Denník N

Ako prežili posledné dni vojny? Päť príbehov ľudí, ktorí sa dočkali

Oslobodenie prinieslo zásadnú zmenu všetkým hrdinov nasledujúcich príbehov. Nie vždy to bola zmena vítaná

Príbeh prvý: Smutné čakanie na vlak

„Deti, bežte sa pozrieť pred bránu, ide vlak,“ spomína si aj dnes 80-ročná Kveta Křetinová na slová svojej mamy. Starú Turú, kde žili, oslobodila ruská armáda 8. apríla 1945 a domov sa postupne začínali vracať tí, ktorí prežili zajatecké lágre či koncentračné tábory. Čakala aj mama a päť malých detí. Bývali len kúsok od železničnej stanice, a tak s každým zapískaním vlaku ožili. „Zakaždým sme vyšli pred bránu a pozerali sme sa do zákruty, či sa nevrátil náš otec,“ hovorí.

V živej pamäti mala vtedy 10-ročná Kveta to, ako k nim v jeden chladný decembrový deň v roku 1944 vtrhlo gestapo sprevádzané surovými gardistami. Dostali udanie od ich susediek, sestier Heldesových, že v dome pána učiteľa je príliš veľký pohyb.

Učiteľ matematiky Stanislav Hlubocký doma skutočne ukrýval dvoch ľudí – jeden z nich bol jeho švagor, partizán Ondrej Chorvát. „Po tom, čo prežil ťažkú zimu v horách, mal už Ondrejko ťažké omrzliny. Otec ho zobral domov, aby zomrel prakticky medzi svojimi,“ spomína pani Křetinová.

Stanislav Hlubocký s rodinou.
Stanislav Hlubocký s rodinou.

V tom čase spadlo pri Starej Turej aj americké lietadlo a u rodiny Hlubockých našiel úkryt aj mladý 21-ročný americký letec James Kirchhoff. Po odhalení skončili všetci traja v rukách gestapa. Matke, ktorá za otcom prišla do trenčianskej väznice, povedali, že ho deportovali na práce do Nemecka.

„Prvé Vianoce bez otca boli smutné. Každému z nás s predstihom pripravil darčeky. A mamička nám ich rozdala. My sme si však po celý čas želali iba jediné, aby sa nám otecko vrátil domov,“ spomína pani Křetinová.

Dni po aprílovom oslobodení ubiehali rýchlo, prešiel celý mesiac. Stále dúfali, že aj otec bude medzi tými, ktorí sa vracajú z nemeckých táborov.

Na konci mája 1945 objavili ľudia na trenčianskej Brezine masový hrob. A v ňom 25. mája 1945 po otvorení 69 popravených tiel. „Nikto z nás neveril, že je medzi nimi náš otecko. Mamička hovorila, že uverí až vtedy, keď jej donesú snubný prsteň. Nakoniec sa to aj stalo,“ spomínala pani Křetinová.

V hromadnom hrobe našli telo strýka Ondreja, amerického letca Jimmyho aj ich otca, Stanislava Hlubockého. Až neskôr zistili, že všetkých troch popravilo gestapo ešte krátko po Vianociach, 28. decembra 1944.

„Keď si pomyslím, že môj najstarší vnuk má tridsaťpäť rokov a môj otec mal tridsaťšesť rokov, keď sa to stalo, keď bol ochotný to všetko podstúpiť a vedel, čo ho za to čaká, hoci dúfal, že sa to nestane, bola to vtedy úžasná obeť.“

 

Príbeh druhý: Splniť nevyslovený sľub

„Občas sa hovorieva, že Angličania sú pesimisti, ale my sme boli optimistickí,“ spomínala sestrička britského Červeného kríža Ailsa Domanová, ktorá verila v skorý koniec vojny.

Verila aj tomu, že sa ešte stretne s československým dôstojníkom Alexandrom Domanom, ktorého spoznala v Anglicku. Ešte predtým, než mladý odbojár v septembri 1944 odišiel bojovať do 2. paradesantnej brigády do ZSSR a na istý čas sa ich kontakt prerušil.

