Denník N

Masové hroby v Petržalke aj americká hymna v divadle. Čo písali slovenské noviny po skončení vojny

Proti Nemcom, Maďarom a kolaborantom písala dobová slovenská tlač. FOTO - TASR
Proti Nemcom, Maďarom a kolaborantom písala dobová slovenská tlač. FOTO – TASR

Atmosféra májových dní roku 1945 sa odrážala aj v novinách, ktoré v tom čase vychádzali. Nadšenie z konca vojny vystriedali články sľubujúce odvetu za vojnové zločiny a masové vraždy. Nemcom, Maďarom, kolaborantom. No pykať mali aj kominári.

Na začiatku mája 1945 bola v Bratislave pekná jar. Mesto už bolo oslobodené, pomaly sa zlepšovalo zásobovanie, ľudia čakali na skorý koniec vojny. Nástup nových čias bol vidieť aj na stánkoch trafikantov a pod rukami kolportérov.

Namiesto ľudáckeho denníka Slovák, ktorý sa ešte začiatkom apríla rozlúčil porazeneckým úvodníkom „Naspäť cez Golgotu“, čitateľom za korunu a päťdesiat halierov ponúkali denník Demokratickej strany Čas, či o niečo lacnejšiu Pravdu, ktorú vydávali komunisti.

Počas prvých dní na konci vojny zachytili ich reportéri, čím obyvateľstvo na Slovensku žilo. Stránky najskôr plnili správy o mohutných oslavách či ceste prezidenta Beneša po slovenských mestách, neskôr sa dostávali k slovu ľudové súdy a tresty pre kolaborantov. Jeden čakal aj na Jozefa Tisa, ktorého chytili americkí vojaci v Rakúsku.

Americká hymna v Národnom divadle

V utorok 8. mája sa ešte o nemeckej kapitulácii nepísalo, tú denníky oznámili až v mimoriadnych nočných vydaniach. Správou dňa preto bolo protinemecké povstanie v Prahe. Článok „Praha prehovorila“ uverejnený v Čase ukazuje, aký slovník vtedajšie noviny voči Nemcom používali.

„Úbohé pokusy krvavého psa a kšeftára K. H. Franka zviesť českých ľudí z ich jasnej priamej cesty skončili dokonalým fiaskom,“ písal denník. „Vďaka postupujúcim spojeneckým armádam a vďaka práci českých vlastencov sú dni jeho psieho života spočítané. Zo spoločného boja hrdinských slovenských partizánov a českých vlastencov zrodí sa nový život a nová slobodná Československá republika.“

Noviny oslavovali Červenú armádu, no nezabúdalo sa ani na ostatných spojencov. V tom istom vydaní Času sa objavila reportáž zo smútočného zhromaždenia v Národnom divadle, ktoré spomínalo na amerického prezidenta Franklina Delana Roosevelta. Ten zomrel tesne pred koncom vojny, 12. apríla 1945.

„Národný front usporiadal panychídu za prezidenta USA Franklina D. Roosevelta, bojovníka za slobodu všetkého ľudstva, veľkého priateľa Slovanov, Československa a nás Slovákov,“ hlásil reportér Času. „Program panychídy sa začal zahraním americkej štátnej hymny a potom prehovoril o živote a diele prezidenta USA Roosevelta predseda miestneho NV d. p. Pozdech.“

Oslavy konca vojny naplno vypukli na druhý deň, keď do Bratislavy prišiel aj československý prezident Edvard Beneš. S jeho fotkou na titulke vyšla aj komunistická Pravda. Noviny Bratislavčanom pripomínali, aby si k príchodu prezidenta vyzdobili svoje domy a vyvesili zástavy.

„Vracia sa medzi nás ten, kto má ohromnú zásluhu na porážke nemeckých zlodejov, klamárov i vrahov,“ informoval Čas. „Prichodí k nám politik, ktorý ani v najchmúrnejších chvíľach pre národ nezúfal.“

140623.235913
Komunistický denník Pravda, rok 1945. FOTO – IZAMKY.SK

Masové hroby v Petržalke

Život sa pomaly začal vracať do bežných koľají, o čom presviedčali aj reportáže z regiónov. V jednej z nich sa redaktor Času čuduje, že sa mu podarilo kúpiť chlieb bez prídelových lístkov.

„V Topoľčanoch sme našli otvorené obchody, hostince a pekárne,“ píše. „Na pultoch čerstvé makové koláče, pečivo a chlieb. S istou ostýchavosťou sa pýtame, či nám predajú – reku, keď my nemáme odborných knižiek. Vraj veľmi ochotne! A vzali sme si dva pecne prvotriedneho bieleho chleba.“

Podobne nadšene sa písalo o vojakoch Červenej armády, ktorí Slovensko oslobodili. V Baťovanoch, v dnešnom Partizánskom, napríklad podľa slov redaktora spolu s lotrovskými okupantmi odišli aj ľudáci z vedenia podniku, zato „transparenty na slávu Červenej armády – osloboditeľky, hľadia na nás s presvedčivou úprimnosťou“.

