Denník N

Pred 20 rokmi si ich adoptovali švédske páry, teraz sa vrátili do osád, kde sa narodili

Adoptovaní chlapci (zľava) Christofer, Erik a Alexander. Foto – Katarína Farkašová

Film Švédi z osady ukazuje, ako adopcia dokáže zachrániť dieťa pred chudobou. Zároveň hovorí, prečo je dôležité poznať svoje korene.

Alexander Armbäck má 28 rokov, švédske meno, vysokú školu, prácu, vlastný byt a manželku. Pre jeho tmavšiu pokožku a čierne kučeravé vlasy ľudia tipujú, že pochádza z Talianska alebo zo Španielska.

V skutočnosti sa Alexander narodil v rómskej osade na východe Slovenska. Ako 1,5-ročného si ho adoptoval švédsky pár.

Alexander a ďalší dvaja adoptovaní chlapci zo Slovenska, Christofer a Erik, sa rozhodli zistiť, ako vyzerajú a žijú ich biologické rodiny.  Katarína Farkašová im ich našla a pripravila cestu, na ktorej ich sprevádzala – aj s filmovým štábom. A tak prišli na miesto, kde sa narodili a kde by vyrastali, keby nebolo všetko inak. A videli aj to, ako by dopadol ich život, keby v osade ostali.

Dokumentárny film Švédi z osady bude mať premiéru 13. októbra na festivale Jeden svet. Koncom roka ho uvedie aj RTVS na Dvojke. Na filme spolupracovali Aliancia žien a RTVS.

„Cigánov aj tak nikto nechcel“

Celý príbeh sa začína v deväťdesiatych rokoch minulého storočia v malej dedinke Mlynky v okrese Spišská Nová Ves, konkrétne v detskom domove Mlynky – Biele vody. Riaditeľka domova, detská lekárka Terézia Leksová, sa už nechcela dívať, ako neustále v detskom domove pribúdajú opustené alebo zanedbané rómske deti. Záujem o ich adopciu bol však na Slovensku nízky.

Tak je to doteraz, prieskum pre občianske združenie Návrat dokázal, že ešte menej ľudí ako pred dvadsiatimi rokmi by bolo ochotných si adoptovať rómske dieťa – z ľudí, ktorí o adopcii uvažovali, by rómske dieťa prijala len necelá štvrtina.

Medzinárodné adopcie boli v deväťdesiatych rokoch na Slovensku na začiatku, ale zakázané neboli. Terézia Leksová vedela, že to bude zrejme jediná možnosť, ako týmto deťom nájsť rodinu.

Na otázku, prečo prišli na východné Slovensko práve Švédi, neexistuje jednoznačná odpoveď. Podľa Leksovej to bola jednoducho náhoda. Rovnako sa o naše deti zaujímali aj ľudia z iných kútov sveta, napríklad z Južnej Ameriky.

Armbäckovci boli medzi rodinami, ktoré doktorka Leksová pozvala do detského domova. Niekoľko dní tam ostali ubytovaní. Tak objavili 1,5-ročného Alexandra.

„Keď som videla Alexandra, povedala som: Aha, náš syn,“ hovorí Alexandrova adoptívna mama Christine

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Teraz najčítanejšie