Okrem cirkevných zákonov zaväzuje duchovných aj množstvo smerníc. Jedna z nich hovorí priamo o tom, ako majú postupovať v prípade, že sa dozvedia o sexuálnom zneužívaní.

Smernica je neverejná, ale Denník N do nej mohol nahliadnuť. Zjednodušene sa dá povedať, že ak sa duchovný o zneužívaní dozvie, má prípad nahlásiť biskupovi alebo rehoľnému predstavenému a ten má vec predbežne prešetriť. Všetky zhromaždené dokumenty, ktoré biskup pri prešetrovaní získal, má potom zaslať do Vatikánu.

Cirkev má podľa smernice prípady zneužívania oznámiť aj orgánom činným v trestnom konaní. Smernica presne určuje, čo si pod oznámením predstavuje. „Trestný čin pedofílie klerika, po konzultácii s diecéznym biskupom a komisiou KBS oznámi poverený kňaz tak, že informuje poškodených, že majú právo iniciovať trestné konanie.“ 

Za oznámenie trestného činu teda považujú poučenie obete, že sa môže obrátiť aj na políciu.

„Pravidlo je také, že Cirkev ohlasovateľovi zneužívania hovorí, aby sa obrátil na políciu. To je odporúčanie, ktoré opakovane zdôrazňujú aj z Ríma,“ hovorí Kramara. „Jednoznačne sa treba obrátiť na políciu. Aj pre nás je to tak lepšie, lebo ak polícia preukáže vinu, je to podstatná vec pre postup cirkevného procesu. Má to ešte ďalší rozmer. Každému zdôrazňujeme, nech ide na políciu, pretože môžu existovať aj iné obete a vinníkovi treba vziať akúkoľvek príležitosť. Cirkev kňaza vyradí zo služby, nemôže ho však poslať do väzenia.“

Zneužívanie sa môže opakovať, mali by mu zabrániť

Duchovní, ktorí zneužívanie detí neoznámia, môžu mať aj ďalší problém so zákonom. Ide o prípady, keď nie sú aktérmi zneužívania, dozvedia sa však o ňom pri spovedi alebo inak. 

„V prípadoch domáceho násilia alebo zneužívania detí ide často o takzvané pokračovacie trestné činy, pri ktorých sa útoky opakujú, prípadne stupňujú,“ opisuje právnička a odborníčka na domáce násilie Barbora Burajová.

Ak ide o trestný čin, za ktorý je horná hranica trestu aspoň desať rokov (čo sexuálne zneužívanie detí spĺňa) a duchovný ho neoznámi, hrozí mu okrem sankcie za nesplnenie oznamovacej povinnosti aj sankcia za neprekazenie takéhoto trestného činu.

Burajová však upozorňuje, že aj zákon o neprekazení trestného činu má svoje výnimky. Duchovní ho nemusia nahlásiť, ak sa o ňom dozvedia počas spovede.

Je teda možné, že cirkev prípady nahlasovať nemusí, a pritom žiaden zákon neporušuje. „Iným problémom je otázka spoločenskej zodpovednosti vyjadrená tým, že každý by mal napomáhať pri odhaľovaní a stíhaní trestnej činnosti, ako aj otázka morálnej zodpovednosti za život, zdravie a dôstojnosť obetí,“ hovorí Burajová.

Cirkevná smernica navyše priame kontaktovanie polície považuje za krajnú možnosť.

„Ak hrozí ďalšie spáchanie zločinu […] ten, kto sa o ňom dozvie, má zabrániť jeho spáchaniu aj za cenu, že to oznámi orgánom činným v trestnom konaní,“ píše sa v smernici. Výnimkou je opäť len spovedné tajomstvo.

„Môže nastať situácia, že sa obeť prostredníctvom biskupa obráti na cirkevný súd, aby kňaza odstránili zo služby, ale úplne odmieta kontaktovať políciu. Aj predstaviteľom cirkvi je obeť ochotná o veci povedať len pod podmienkou zvereného tajomstva, teda s tým, že o nej zachovajú mlčanlivosť. Tu dochádza k vážnej dileme,“ vysvetľuje Kramara.

Jedinou možnosťou by podľa neho bolo vyhlásiť, že katolícka cirkev bude všetky prípady automaticky posúvať na políciu. Či už si to obeť želá, alebo nie. „Pre nás by to bolo najjednoduchšie,“ hovorí Kramara. „Lenže tu hrozí riziko, že niektoré prípady by mohli zostať celkom neohlásené. Ak by si ten človek povedal, že ak mám chodiť po civilných súdoch a bude mi hroziť vláčenie po médiách, nechám to radšej tak. A teraz: čo by bolo horšie?“

Spovedné tajomstvo môže klerikov ťažiť

Čo teda môže spraviť duchovný, ktorý sa v spovedi dozvie o trestnom čine? „Môže akurát usmerniť človeka, ktorý sa mu zverí, nech to ide oznámiť na políciu,“ hovorí docent Róbert Brtko, ktorý sa na Univerzite Komenského venuje kanonickému a cirkevnému právu.

