Denník N

Odmenu za striebro z olympiády som investoval do bytu, ktorý doteraz nevládzem splácať, hovorí džudista Krnáč

Jozef Krnáč. Foto N - Peter Kováč
Jozef Krnáč. Foto N – Peter Kováč

Jozef Krnáč (40) je bývalým slovenským džudistom v poloľahkej váhe (do 66 kilogramov). V rokoch 2001 a 2002 získal bronz a striebro na majstrovstvách Európy, vrcholom jeho kariéry boli olympijské hry v Aténach 2004, na ktorých získal striebro. Po zdravotných problémoch a neúspešnej kvalifikácii na olympiádu v Pekingu 2008 ukončil kariéru. V súčasnosti trénuje juniorských reprezentantov, mládeži sa venuje aj v rámci športového gymnázia na Ostredkovej ulici a klubu Slávia STU Bratislava.

V rozhovore sa dočítate, že:

  • pred finálovým zápasom olympiády ho rozhodili novinári,
  • jeho vtedajší japonský súper skončil vo väzení,
  • ku koncu kariéry si privyrábal ako vitrážista,
  • rodičia niekedy cez deti opäť prežívajú vlastné úspechy či neúspechy,
  • dnešné deti majú problémy so základnými pohybovými činnosťami,
  • v športovom džude nemôže uspieť flegmatik.

Ako často vás novinári žiadajú o rozhovor?

Väčšinou pri rôznych olympijských výročiach, akým bolo napríklad teraz 25. výročie Slovenského olympijského výboru.

Nemrzí vás to? Ste olympijským medailistom v u nás výnimočnom športe.

Mňa osobne to nemrzí, ale mrzí ma to z pohľadu džuda. Rád by som hovoril ako tréner o výsledkoch mojich zverencov, ale urobiť dobrý výsledok v džude je teraz veľmi ťažké. Je ich menej než predtým.

Širšia verejnosť vnímala vaše olympijské striebro z Atén 2004 ako prekvapenie. Prekvapili ste aj sám seba?

Prvá olympiáda v Sydney 2000 mi tesne ušla, pred majstrovstvami Európy som bol na postupovom mieste, ale dostal som salmonelózu a predbehli ma dvaja súperi. Počas kvalifikácie do Atén sa mi vyhli zranenia, na majstrovstvách Európy som získal bronz a striebro, tvrdo som na sebe pracoval. Športová výkonnosť tam bola a myslím si, že väčšina športovcov ide na olympiádu s tým, že chce získať medailu.

Hovorili ste o tom, čo vás pripravilo o olympiádu v Sydney. Atény vraj ohrozili túlavé psy?

Je to taká veselá historka, novinári sa k nej radi vracajú. Nebolo to však nič životu nebezpečné – na prechádzke na mňa a môjho tréningového partnera Libora Pulca vyštartovali psy a potom sa to nafúklo až do šoubizových rozmerov.

V prvom kole ste sa stretli s neznámym džudistom z Nigeru. Športovci zvyknú hovoriť klišé, že ľahký súper neexistuje. Bol toto ľahký súper?

Ja by som to povedal takto: v tom čase bol na veľké podujatia iný kvalifikačný kľúč, ako je teraz. V prvom a druhom kole ste vždy mohli dostať ľahších súperov, turnajové pavúky boli nevyrovnané – jedna časť mohla byť veľmi nabitá, iná slabšia. Olympiáda je však špecifická v tom, že každý tam chce vyhrať a môže sa stať hocičo. Toho chlapca som nepoznal a nepamätám si ani na meno, ďalších som už poznal z turnajov, na ktorých sme sa pravidelne stretávali.

Aj ďalších súperov ste potom porazili pred limitom a v semifinále ste narazili na Kubánca Arencibiu, ktorého ste dovtedy neporazili. Prečo to práve vtedy vyšlo?

Nielen jeho. Na Španiela Peñasa som si veril, toho som porážal pravidelne, ale ani Alžírčana Meridju som dovtedy v živote neporazil, dokonca ani na sústredení som ho nedokázal hodiť na žinenku. Na olympiáde sa mi ho však podarilo udržať v newaze (boj na zemi – pozn. red.) a porazil som ho. Šiel som do toho s tým, že chcem za každú cenu vyhrať. V semifinále som si už naozaj veľmi veril, videl som Kubánca pri rozcvičke a hovoril som si, že to prepálil. Chcel som takticky udržať zápas čo najdlhšie pri nerozhodnom stave a dotlačiť ho k chybe, čo mi ku koncu zápasu aj vyšlo. Vo finále som bol už zbytočne netrpezlivý a chcel som Japonca čo najskôr hodiť na zem. To bola chyba.

Vašu olympijskú cestu za striebrom si pamätám ako veľmi rýchlu. Koľko času ste mali medzi zápasmi?

Postupne sa to zahusťovalo. Medzi prvým a druhým kolom boli možno dve hodiny, potom už len hodina a pol či hodina. Najhoršie bolo semifinále a finále, medzi ktorými bola väčšia pauza. Tam som urobil najväčšiu chybu, prestal som sa sústrediť a začal som premýšľať nad hlúposťami.

Čo vás rozhodilo pred finále proti Japoncovi Učišibovi?

Priznám sa, že najviac mi neurobili dobre novinári. Vrhli sa na mňa a začali mi klásť otázky, pričom ja som ešte športoval. Mali sme sa rozprávať až po finále. Bolo to, ako keby Mateja Tótha zastavili 100 metrov pred cieľom a pýtali sa ho, čo bude robiť, ak vyhrá, zatiaľ čo by ho obehli súperi. Vtedy som ešte nebol úplne stotožnený s tým, čo sa má a nemá robiť. Ja aj môj tréner sme urobili chybu, že sme sa nechali tými novinármi stiahnuť. Hlava potom pracovala úplne inak.

Ako na vás zapôsobila olympiáda?

Je to najväčšia športová udalosť, všetko bolo hektické. Na ulici ste mohli stretnúť mnoho známych športovcov. Najdôležitejšie však bolo rozumieť, prečo tam športovec šiel. Do súťažného dňa sa sústrediť, nerozptyľovať sa. Super na tom je, že ak sa niečo potom podarí, je to hneď s kým oslavovať.

Jozef Krnáč v poslednom momente finálového zápasu na olympiáde v Aténach 2004. Foto – TASR/Radovan Stoklasa

Ešte predtým, než sa dostanem k otázkam o vašom živote po olympiáde, zostanem chvíľu pri vašom finálovom súperovi. Sledovali ste, ako sa ďalej vyvíjal jeho život? Údajne skončil vo väzení.

Ale áno. Potom som s ním ešte niekoľkokrát zápasil na sústredeniach a zakaždým som mal navrch. Škoda, že práve v tom jednom ostrom zápase to nevyšlo. On ešte vyhral dvakrát majstrovstvá sveta, raz olympiádu. Potom ho zavreli.

Čo presne urobil?

Podľa mojich informácií

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rozhovory

Teraz najčítanejšie