Prečo robíme zlé rozhodnutia? Psychológovia skúmajú omyly mysle a radia, ako na ne

„Koľko ľudí žije na Islande? Myslíte si, že je to viac ako milión?“

Hoci si to respondenti bežne neuvedomujú, uvedená otázka ovplyvní ich odpoveď. Mnohé výskumy totiž ukázali, že číselný údaj v otázke slúži ako svojho druhu návnada, takže ľudia poskytujú odpovede, ktoré sa podobajú na podstrčené číslo.

Z toho dôvodu sa odpovede opýtaných motajú od okolo 750-tisíc po jeden a pol milióna, hoci na Islande žije okolo 330-tisíc ľudí.

Ak by sme im poskytli iné číslo, napríklad päť miliónov, odpovede by sa pohybovali okolo neho.

Klam texaského ostrostrelca a iné chyby

Uvedený jav sa volá efekt ukotvenia (z angl. anchoring effect) a predstavuje jeden z desiatok príkladov takzvaných kognitívnych chýb či omylov mysle (cognitive bias), čiže odchýlok od racionálneho uvažovania.

Ďalším slávnym príkladom tohto typu je heuristika dostupnosti. Znamená, že pravdepodobnosť výskytu určitej udalosti hodnotíme podľa toho, ako ľahko si ju vybavíme.

Preto napríklad preceňujeme nebezpečnosť leteckej dopravy, lebo si veľmi ľahko spomenieme na nejaké tragické havárie lietadiel, ktoré nám utkveli v pamäti.

„Klamu texaského ostrostrelca“ zase podliehame vtedy, keď za zhlukom náhodných udalostí vidíme nejaký vzor či príbeh, ktorý však v skutočnosti neexistuje.

Tak sa minulý rok na sociálnych sieťach šírila hystéria, že sa Európska únia mstí Slovensku za to, že nechceme prijímať utečencov. Preto našim hokejistom údajne nezahrali na majstrovstvách sveta hymnu, Sagana vylúčili z Tour de France a na chodca Mateja Tótha vymysleli doping.

Hoci uvedené javy spolu nijako nesúvisia, ľudia si ich spojili, podobne ako texaský ostrostrelec, ktorý neovláda svoju zbraň, do stodoly strieľa od buka do buka, no potom okolo náhodného zhluku dier vytvorí terč, takže to vyzerá, že brokovnicu ovláda rovnako ako olympionička Danka Barteková.

S uvedeným javom súvisí takzvaná apofénia, čiže tendencia vnímať zmysluplné vzorce v náhodných javoch. Preto si veriaci môžu napríklad myslieť, že sa im v toaste zjavil Ježiš.

Ľudia tiež trpia chybnou predstavou o vlastnej výnimočnosti, nadhodnocujú svoje schopnosti a myslia si, že sú lepší ako iní.

Informácie tiež vyhľadávame, interpretujeme a hodnotíme podľa toho, aby boli v súlade s našimi predchádzajúcimi postojmi (konfirmačné skreslenie). Takisto uplatňujeme dvojaký meter a k argumentom našich odporcov sme hyperkritickí, zatiaľ čo postoje našich obľúbencov prijímame automaticky.

Môže psychológia zachrániť svet?

Podobných chýb opísali psychológovia desiatky a tu sme sa dotkli iba malého zlomku. No aj tak musí byť zrejmé, že myseľ nie je dokonale racionálny nástroj.

Hoci nás vyniesla na Mesiac, takisto nám radí, že Zem je plochá, vlády nás práškujú (chemtrails) a Savo je vhodným liekom na rakovinu.

Čo s tým? Súhlasíme s americkým psychológom Georgeom Millerom, bývalým prezidentom Americkej psychologickej asociácie, ktorý v roku 1969 napísal: „Našou zodpovednosťou je, aby sme sa menej tvárili ako experti s tým, že psychológia je určená najmä pre nás. Namiesto toho by sme ju mali dať ľuďom, ktorí ju naozaj potrebujú – a na mysli mám každého človeka.“ 

V podobnom duchu sa psychológ Scott Lilienfeld z Emory University pred pár rokmi pýtal, či „môže psychológia zachrániť svet“, a zamýšľal sa, či vie ľuďom poskytnúť nástroje, ako sa brániť pred plejádou nedostatkov mysle, vinou ktorých si nesporíme na dôchodok (lebo neuvažujeme z dlhodobého hľadiska), uzatvárame sa do vlastných sociálnych bublín, hlásame konšpiračné teórie alebo chybne vyhodnocujeme riziká.