Ailsa Domanová. FOTO - TASR
Ailsa Domanová. FOTO – TASR

„Jeden z plukovníkov mi oznámil, že pri Dukle bola veľká bitka a môj manžel je nezvestný, pravdepodobne je mŕtvy. Pre 17-ročné dievča to bol úžasný žiaľ. Denne sme počuli o známych, čo zahynuli. Keď sme sa spoznali, rátala som s tým, že sa nemusí z vojny vrátiť. Ani on nedovolil, aby som sa doňho zbláznila. Až neskôr som sa dozvedela, že v ten istý večer, keď sme sa spoznali, hovoril svojmu kamarátovi, že stretol dievča, ktoré – ak prežije vojnu a vráti sa – vezme si ju,“ hovorí s tým, že neskôr to priznal iba jej mame.

Po troch mesiacoch jej prišiel stručný telegram z Moskvy. „Žijem-som zranený-píšem. Alexander.“

Mladý dôstojník bojoval neskôr aj v ťažkých bojoch v Slovenskom národnom povstaní – pri Dobrej Nive a Chabenci, kde prežil pochod smrti. Hoci boli medzi vzájomnou komunikáciou odmlky, verili, že sa im podarí ešte stretnúť.

S blížiacim sa koncom vojny, ktorý prežíval v bojoch v Banskej Bystrici a neskôr v Prahe, listy pribúdali. No stále sa nestretli, Alexandra totiž vojenské velenie poslalo ako jedného zo zástupcov Československa na proces s nacistickými zločincami do Norimbergu.

Až o niekoľko mesiacov niekto zaklopal na ich dvere. „Vtedy neboli ešte riadne letecké linky, dostal sa k nám vojenským leteckým transportom. Povedal, že nemá veľa času, že prišiel na tri dni. To bolo v septembri 1945, bol koniec vojny. A chcel zistiť, či som ešte slobodná,“ usmieva sa Ailsa Domanová.

V januári 1946 prišiel mladý dôstojník znova. „Zase si tu? pýtala som sa ho. Ale dúfam, že nie na tri dni,“ spomína.

„Nie, prišiel som pre teba, navždy, povedal mi. V tom čase dostal v Londýne miesto asistenta československého vojenského pridelenca. O mesiac boli zásnuby a čoskoro svadba, a to bol ten náš veľký návrat.“

 

Príbeh tretí: Pripravte nám letisko

„To si ani neviete predstaviť, akú spúšť zanechali po sebe odchádzajúci Nemci. Letisko bolo celé rozorané a v žiadnom prípade sa na ňom nedalo pristávať,“ spomínal v rozhovore pred dvoma rokmi Ľudovít Šramko.

Pilot, ktorý začínal v Baťovej obuvníckej dielni a z milovníka lietania sa stal neskôr bojovník, sa s piešťanskou letkou kapitána Ivana Haluzického zúčastnil všetkých operácií ako pešiak. Ocenenie si vyslúžil aj od veliteľa Slovenského národného povstania – generála Rudolfa Viesta.

Ľudovít Šramko. FOTO - TASR
Ľudovít Šramko. FOTO – TASR

Tá prvá, letecká úloha si však naňho počkala až niekoľko mesiacov po oslobodení východného Slovenska. Ako skúsený letec sa mal stať veliteľom košického letiska. „Bolo to však na zaplakanie,“ usmieval sa po rokoch pri spomienke na rozorané pole.

Rozkaz, ktorý dostal na začiatku apríla 1945, bol jasný. Do troch dní dať letisko do poriadku. Na územie Slovenska, ktoré bolo vtedy už z veľkej časti oslobodené, sa chystala Slovenská národná rada – z Moskvy aj z Londýna. Väčšina mužov však v tom čase bola ešte na fronte, stále sa totiž bojovalo.

Mladý pohľadný letec sa však vynašiel. „Vyhlásil som miestnym rozhlasom, že na druhý deň sa tam majú dostaviť všetky mladé dievčatá. Potom som sa postavil na malú stoličku a začal som im veliť,“ hovoril Ľudovít Šramko.

Jedna skupinka dievčat ukladala rozorané trsy zeminy späť do dier, tá druhá pôdu ubíjala provizórne zhotovenými nástrojmi a pomôckami. „O tri dni som hlásil, že pristávame,“ spomínal. Mladého letca pozvali za odmenu aj na rokovanie Košického vládneho programu 5. apríla 1945.