Vo víkendových prílohách sa zase uverejňovali básne ospevujúce vojnové hrdinstvá, ale aj Sovietsky zväz ako taký. „Ty zem mojich dávnych snov!“ prihováral sa Čas fejtónom Krasnaja Rosija. „Túžil som po tvojich nesmiernych priestoroch, po nekonečných rovinách i mohutných tokoch riek, vedľa ktorých v slávnych mestách a malých dedinách od pradávna žijú moji slavianski bratia. Rosia… ty zem slávna!“

Bez debát a vzrušenia Stalinovi prešlo i pripojenie dovtedy československej Podkarpatskej Rusi k ZSSR.  „Predseda československej vlády Zdeněk Fierlinger vyhlásil, že sa utvorila autonómna vláda pre Karpatskú Ukrajinu. Podľa oznámenia ministerského predsedu vyjadrila táto vláda želanie včleniť Karpatskú Ukrajinu do Sovietskeho zväzu. Ministerský predseda Fierlinger povedal, že prezident Beneš a celá naša vláda hodlajú túto otázku riešiť s Moskvou v duchu najsrdečnejšieho priateľstva.“

Novinársky optimizmus povojnových dní však postupne zatieňovali haldy hliny z odkrytých masových hrobov, ktoré sa nachádzali po celom Slovensku. Jeden z najväčších  objavili v Petržalke. V piatich masových hroboch ležiacich pri severozápadnom múre miestneho nového cintorína našli 460 mužských mŕtvol. „Z celkového počtu 460 nájdených mŕtvol 48 vykazovalo strelné poranenia tylu, hrudníka, ľavého pleca, brucha, bedrovej a krížovej oblasti. Zavraždení sú väčšinou židovského pôvodu.“

Čitatelia sa dozvedali aj o nacistických zverstvách v Osvienčime a ďalších vyhladzovacích táboroch. Čím častejšie sa objavovali správy o vojnových zločinoch, či už vo svete, alebo na Slovensku, tým zrejmejšie bolo, že za ne musí prísť trest. Už pár dní po nemeckej kapitulácii, 17. mája 1945, titulky prinášajú správu o uzákonení ľudových súdov.

„Je priamo iróniou osudu, že v tej samej miestnosti, kde 14. marca 1939 neslávne známy vtedajší ministerský predseda Jozef Tiso priniesol rozkazy od krvavého uzurpátora Hitlera a kde na nemecký príkaz bol formálne proklamovaný tzv. Slovenský štát, medzi tými istými stenami schádzajú sa tribúni oslobodeného ľudu, aby vyniesli normu o potrestaní všetkých fašistických okupantov Slovenska, veľzradcov, zradcov, kolaborantov a ich drobných náhončích,“ píše Čas.

Aké tresty kolaborantov čakajú, vysvetľoval vtedajší povereník pravosúdia Ivan Štefánik. „Fašistickí okupanti, domáci zradcovia a zradcovia na povstaní budú odsúdení na smrť,“ predpovedal. „Kolaboranti budú vo väčšine prípadov odsúdení taktiež na smrť, avšak u ktorých sa dokáže menšia vina, môže sa vymerať najnižší možný trest 30 rokov straty na slobode.“

Odsun sudetských Nemcov zo Slovenska vehementne podporovala slovenská tlač. FOTO - TASR
Odsun sudetských Nemcov zo Slovenska vehementne podporovala slovenská tlač. FOTO – TASR

Proti Nemcom. Ale hlavne Maďarom

Povojnový hnev slovenských politických lídrov, obyvateľov, ale aj novinárov sa obracal proti Nemcom, no ešte vo väčšej miere proti Maďarom. Maďarsko bolo považované za krajinu, ktorá stála pri Hitlerovi do poslednej chvíle, protimaďarské nálady navyše živilo aj zabratie južného Slovenska po Viedenskej arbitráži v roku 1938, ktoré sa teraz opäť stalo súčasťou Československej republiky.

Noviny len veľmi málo rozlišovali medzi nacistom a Nemcom, alebo medzi členom maďarských Šípových krížov a Maďarom ako takým. Nepriateľ sa skrátka poznal podľa národnosti.

Pravda 13. mája zverejnila rozhodnutie bratislavského Národného výboru, ktorý nechal z práce vyhodiť desiatky Nemcov a Maďarov. Prepustenie „bez akýchkoľvek náhrad a akýchkoľvek nárokov“ sa týkalo 181 nemeckých a 83 maďarských úradníkov, komisárov, učiteľov, ale napríklad aj pestúnok, ktoré zamestnával štát. Denník pripojil aj zoznam slovenských kolaborantov, ktorí prišli o miesto spolu s nimi. Tých noviny vyratúvali s menami aj priezviskami.

Mnohí Nemci a Maďari zo Slovenska utiekli a zostali po nich prázdne domy a hospodárstva. V Bratislave podľa Pravdy z konca mája zostalo dvetisíc opustených domov. Štvrtina z nich po Maďaroch, zvyšok po Nemcoch. Podobné to bolo aj v okolitých obciach, ktoré boli pred rokom 1945 prevažne nemecké.

