Firma K***ty a jej *** reklama

Kde bolo, tam bolo, bola raz jedna slovenská firma, ktorá zbúrala svoju dlhoročnú tradíciu serióznej reklamnej komunikácie jediným razantným ťahom. Táto firma iste kalkulovala s nepochybným faktom, že aj negatívna reklama je reklama, a preto sa pokúsime o jej novom reklamnom ťahu hovoriť bez toho, aby sme túto firmu označili presne.

Na tento alibizmus sme dostali návod priamo v danej reklame: „Aspoň raz nebuď ko*ot a konečne jej to kúp.“

D******a tejto reklamy má hneď dve roviny. Prvou je, že nás dostáva do sveta aspoň takého dementného, ako sú nekonečné seriály z prostredia, kde je rodnou rečou španielčina. Ťažko si inam lokalizovať predstavu, ako žena s vyplazeným jazykom čaká, kým jej „to konečne“ kúpi muž, ktorý tak jediný „raz nebude ko*ot“. Táto trápnosť je však vzácne rodovo vyvážená, lebo robí idiotov z mužov aj zo žien rovnako.

Druhou rovinou je predstava firmy K***ty, že vo vyhviezdičkovanom slove ko*ot môžeme vidieť slovo kojot, a to z dôvodu našej osobnej slušnosti.

Marketingová manažérka značky K***ty sa totiž nazdala, že: „Len v jednom zo základných 11 vizuálov kampane sme použili slovo ko*ot, ktoré sa pokojne môže čítať aj ako vulgarizmus, alebo aj ako úplne iné slovo. Ak v ňom niekto vidí vulgarizmus, tak asi nemôže proti tomu vizuálu protestovať, lebo tým potvrdzuje, že je pravdivý a skutočne pripomína reálnu možnosť konverzácie.“

A tu sa markentigová manažérka značky K***ty veľmi mýli. Aj pán Meliško, ktorý svojho času bavil internety so svojou slávnou cibuľou, nám pripomínal reálnu možnosť konverzácie, ale nebolo na tom nič revolučné. Ak bol pán Meliško vôbec smiešny, tak len tým, že nevedel, kedy má skončiť.

Slušnosť neznamená predstieranie, že vulgarizmy neexistujú, ale rešpektovanie, do akého jazykového štýlu náležia. Znamená to rozpoznať, že napríklad v beletrii necháme postave pána Meliška jeho prúd vulgarizmov nedotknutý, lebo v beletrii naozaj potrebujeme konverzácie čo najpodobnejšie realite – takej realite, ktorú sa snažíme čo najvernejšie zobraziť.

Ak budeme beletristicky zobrazovať napríklad nákup drahých kameňov, musíme sa rozhodnúť, či si kupuje brilianty niekto so šľachtickým vystupovaním, to jest základnou výchovou, alebo človek z vrstvy bežnej zvanej „sedlač“, prípadne „slama v topánkach“. Firma K***ty nám tak jasne dala najavo, že ak sme neprečítali slovo ako „kojot“, sme sedlač, čo možno v reklame ťažko oceniť ako šikovný krok.