Delegácie teda pristáli, no posledné dozvuky vojny priniesli ďalšiu situáciu, ktorú bolo treba riešiť. „Na túto slávnostnú chvíľu bolo treba ešte pripraviť hudbu. Vojenská hudba však bola na fronte, pretože sa ešte bojovalo. Nedalo sa vymyslieť nič iné, za úlohu dostala nacvičiť si hymny cigánska kapela. Robili čo mohli, nacvičovali, ale keďže boli celý život zvyknutí hrať len tanečné melódie, Kde domov můj hrali ako trávnicu a Nad Tatrou sa blýska zasa ako čardáš,“ usmieval sa pri milej príhode donedávna najstarší, 96-ročný člen Slovenského leteckého zväzu. „Bol to silný okamih, koniec svetovej vojny som na vlastné oči videl,“ spomínal.

Ľudovít Šramko zomrel 27. apríla 2015.

 

Príbeh štvrtý: Stretla som svojho manžela

„To bola hrôza. Ešte aj dnes, keď na to myslím, mám pocity viny, že tie milióny ľudí neprežili a ja som prežila,“ hovorila Edita Grosmanová, rodená Friedmannová, ktorá sa už v roku 1942 dostala do prvého transportu z východného Slovenska do Osvienčimu. Tam zomrela aj jej staršia sestra Lea.

Po troch ťažkých rokoch ich hnali nacistickí väznitelia, ktorí utekali pred Červenou armádou, na januárový pochod smrti. Kto nevládal, bez milosti ho zastrelili. Zastali v Ravensbrücku. Po čase odtiaľ odviedli skupinku väzňov do menšieho lágru.

Edita Grosmanová. FOTO - TASR
Edita Grosmanová. FOTO – TASR

Bol už koniec apríla. „Vtedy sme si hovorili, že všetko je lepšie ako toto,“ spomínala Edita Grosmanová. Aj preto sa s jedenástimi ďalšími židovskými dievčatami rozhodli pre riskantmý krok. Prísny väzenský poriadok už dávno nahradil chaos a im sa podarilo skryť v malom domčeku v dedine, kým ich väznitelia so skupinkou väzňov odišli na ďalší pochod nevedno kam.

Len o dva dni na to zaviali na domoch biele zástavy. Najskôr im pomohli na ruskej komandatúre, no ony mysleli iba na to, ako sa čím skôr dostanú domov, hoci vtedy žiadna z nich nevedela, či ešte niekoho zo svojej rodiny nájdu.

„Stretli sme tam aj poľských robotníkov, ktorí nás varovali, že sú teraz všade násilnosti a strieľa sa a pomohli nám až k vlakovej stanici,“ hovorila Edita, ktorá spolu s desiatimi súputníčkami nastúpila do pristaveného vlaku.

„Boli v ňom maďarskí vojaci a povedali nám, že sa vracajú domov. Vlak vraj mal ísť cez Československo. Dali nám vodu, jedlo. Na druhý deň sme vyskákali a išli sme sa spýtať vedúceho stanice, kde sme. Čo vy robíte v tomto vlaku? Ten vlak ide na Sibír. Teraz je všade chaos a Rusi nedávajú pozor,“ povedal im.

Nasadil ich nakoniec do iného vlaku a šťastne sa dostali až do Varšavy a nákladiakmi do poľského Tešína. Podobný obraz videla všade okolo seba, ľudia migrovali a po strastiplnej ceste plnej rôznych pochodov i presunov sa dostala domov, do rodného Humenného.

Hoci obaja rodičia vojnu prežili, najmä prvotné stretnutie s otcom bolo mimoriadne smutné. „Namiesto toho, aby som sa tešila, bol to ťažký okamih. Sedel ďaleko odo mňa a ja som vedela, že mal strašné výčitky, pretože Lea sa nevrátila. Som rodič a mojou povinnosťou bolo chrániť moje deti,“ s plačom si aj po rokoch spomenula na otcove slová.

Spomínala, že keď si však človek nevie predstaviť, čo ďalej, život vždy dokáže priniesť niečo nepredvídateľné. Práve v deň príchodu sa spoznala s Ladislavom Grosmanom, svojím budúcim manželom, ktorého dovtedy poznala z Humenného iba zbežne.