Psychologička Lenka Kostovičová upozorňuje, že neexistuje žiaden zázračný všeliek, ktorý by sme mohli podať, aby sa ľudia en bloc nedopúšťali kognitívnych chýb.

„Napríklad varovať človeka, aby si dal pozor na nejakú chybu a nespravil ju, obyčajne nefunguje. A ak áno, tak veľmi slabo a krátkodobo,“ vraví Kostovičová a dodáva: „Ukazuje sa, že ani IQ nie je obranou, aby sa človek nedopúšťal kognitívnych chýb.“

Odborníčka pôsobí v Ústave experimentálnej psychológie, ktorý je súčasťou Centra spoločenských a psychologických vied Slovenskej akadémie vied, a zaoberá sa aj metódami na odstraňovanie omylov mysle.

Nie je to celé inak?

Niektoré výskumy uvádzajú, že proti konfirmačnému skresleniu (ignorujeme názory odporcov a vyhľadávame najmä tie, ktoré potvrdzujú naše názory) by mohli fungovať metódy, keď si máme predstaviť, ako sa na vec pozerajú iní ľudia, prípadne si vybaviť alternatívny scenár.

V tejto súvislosti sa niekedy uvádza, že literárne či televízne príbehy kultivujú naše vzťahy s inými ľuďmi, lebo sa vďaka nim môžeme vžiť do kože homosexuálov, Rómov či iných menšín a precítiť tak utrpenie, ktorým si prechádzajú.

Príbehy z nás robia láskavejších a citlivejších ľudí – aspoň tak znie hypotéza –, lebo vidíme veci tak ako ich hrdinovia, s ktorými sme sa stotožnili.

Čo sa týka kontrafaktové myslenia, „spočíva v tom, že sa človek stane sám sebe diablovým advokátom – pri závažných rozhodnutiach reflektuje otázky ako ‚nie je to celé inak?‘, ‚nezabúdam na niečo?‘ a ‚je to určite najlepšia možná alternatíva?‘“ hovorí Kostovičová.

Kontrafaktové myslenie je založené na mentálnej simulácii či predstavovaní si. Podľa odborníčky z SAV techniku úspešne využívajú záchranári, lekári, vojenskí velitelia a ďalšie profesie, ktoré pracujú pod časovým tlakom, no vhodná je aj pre bežnú populáciu.

Metóda spočíva v tom, aby sa človek nezamýšľal iba nad jedným riešením, ktoré mu napadne ako prvé, ale aby zvažoval aj ďalšie možnosti, ako k problému pristúpiť inak.

Od systému 1 k systému 2

Vedci sa nazdávajú, že ak existuje niečo, čo spája úspešné metódy v boji proti omylom mysle, je to prechod od rýchleho a intuitívneho spôsobu uvažovania (systém 1) na ten pomalý a logický (systém 2).

V jednom experimente z roku 2007 ľudia najprv vyplnili dotazník, ktorý obsahoval päť riešení na každú z 10 kontroverzných tém, napríklad potraty alebo vojnu v Iraku.

Dobrovoľníci následne zaznamenali mieru potešenia alebo odporu, ktorá bola spojená s daným riešením. Časti ľudí potom vedci povedali, aby si odpoveď poriadne rozmysleli a vyhradili si na ňu ľubovoľný čas. Zvyšok účastníkov experimentu v tomto zmysle neinštruovali.

Ukázalo sa, že ak mali ľudia na odpovede viac času a dostali pokyn poriadne sa nad úlohou zamyslieť, dávali odpovede, ktoré boli menej hedonistické a nešlo v nich len o bezprostredné potešenie.

Povedané inak, vzbúrili sa proti svojim rýchlym intuíciám a do rozhodovacieho procesu zapojili aj vedomé a pomalé uvažovanie, v ktorom záleží viac na faktoch a dôkazoch.

