Denník N

Európa po vojne: blúdiaci ľudia, krutosť a bezprávie

Poľskí historici dva roky vytvárali 3D film, ktorý mal znázorniť zdevastovanú Varšavu z vtáčej perspektívy. FOTO - TASR
Poľskí historici dva roky vytvárali 3D film, ktorý mal znázorniť zdevastovanú Varšavu z vtáčej perspektívy. FOTO – TASR

Porážka nacizmu neznamenala koniec násilia a bezprávia, práve naopak, rozhoreli sa nové konflikty medzi národmi aj medzi ľuďmi.

Civilný inžinier Kurt Schmidt bol ako mnohí ďalší nútený prizerať sa popravám, ktoré sa v tábore odohrávali všetkým na očiach. “Jedného dňa až do bezvedomia zbili šesť mladíkov, oblievali ich vodou a potom bitie pokračovalo, až napokon nejavili známky života. Jedného štrnásťročného chlapca zastrelili s celou rodinou, lebo ho obvinili, že sa pokúsil bodnúť nožnicami člena revolučnej gardy.”

Táto spomienka Kurta Schmidta nie je z koncentračného tábora. Opisuje udalosť, ktorá sa stala v dňoch bezprostredne po vojne na pražskom Strahove, kde zhromažďovali nemeckých obyvateľov Prahy, väčšinou civilov. Roly obete a trýzniteľa sa otočili. Z 200-tisíc pražských Nemcov zabili od vypuknutia Pražského povstania 5. mája takmer tisíc, vrátane množstva žien a ôsmich detí.

Vzápätí po oslobodení – ktoré sa v rôznych častiach Európy odohralo v rôznom čase – sa podobné udalosti odohrávali denne a v masovom meradle. Túžba po pomste nemala žiadnu prekážku k naplneniu. Vojna nezničila len budovy a cesty, ale aj inštitúcie, právo, autority a morálku.

Britský historik Keith Lowe zhromaždil množstvo podobných udalostí z povojnového obdobia a pátral po ich príčinách a následkoch. Mal pocit, že historici toho obdobia zatiaľ nevytvorili ucelený obraz rozvratu, v ktorom sa ocitol kontinent po 2. svetovej vojne. K 70. výročiu jej konca napísal knihu, ktorá takú ambíciu má. Nazval ju Krutý kontinent (Savage Continent) a pripomína aj hrôzy, ktoré po vojne páchali obyvatelia Československa.

“Ak sa máme dozvedieť pravdu o našej minulosti, alebo náležite porozumieť svetu, v ktorom dnes žijeme, musíme sa postaviť čelom k týmto udalostiam,” píše Keith Lowe.

Sudetských Nemcov odvážajú v apríli 1946 zo zberného tábora v Petržalke na železničnú stanicu. FOTO - TASR
Sudetských Nemcov odvážajú v apríli 1946 zo zberného tábora v Petržalke na železničnú stanicu. FOTO – TASR

Stratený raj

Lowe cituje istú poľskú sociálnu pracovníčku, ktorá po vojne pracovala v nemeckom Bocholte, v tábore, kde boli sústredení bývalí väzni zavlečení Nemcami. Títo ľudia podľa nej prežili vojnu vďaka “vyvolávaniu snov o vlastnej minulosti, kým sami seba takmer nepresvedčili, že vo chvíli svojho oslobodenia sa ocitnú v tom istom šťastnom, krásnom svete, ktorý poznali pred vojnou”.

Lenže raj, o ktorom snívali, už viac neexistoval.

V prvom rade neexistoval fyzicky a Lowe to ukazuje rozsiahlymi štatistikami zbúraných budov, ciest, koľajníc, fabrík, lesov a krajiny vôbec. V Budapešti zostalo poškodených 85 percent budov, v Minsku vojna zničila 80 percent mesta, devastácia Rostova alebo Voroneže sa blížila k 100 percentám. Väčšina budov v Kyjeve bola podmínovaná, keď z neho Sovieti ustupovali, zvyšok bol zlikvidovaný pri ich návrate. Bombardovanie Nemecka Britmi a Američanmi zničilo pätinu obývaného priestoru celej krajiny. Berlín, Hannover, Hamburg, Dortmund či Kolín stratili viac ako polovicu budov.