„Stratil všetkých, rodičov aj súrodencov. Moja mama ho oslovila: keď chcete, pozývam vás na rybu. Potom vždy hovorieval: Ja som sa do Edity nezamiloval, ja som sa zamiloval do ryby pani Friedmannovej.“

Po svojom návrate však musela prekonať tuberkulózu kostí, ktorú si doniesla z Osvienčimu. A dlho bojovať s poznámkami mnohých, ktorí hovorili, že sa nás vrátilo viac, ako odišlo.

„Preto som si povedala, pokým budem žiť, budem o všetkom, čo sme prežili, hovoriť,“ spomínala.

Jej manžel Ladislav Grosman napísal neskôr predlohu oskarového filmu Obchod na Korze.

 

Príbeh piaty: Jednosmerný lístok od NKVD

„Nikomu som nič nespravil, tak prečo by som utekal?“ spomínal Jozef Tóth na 15. apríl 1945. Deň, keď mu vojaci NKVD (predchodca sovietskeho ministerstva vnútra) vystavili lístok – smer gulag.

V Osvienčime ešte ani nevychladli drevené lavice po posledných väzňoch nacistického režimu a ocitli sa tu prví väzni toho komunistického. Bývalý koncentračný tábor sa stal na sklonku vojny medzizastávkou na ceste do sovietskych gulagov.

Cesta Jozefa Tótha do sovietskych trestaneckých táborov sa začala v nemocnici v Turčianskom Svätom Martine. Bol tam prvýkrát. Rodičia ho tam poslali navštíviť chorú tetu. Vojna bola už dávno pri konci. A bola Veľká noc.

Jozef Tóth (v strede). FOTO - TASR
Jozef Tóth (v strede). FOTO – TASR

Sviatočne oblečeného mladíka v novom tvídovom kabáte a elegantnom klobúku si všimli vojaci a stiahli ho do skupinky, ktorú viedli okolo.

„Ten jeden už automat odisťoval, veď som nikomu nič nespravil. Keby som aspoň bol voľakoho dobre kopol,“ spomínal. Potom len zajatie vo vlhkej pivnici v Ružomberku a peší pochod cez Moravu.

„Zastreľte ich,“ kričali ľudia, keď ich tadiaľ viedli. Niektorí na nich aj pľuli, či hádzali kamene. Jozefa Tótha to vtedy zabolelo, pochopil, že ich považujú za vojnových kolaborantov.

Raz za čas však z prísne stráženej skupinky niekto zmizol. No počet musel sedieť, a tak chýbajúcich príslušníci NKVD nahradili nešťastníkmi, ktorých stretávali po ceste. Vysilená a vyhladnutá skupinka prišla po pár dňoch do poľského Osvienčimu.

Práve tu sa symbolicky začalo aj prvé umieranie. Najskôr nemeckí vojaci. Nocovať mali v chemickej továrni, kde Nemci objavili žltú hmotu. Ostatných spoluväzňov sa stránili a rozdelili si ju medzi sebou „Mysleli si, že je to med. Ráno ležali všetci mŕtvi, zjedli totiž jed na muchy,“ spomínal Jozef Tóth.

Mŕtvoly pribúdali po ceste do Novgorodu v dobytčích vagónoch aj po príchode do gulagu.

Ťažko ochorel aj on, no po roku prišla nečakaná správa – prepúšťajú ich a vracajú sa domov. Cestu vo vagóne pre chorých však prežil z 36 ako jediný. „Na každej stanici vykladali dvoch-troch mŕtvych, úplne nahých,“ hovoril.

Po príchode sa dával dohromady ešte ďalšieho pol roka, vážil iba 37 kíl. V roztrhanom vojenskom kabáte a pančuche namiesto klobúka ho doma najskôr ani nespoznali.

„Zazvoním, nič. Znova, nič. Zaklopem na okno. Helenka, sestra, bola doma. Ide, že pozrie sa, kto to búcha na dvere. Chudera, myslel som si, že sa pustí do plaču. Ja som sa rozplakal. Aj po rokoch, keď si na to myslím, ma to dojíma stále rovnako,“ spomínal.

2. svetová vojna

Teraz najčítanejšie