Je však otázne, ako si uvedenú intervenciu samostatne navodiť, aby sme sa rozhodovali nie s horúcou, ale chladnou hlavou. Ak by to bolo také jednoduché, potom by sme sa všetci a vždy rozhodovali čisto racionálne, aby sme tak maximalizovali vlastný zisk a minimalizovali straty.

Vedecká gramotnosť

V boji s omylmi mysle podľa psychologičky Kostovičovej veľmi záleží aj na rozvoji vedeckej gramotnosti, aby ľudia napríklad poznali rozdiel medzi koreláciou a kauzalitou (príčinnosťou), vedeli, čo je dvojito zaslepená štúdia, a dokázali posúdiť spoľahlivosť rôznych zdrojov informácií a platnosť argumentov.

„Problémom je, že žiaci a študenti sa učia konkrétne poznatky, ale nie to, ako sa k nim dospelo. Nevyznajú sa v metodológii a poznatky sa len naučia, no nepremýšľajú o nich,“ hovorí Kostovičová.

Podľa nej by mohlo pomôcť, ak by sa o kognitívnych chybách učilo interaktívnejšie, aby problematika zaujala mladých ľudí.

Napríklad v roku 2015 vznikla štúdia, v ktorej o konfirmačnom skreslení a ďalších chybách mysle učili študentov s využitím počítačovej hry a videa. Obe intervencie zaúčinkovali, hoci videohra viac, a efekt sa prejavil aj dva mesiace po experimente.

Rôzne typy argumentov pre rôzne typy ľudí

Sú aj intervencie iného druhu. Napríklad psychológ Jonathan Haidt ukázal, že keď uvažujeme o morálke, nie je to výhradne cez kategóriu spravodlivosti, ale deje sa to aj cez ďalšie kategórie, ako je lojalita, rešpekt k autorite či posvätnosť.

Haidt zistil, že liberálom a konzervatívcom v USA záleží na iných kategóriách, liberálom najmä na spravodlivosti a ujme a konzervatívcom na posvätnosti či lojalite.

Preto na konzervatívcov natoľko neúčinkuje, ak sa im povie, že nie je spravodlivé, keď homosexuáli nemôžu uzatvárať manželstvá. Zafunguje, naopak, ak sa argumentuje, že homosexuáli by si zaslúžili manželstvá, lebo sú lojálnymi patriotmi. V tomto prípade sa pracuje s morálnou kategóriou lojality, ktorá má pre konzervatívcov obzvlášť veľký význam.

Na podobnom výskume momentálne pracuje aj Kostovičová, hoci respondentov radí do iných kategórií: individualisti verzus komunitaristi a rovnostári verzus hierarchisti.

Výskum sa týka postojov ľudí k očkovaniu, ku klimatickej zmene a k utečencom. „Komunitaristi sú ľudia, ktorí uprednostňujú širší spoločenský záujem. Hierarchisti napríklad hlásajú tradičné delenie prác v domácnosti, že muž skôr zarába a žena je v domácnosti. Ukazuje sa nám, že odporcovia očkovania proti rakovine krčka maternice sú skôr hierarchisti, hoci zatiaľ ide o predbežné dáta a ešte sme ich nepublikovali,“ objasnila Kostovičová, že k zisteniam treba pristupovať s rezervou.

Z predbežných výsledkov vyplýva, že rôzni ľudia sú citliví na iné typy argumentov, „preto človeku, ktorý je naladený individualisticky, nebudeme hovoriť, aby myslel na dobro spoločnosti a kolektívnu imunitu, ak vieme, že to pre neho nie je dôležité“.

Uvedená intervencia nepracuje s nápravou omylnej mysle, aby sa v budúcnosti nedopúšťala omylov. Zmieruje sa s tým, že chybujeme, no snaží sa využiť znalosti o našej psychike, aby dosiahla dobro, ktorým je napríklad zaočkovaný človek, človek, ktorý si sporí na dôchodok alebo chodí na preventívne prehliadky.

Zmena prostredia

Aj iné intervencie rezignujú na nápravu ľudskej mysle a namiesto toho sa sústreďujú na úpravu prostredia, aby v ňom nedochádzalo k chybám, prípadne aby nás prostredie postrkovalo k rozhodnutiam, ktoré nám prospievajú.