A škody neboli do očí bijúce len vo veľkých mestách v srdci Európy. V Holandsku Nemci vyhodili do vzduchu hrádze a zdevastovali tak pôdu o rozlohe zodpovedajúcej desatine pôdneho fondu Slovenska. V Laponsku zničili tretinu obytného priestoru, aby sa odbojní Fíni nemali kde skrývať. Grécko prišlo o tretinu svojich lesov a tisíc dedín, Juhoslávia o štvrtinu ovocných sadov a tretinu viníc.

Ako zdôrazňuje Lowe, tieto škody neboli len priamym dôsledkom bojov, ale aj systematickej deštrukcie pôdy a majetku. “Nesmie zostať za nami jediný človek, jediný kus dobytka, ani vrece zrna, jediná koľajnica. Nepriateľ musí nájsť krajinu totálne vypálenú a zničenú,” znel Himmlerov rozkaz pre jednotky SS v čase, keď situácia nemeckého vojska už bola zúfalá. A rovnakých rozkazov zaznelo počas vojny množstvo na oboch stranách, v dôsledku čoho boli rozsiahle poľnohospodárske plochy vypálená nie raz, ale dvakrát a s nimi aj nespočetné množstvo dedín.

Nemeckí evakuanti vracajúci sa zo Sudet na Slovensko. Foto Roller archív TASR 10. júl 1945 *** Local Caption *** Èeskoslovensko archívna snímka sken scan repro politika menšiny
Nemeckí evakuanti vracajúci sa v júli 1945 zo Sudet na Slovensko. FOTO – TASR

Európa detí

Oveľa žalostnejšie vyznieva v knihe obraz vyľudnenej Európy. Lowe to opäť dokumentuje bohatými štatistikami, ale na príklade zmobardovaného Hamburgu, o ktorom predtým napísal knihu Inferno, ich sám relativizuje. “V meste, kde boli telá zavalené pod hromadami ruín, niektoré ďalšie i spečené dohromady ntenzívnou horúčavou, iné zmenené na popol, bolo nemožné zrátať počet mŕtvych s akoukoľvek presnosťou.”

Strata 35 až 40 miliónov ľudí bola viditeľná voľným okom a prežívaná v takmer každej rodine. Kým si niektoré rodiny počítali, o koho prišli, židovské rodiny museli počítať, kto im zostal. “Niekedy nezostal úplne nikto,” píše Lowe.

V súvislosti s holokaustom je v knihe poučná pasáž pre hodnotenie Tisovho a Hitlerovho Slovenského štátu o rozdielnom prístupe krajín k vyhladzovaniu Židov. Kým u nás vláda prijímala protižidovské zákony, Dáni naopak schválili zákon, ktorý zakazoval protižidovské nariadenia. Pokusom o deportáciu Židov úspešne vzdorovali Taliani. Niektorí bulharskí farmári sa vyhrážali, že si ľahnú na koľajnice, aby zabránili odvozu Židov, a Bulharsko bolo cez vojnu jedinou krajinou, kde sa počet Židov zvýšil.

“Tou najočividnejšou medzerou, pociťovanou takmer univerzálne, bola absencia mužov,” píše ďalej Lowe. Okrem tých, čo padli, sa milióny ďalších dostali do zajateckých táborov a domov sa vrátili až po rokoch.

V dôsledku absencie mužov sa napríklad v Rusku nevydala až tretina žien, ktoré na to mali vek. Európa sa tak stala kontinentom žien, no súčasne bola aj kontinentom detí. “V Juhoslávii a na východnom Slovensku nachádzali partizáni vyhladované skupiny detí v lesoch, jaskyniach a v ruinách.”

Sirôt, teda detí, ktoré prišli aspoň o jedného rodiča, bolo tým viac, čím zničenejšia bola krajina, v ktorej žili. Napríklad v Poľsku jeden milión, v Nemecku dva milióny.”Nedostatok otcov, či v podstate absencia mužských modelov správania sa bola taká bežná, že deti samotné to považovali za niečo normálne.”

