Slovenská autonómia nadviazala na to najhoršie z Uhorska

Autor vyštudoval politológiu
a je predseda odčianskeho združenia Communio Minerva

Keď sa na jeseň roku 1918 blížila prvá svetová vojna ku svojmu koncu a keď bolo jasné, že výsledok tejto vojny prekreslí geopolitické súradnice nášho regiónu, zišli sa predstavitelia všetkých slovenských politických smerov do Martina, aby sa v ňom poradili o ďalšom postupe. Výsledkom ich rokovaní bolo prijatie Martinskej deklarácie z 30. októbra 1918, ktorou vyjadrili vôľu a odhodlanie pripojiť sa k vznikajúcemu Československu. V deklarácii bola konštatovaná existencia jednotného československého národa s dvomi vetvami – českou a slovenskou.

Netrvalo dlho a otázka jednotného československého národa v mnohom predurčila charakter politických sporov mladej republiky. Proti myšlienke československej jednoty sa postavila myšlienka osobitosti slovenského národa a autonomizmu ako výrazu jeho práva na samosprávu. Agitačne sa tento program stal známym najmä heslom „Slovensko Slovákom“. Vodca vtedajšieho autonomistického hnutia Andrej Hlinka má dnes svoj zákon a sú po ňom pomenované mnohé námestia a ulice.

V tejto súvislosti však treba pripomenúť, že autonomistická myšlienka má historicky staršie korene, ktoré siahajú do druhej polovice 19. storočia. V čase maďarizačného tlaku a politických perzekúcií prijali v roku 1861 predstavitelia slovenského života Memorandum národa slovenského, ktorým okrem iného požadovali vytvorenie územne samosprávnej jednotky v rámci Uhorska s názvom Slovenské okolie.

Autonómny slovenský región so slovenčinou ako úradnou rečou mal byť zábezpekou pred pokračujúcim národnostným a politickým útlakom, a zároveň nám mal