Psychológ Dan Ariely z Duke University k tomu v rozhovore pre Denník N povedal: „Predstavte si, že by som prišiel k vám domov a upratal vám chladničku tak, že by ste v úrovni očí mali iba samé zdravé veci, a to, čo vám škodí, by som poskrýval. Alebo by som spravil to, že vždy, keď si dáte niečo nezdravé, by sa vám z účtu strhla nejaká suma. Ak bývate dlho do noci hore, dá sa navrhnúť systém, ktorý by automaticky o pol jedenástej večer vypol svetlá a internet, takže by ste museli ísť do postele, či sa vám to páči alebo nie.“

Kostovičová uviedla, že ľudia obyčajne uprednostňujú status quo a nemajú radi zmeny. „Za týchto okolností záleží na tom, ako nastavíme defaultnú (predvolenú) možnosť. Ak je cieľ, ktorý chceme dosiahnuť, aby bolo čo najviac ľudí v 2. pilieri, potom systém dôchodkového sporenia nastavíme zámerne tak, že doň ľudia budú vstupovať automaticky. Keďže ľudia uprednostňujú status quo, môžeme sa spoľahnúť na to, že iba malá časť z nich bude natoľko aktívna, aby z neho vystúpila. Drvivá väčšina zostane.“

Pomôcť môžu aj celkom jednoduché opatrenia. Niektoré výskumy ukázali, že ľudia bývajú ohúrení veľkými číslami, preto ak chceme, aby išli na lekársku prehliadku, je lepšie povedať, že na danú chorobu zomrie ročne 365 ľudí, ako povedať, že na ňu zomrie 7 ľudí za týždeň.

V konečnom dôsledku je to to isté, no na prehliadku prídu skôr v prvom ako v druhom prípade.

Na druhej strane, podobný efekt ako veľké čísla má aj jednotka. „Ľudia vnímajú vyššie riziká, obavy, nepriaznivosť správy a sú viac ochotní konať, ak ide o formát s čitateľom 1, že ‚1 z x zomrie‘, ‚1 z x stratí peniaze‘ a podobne,“ vraví Kostovičová.

Nie je celkom zrejmé, prečo je to tak, no podľa psychologičky by jedno z vysvetlení mohlo byť, že ľudia si pod jednotkou ľahšie predstavia samých seba. „Keď je tam jednotka, ako keby si povedali, že sú to práve oni, komu hrozí choroba, environmentálne riziko či finančná strata. Tak konajú.“

Porozumenie problému a výskyt želaného správania takisto zvyšuje, ak sa vyhýbame percentuálnym údajom. „Pacientom aj lekárom pomôže, ak sa vynechajú percentá, a namiesto toho sa napríklad povie, že 10 mužov zo sto dostane danú chorobu. Ak chcú lekári použiť percentá, nech ich použijú s vizualizáciou. Výskumy tiež ukazujú, že vizualizácia pomáha aj pri formáte celých čísel,“ dodala psychologička z SAV.

Začať treba už na základných školách

Možným problémom uvedených metód je, že ľudia trpia „chybou slepej škvrny“ (z angl. bias blind spot) – myslia si, že ich myseľ nie je vonkoncom zaujatá, netrpí žiadnymi predpojatosťami a chybami a nepotrebuje žiadne zásahy, ako ju vylepšiť.

„Situáciu by som prirovnala k nadmernému užívaniu alkoholu. Ak si človek neprizná, že má problém, nebude ho chcieť riešiť,“ hovorí Kostovičová.

Psychologička si preto myslí, že s výučbou kritického myslenia by sme mali začať na strednej či skôr základnej škole. „V dospelosti už môže byť neskoro,“ hovorí.

Ďalším možným problémom je, že ľudia nepovažujú túto tému za dôležitú a nemyslia si, že by sa ňou mali zaoberať.

Celkom na koniec spomeňme problém spojený s efektom opačného účinku (v angl. backfire effect), ktorý znamená, že ak človeka konfrontujeme s faktmi, ktoré vyvracajú jeho názory, jeho pôvodné presvedčenia sa ešte zosilnia.

Psychológovia teda majú určité tipy, ako pomôcť našej chybujúcej mysli, aby sme robili rozhodnutia, ktoré prospievajú nám samotným aj spoločnosti. „No stále sme iba na začiatku cesty,“ vraví Kostovičová.