Maďarskí evakuanti vracajúci v októbri 1945 sa z Maďarska na Slovensko. Sústreďovali ich v Komárne. FOTO - TASR
Maďarskí evakuanti vracajúci v októbri 1945 sa z Maďarska na Slovensko. Sústreďovali ich v Komárne. FOTO – TASR

Blúdiaci a hladní

Ďalší fenomén, ktorý vystihoval povojnovú Európu, boli milióny ľudí na pochode. Podľa Loweho prebiehal najväčší presun obyvateľov, aký svet kedy videl. Nešlo len o väzňov v zajateckých a koncentračných táboroch, ale aj o ľudí, vrátane žien a detí, ktoré sa vracali z nútených prác v Nemecku či utekali pred Červenou armádou. Neskôr medzi blúdiacich utečencov pribudli ľudia, ktorí utekali pred novými etnickými čistkami alebo boli repatriovaní.

V samotnom Nemecku bolo najmenej sedemnásť miliónov zavlečených ľudí, z toho osem miliónov na robotu na farmách a vo fabrikách. Niektoré odhady hovoria, že počas vojny bolo v Európe násilne zavlečených štyridsať miliónov ľudí.

“Záplava utečencov, hovoriach dvadsiatimi rozličnými jazykmi, si musela celých šesť rokov sama zaobstarávať prepravu po rozbombardovaných, zamínovaných a zanedbaných cestách.

Práve nedostatok potravy bol počas vojny vecou, ktorá Európu spájala. Kontinentálna Európa najprv pocítila nedostatok kávy, v Británii sa sprvu žartovalo, ako asi vyzerá pomaranč. Ale potom prišiel skutočný nedostatok. A hladomor.

“Dalo by sa očakávať, že situácia s potravinami sa v Európe po vojne zmení, no v skutočnosti sa to na mnohých miestach ešte zhoršilo. Spojenecké sily jednoducho nedokázali nachovať milióny hladujúcich Európanov.” Hlad a podvýživa vrátili do Európy epidémie, na juhu vyčínali malária i tuberkulóza.

Bratislavčania sa lúčia s vojakmi Červenej armády krátko po oslobodení Bratislavy. FOTO - TASR
Bratislavčania sa lúčia s vojakmi Červenej armády krátko po oslobodení Bratislavy. FOTO – TASR

Bolo to sladké

Keď spojenci koncom vojny objavovali koncentračné tábory, nielenže sa menil ich pohľad na Nemcov, podľa Loweho to “nezvratne zmenilo mravný profil spoločnosti a poskytlo ospravedlnenie za väčšinu toho, čo spojenci urobia v nasledujúcich mesiacoch”. Dokumentuje to množstvom príkladov, jeden z nich je z Dachau, ktorý na rozdiel od iných táborov museli spojenci, konkrétne Američania, oslobodiť po veľkom boji. Čo sa dialo po vstupe do tábora, opisuje slovami Jacka Halleta, radového vojaka:

“Keď sme videli, čo sme videli, veci sa vymkli spod kontroly. Chlapi úmyselne poranili dozorcov, ktorých dostali, a potom ich odovzdávali väzňom, aby sa na nich pomstili. Človek videl obrázky, keď jeden z vojakov dal jednému väzňovi bajonet a pozeral sa, ako ten odrezal chlapovi hlavu. Mnoho dozorcov bolo postrelených do nôh, aby nemohli utiecť.”

Ako v knihe hovorí Israel Gutman, ktorý prežil Majdanek, Osvienčim aj Gunskrichen, “túžba a očakávanie pomsty boli jedinou nádejou, ktorá držala táborových väzňov nažive”.

Ak sa nedala pomsta uplatniť voči priamym vinníkom, obrátili sa na iných Nemcov. Pomstu páchali muži, ženy, ba aj deti, píše Lowe a uvádza spomienky štrnásťročného Bena Helfgotta, ktorý pri oslobodzovaní Terezína videl dve dievčatá zaútočiť na nemeckú ženu s kočíkom, až musel sám zasiahnuť.