Burajová tvrdí, že je nefér, aby sa kňazi počas spovede dozvedali o trestných činoch s vedomím, že im nemôžu zabrániť. Aj mnohým kňazom by podľa nej odľahlo, ak by tieto prípady mohli nahlásiť polícii. O podobnej zmene v súčasnosti uvažujú v Austrálii, kde po prevalení sexuálneho škandálu v katolíckej cirkvi politici chcú, aby kňazi museli nahlasovať prípady sexuálneho zneužívania, o ktorých sa dozvedia pri spovedi, napríklad aj od samotných detí.

Brtko oponuje, že ak by sa spovedné tajomstvo porušovalo, ľudia by nemali dôvod zverovať sa kňazom so svojimi hriechmi, ktoré sú často zároveň aj trestnými činmi. Takto ich podľa neho môžu aspoň usmerňovať a apelovať na nich, aby sa napravili alebo sami zašli na políciu.

O komisii, ktorá sa má venovať zneužívaniu, vôbec nepočuť

Po prevalení viacerých sexuálnych škandálov v katolíckej cirkvi Vatikán nariadil jednotlivým biskupským konferenciám po celom svete, aby vypracovali nové smernice, ako postupovať v prípadoch sexuálneho zneužívania klerikmi.

Nová slovenská smernica bola schválená v roku 2014 a píše sa v nej napríklad aj to, že „KBS zriadi osobitú komisiu, ktorá bude zodpovedná za túto oblasť“. Komisia by sa mala aspoň raz ročne schádzať a zisťovať situáciu v jednotlivých diecézach.

Hovorca KBS Martin Kramara niekoľko dní zisťoval, či táto komisia vôbec existuje. Nakoniec odpísal, že ju „KBS zriadila v roku 2015, má päť členov, odborníkov na cirkevné právo, a rovnako bol určený znalec z oblasti psychológie a ďalší z oblasti civilného práva“.

Jej názov je „Osobitná komisia KBS na dohľad nad realizáciou procedurálnych postupov pri podozrení zo spáchania deliktov klerikmi“, no internetový vyhľadávač tento názov nepozná. Nie je uvedená ani na webe KBS v sekcii „Komisie a rady“, ktorá bola naposledy aktualizovaná v auguste 2018.

Biskup má iné pravidlá

Smernice a zákony jasne hovoria o tom, ako majú duchovní postupovať, ak sa dozvedia o sexuálnom zneužívaní. Čo ak sa však obvinenie zo zneužívania týka samotného biskupa? Smernica v tomto prípade nie je veľmi konkrétna.

Ako mal postupovať biskup Milan Chautur, keď ho minulý rok žena na osobnom stretnutí obvinila, že ju pred rokmi zneužíval? Nemal kohosi poveriť prešetrením svojho vlastného prípadu?

Zatiaľ vieme len to, že informácie zo stretnutia neposunul vatikánskej kongregácii.

Podľa právnika Róberta Brtka mal jeho prípad kongregácii nahlásiť jeho nadriadený. „Nad biskupom je Svätá stolica. Predĺžená ruka Svätej stolice je na Slovensku pápežský nuncius, ktorý má takéto veci aj v náplni práce. Ak sa o niečom takom dozvie, jeho prvoradou povinnosťou je informovať Svätú stolicu o pomeroch na území, na ktorom slúži. Logicky z toho podľa mňa vyplýva, že túto iniciatívu by mal riešiť pápežský nuncius.“

V súčasnosti však nie je jasné, či Vatikán vôbec vie o Chauturovom prípade. V médiách tvrdil, že svoj prípad vatikánskej kongregácii nenahlásil, lebo žena, ktorá ho obvinila, ho informovala, že už sa na Vatikán obrátila.

Brtko je presvedčený, že Vatikán už dnes musí o Chauturovom prípade vedieť. A to najmä po výraznej medializácii tohto prípadu. „Vatikán si pred touto situáciou nemôže zavrieť oči,“ hovorí Brtko.

Prízvukuje však, že médiá by v tomto prípade mali byť opatrné, pretože slovenské súdy biskupa stále neuznali za vinného. V tejto súvislosti pripomína prípad františkánov, ktorí boli pred desiatimi rokmi obvinení zo zneužívania dvoch chlapcov, no tieto podozrenia sa nepotvrdili.