„Ich obyvateľstvo, podobne ako ostatná nemecká menšina, zahorelo pre lupičské ciele nemeckého fašizmu a postavilo sa do radov sprisahaného nepriateľa nemeckého národa,“ píše Pravda 13. mája.

„Väčšina týchto Nemcov ušla s ustupujúcou nemeckou soldateskou. Na Slovensko sa títo naši nepriatelia už nevrátia a vrátiť nesmú. Ich domy, ich poľnohospodárske majetky v obciach Čela, Schildern, Miloslavov, Mischdorf a Tatschendors sú opustené. Polia týchto našich nepriateľov, ktorí vzali nohy na plecia pred spravodlivým hnevom nášho národa, sú obrobené – ale bez gazdov. No čoskoro tu budú gazdovať Slováci.“

Očista od piatej kolóny, ako o Nemcoch a Maďaroch hovorili slovenské denníky po vojne, prestupovala takmer do každej vrstvy spoločnosti. V Bratislave sa napríklad dotkla aj kominárov.

Denník Čas 20. mája informoval, že sa Národný výbor v Bratislave rozhodol odobrať koncesie mnohým kominárskym majstrom a prebrať údržbu komínov v meste medzi svoje záväzky. „Ako je všeobecne známe, koncesionári kominárskej živnosti na Slovensku prevažne boli národnosti neslovenskej,“ vysvetľuje toto rozhodnutie denník.

„Mnohí kominárski koncesionári sú talianskeho pôvodu, ale už dávno sa ponemčili alebo pomaďarčili. Okrem toho skoro všade títo kominárski majstri boli predvojom reakcie, ba i kominárski majstri národnosti slovenskej z dôvodov oportunity alebo aby sa zapáčili tisovskej hrôzovláde, boli až na niektoré výnimky činnými členmi v HSĽS, ba niektorí aj v HG.“

Podľa Času by hlavné mesto malo ísť príkladom aj pre zvyšok Slovenska „a takým istým spôsobom znárodniť všetky kominárske živnosti“.

Tiso? Pomaďarčený kňaz

Antipatie voči všetkému maďarskému boli v tom čase také veľké, že ich novinári využili aj pri písaní článkov o pohlavároch ľudáckeho režimu. O bývalom predsedovi vlády Vojtechovi Tukovi, za prvej republiky odsúdenom za špionáž v prospech Maďarska, písali takmer vždy ako o Bélovi. Denník Čas za pomaďarčeného kňaza označoval aj Jozefa Tisa.

Utekajúceho prezidenta chytili americkí vojaci vo štvrtok 24. mája v Rakúsku a noviny priniesli túto správu na titulných stranách. Ostrejší ako komunistická Pravda bol voči Tisovi práve Čas. „Čo možno napísať napochytre o takejto postave, ktorá omylom osudu dostáva sa do dejín slovenského národa?“ pýtal sa denník čitateľov.

„Málo dobrého, lebo Tiso bol typický produkt starého Uhorska, pomaďarčený nehodný kňaz. Tiso bol zlý Slovák, v ktorého srdci stále vŕtal červ perfídnej maďarskej výchovy. Preto v národných veciach v kritických dňoch stroskotal. Chrbtovú kosť slovenskosti vzpriamil proti Čechom, pred Führerom padol do prachu zeme a slovenský národ zapredal a zhanobil tak, že muselo mnoho krvi dobrých slovenských ľudí vytiecť, aby pohana bola zmytá.“

Tisovi už vtedy vyčítali nielen kolaboráciu s Hitlerom, ale aj podiel na vraždách Židov vo vyhladzovacích táboroch. No čoskoro po konci vojny sa ukázalo, že i keď väčšina slovenských Židov zahynula, a tí, ktorí prežili, si prešli peklom, ľahké časy ich nečakali ani po návrate domov. Mnohí Slováci ich totiž už nečakali.

Noviny preto museli vystríhať pred tým, aby Židom ďalej ubližovali. „Protižidovské zákony, odhlasované slovenským snemom a uskutočňované machovskými a vaškovskými odchovancami nemeckého rasizmu, boli zrušené,“ píše Pravda v úvodníku O takzvanej židovskej otázke.

„Tým bol daný základ k odčineniu toho strašného zločinu, ktorý bol na rozkaz hitlerovských netvorov spáchaný gardistickými surovcami. Jednako, sú ešte i dnes na Slovensku ľudia, a to i v úradoch, ktorí majú o tejto veci inú mienku a ktorí si náš ľudovodemokratický štát pletú s tisovsko-tukovským fašistickým štátom. Ba nájde sa i Národný výbor, ktorý si odhlasuje, aby Židia a Cigáni boli koncetrovaní v táboroch. (…) S týmito chrapúnskymi, reakčnými a fašistickými živlami bude si náš ľud vedieť poradiť. A to skôr a ráznejšie, než sa sami nazdávajú!“

2. svetová vojna

Teraz najčítanejšie