“Všetci sme sa na tom podieľali. Bolo to sladké. Jediné, čo ľutujem, že som toho neurobil viac,” priznával jeden poľský Žid v istom rozhovore desaťročia po vojne.

Spojenecké vojská akty pomsty buď zámerne prehliadali, alebo im dokonca pomáhali. “Rusi nám dali dvadsaťštyri hodín na to, aby sme Nemcom urobili, čo sme chceli,” cituje Lowe ďalšieho väzňa.

Zmobardovaná rafinérka Apollo v Bratislave. FOTO - TASR
Zmobardovaná rafinérka Apollo v Bratislave. FOTO – TASR

Organizovaná pomsta

Nemecké mestečko Nemmersdorf bolo prvým nemeckým sídlom, do ktorého dorazili Sovieti. Bolo to v októbri 1944. “Jeho meno sa odvtedy stalo synonymom pojmu zverstvo. V horúčkovitom ošiali násilia červenoarmejci pozabíjali všetkých, ktorých našli – mužov, ženy a deti, ktorých telá potom zohavili.” Rovnaké scény sa podľa Loweho opakovali vo všetkých východných oblastiach Nemecka. “Väčšina detí bola zabitá úderom do hlavy tupým predmetom, no niektoré mali na svojich telíčkach stopy po bajonetoch,” konštatoval istý nemecký kapitán, ktorý ohliadal mŕtvoly v meste Metgethen.

Ako takmer všetko zlo, čo sa v knihe Krutý kontinent znázorňuje, sa aj pomsta vo svojej najstrašnejšej a najintenzívnejšej podobe odohrávala na východe Európy. Dokladuje to aj zaobchádzanie s vojnovými zajatcami. Po vojne ich zostalo spolu viac ako 11 miliónov a každý desiaty z nich sa už domov živý nevrátil. No kým úmrtnosť v britských či amerických táboroch bola do jednej desatiny percenta, v Rusku zahynula viac ako tretina z nich, v Juhoslávii 41 percent.

Na príklade Československa Lowe ukazuje, ako sa nenávistná propaganda na najvyšších miestach štátu prenášala do každodenných krutostí. Prezident Edvard Beneš vo svojom prvom prejave v Prahe po návrate z exilu neobvinil z morálnych zločinov iba nacistov, ale “celý nemecký národ, ktorý si zaslúži nekonečné pohŕdanie celého ľudstva”. Neskorší minister spravodlivosti (!) Prokop Drtina vyhlásil, že “neexistujú dobrí Nemci, len zlí a ešte horší a celý nemecký národ musí niesť trest za spáchané zločiny”.

Napokon v Československu zahynulo podľa nemeckých zdrojov pred a počas odsunu z Československa takmer 19-tisíc Nemcov, Lowe však za najspoľahlivejší považuje údaj českého historika Tomáša Staněka, podľa ktorého zomrelo v povojnovom chaose v Československu 20 až 40 tisíc Nemcov.

Jún 1947 a československý prezident Edvard Beneš a predseda vlády Klement Gottwald. FOTO - TASR
Jún 1947 a československý prezident Edvard Beneš a predseda vlády Klement Gottwald. FOTO – TASR

Etnické čistky

Fašistická posadnuť rasovou čistotou mala podľa Loweho obrovský dopad na formovanie európskych nálad. “Ľudia si začali uvedomovať svoju rasovú príslušnosť takým spôsobom, ako nikdy dovtedy.” Týkalo sa to aj komunít, kde žili ľudia rôznych rás vedľa seba celé stáročia.

Ako jedni z prvých to cítili Židia. Koniec nemeckého panstva neznamenal koniec ich prenasledovania, práve naopak. “Židovský príbeh bol pripomienkou starých zlyhaní na každej úrovni spoločnosti. Už len samotnou svojou prítomnosťou vyvolávali nepríjemné pocity, akoby mali už-už vyzradiť nejaké zahanbujúce tajomstvo,” približuje Lowe kľúč k pochopeniu židovskej situácie.

Z príkladov povojnových pogromov vyznieva v knihe obzvlášť kruto ten z roku 1946 v maďarskom meste Kunmadaras. Protižidovská nálada vyvrcholila koncom marca, keď skupina žien na trhu zaútočila na židovského predajcu vajec. Keď mu vajcia rozbíjali, odvolávali sa na starý mýtus, že Židia rituálne obetujú kresťanské deti.

Keď predajca utiekol domov, dav obkľúčil jeho dom. Za prizerania polície predajcu zlynčovali a začal sa pogrom, aký sa podľa Loweho dal vidieť po celej Európe. V tom lepšom prípade boli Židia iba ignorovaní, v horšom prípade bití, okrádaní a zabíjaní. Najnebezpečnejšou krajinou pre Židov bolo Poľsko. V meste Kielce sa udial vôbec najkrvavejší pogrom, ktorý významne prispel k posilneniu sionistických nálad medzi Židmi. A tak sa v roku 1948 celá táto časť kontinentu (východná Európa) stala tým, čím nebola ani za Hitlerových čias – Judenfrei.

Sovietska moc

Jednu z posledných kapitol venoval Lowe podriadeniu východnej Európy Sovietskemu zväzu. Stalin mal na tomto území Červenú armádu, ale aj politickú políciu NKVD. Jej úlohou bolo zaistiť “politickú stabilitu” a mala voľnú ruku na zatýkanie, väznenie a popravu každého, koho považovala za hrozbu.

Lowe zhromaždil dosť obrazov na to, aby sa dal vyskladať vzorec, podľa ktorého si Sovieti podmaňovali jednotlivé štáty. “Tou najdôležitejšou vecou bolo dostať sa na silové ministerstvá. Krízu v Československu vo februári 1948 priamo vyvolali sťažnosti na ministra vnútra Václava Noska, ktorý zneužíval políciu v prospech zámerov komunistickej strany.”

Vzápätí sa komunisti – predĺžená ruka Sovietov – vrhli na pozemkovú reformu. Skonfiškovanou pôdou si kupovali podporu obyvateľstva. Potom sa zamerali na bašty priemyslu, a to nasadzovaním komunistických odborov, ktoré na požiadanie organizovali štrajky, jeden taký bol zneužitý vo februári 1948 v Československu na komunistický puč. Komunisti zároveň naberali členskú základňu, vrátane ľudí kolaborujúcich s nacizmom. S rastom vlastnej moci potom ničili svojich politických odporcov. No napriek týmto nehanebným manévrom sa komunistom v žiadnej krajine Európy nepodarilo získať absolútnu moc vo voľbách. A tak siahli k silovému riešeniu, zatýkali, väznili a popravovali. Ako píše Lowe, využitím teroru vytvorili “sériu replík Sovietskeho zväzu samotného”.

V závere knihy sa Lowe pokúša analyzovať prejavy krutých povojnových čias v dnešnej dobe. Po rozpade sovietskeho bloku sa opäť predrala na svetlo stará nacionalistická nenávisť. Najspektulárnejším príkladom bol rozpad Juhoslávie, no Lowe upozorňuje aj na menej dramatické incidenty. Jeden z nich sa odohral v roku 2006 na Slovensku, keď študentka Hedviga Malinová oznámila polícii, že ju zbili za to, že hovorila materinským maďarským jazykom. “Slovenský minister vnútra (Robert Kaliňák, pozn. red.) obvinil študentku z klamstva a polícia ju začala stíhať za falošné svedectvo. Tento incident mal široký ohlas a znovu oživil v krajine napätie medzi Slovákmi a Maďarmi ”.

Krutý kontinent

Kniha vyšla v anglickom origináli Savage Continent v roku 2012. V roku 2013 získala Hessel-Tiltmanovu cenu, ktorú udeľuje anglický PEN za najlepšie non-fiction dielo s historickým kontextom. V slovenskom preklade ju vydala Premedia Group v roku 2014.

download

Keith Lowe (1970)

Britský historik a spisovateľ. Histórii vojny a povojnového obdobia sa venoval najprv v knihe Inferno (2007), v ktorej podrobne opísal bombardovanie nemeckého Hamburgu. Obe jeho historické knihy sa preložili do viac ako desiatich európskych jazykov.

 

2. svetová vojna

Teraz najčítanejšie