Povysávate, alebo si zabicyklujete? Mať upratovačku už nie je tabu, stredná trieda sa mení

Zuzana Sekeráková Búriková vyučuje sociálnu antropológiu na Katedre sociológie na Masarykovej univerzite v Brne. Spolu s Danielom Millerom napísala knihu Au-pair, o slovenských au-pair v Londýne (2010). Je autorkou knihy Panie k deťom a na upratovanie o dopyte po službách v domácnosti na Slovensku (2017).

Vo svojej knihe Panie k deťom a na upratovanie píšete, že napriek emancipácii žien a ich vstupu na pracovný trh, nedošlo k výraznej zmene deľby práce v domácnosti. Prečo?

Dôvodov je viacero. Jeden je, že to, akým spôsobom sa vykonávajú rôzne práce a kto ich vykonáva, je jedným z mechanizmov, ktorým sa vytvára rod. Čiže aj to, aké majú byť (správne) ženy, muži, dievčatá a chlapci. Domáce práce a starostlivosť o deti sú v našej kultúre kódované ako jeden z týchto mechanizmov. Či sa staráme o deti, ako sa staráme, či dojčíme alebo nedojčíme, ako dlho sme s nimi doma, či sa striedame s mužom, je jedným zo spôsobov, akým sa definuje to, kto je správna žena, respektíve matka, alebo muž. V našom prostredí sú tieto práce spojené s vytváraním ženstva. Preto je ťažké ich preniesť na muža.

Druhý dôvod je hlbší. Súvisí s dlhodobými historickými zmenami a rozdelením súkromnej a verejnej sféry v kapitalizme. Pracovná sféra od domácej sa oddeľuje. Pracovná je považovaná za dôležitejšiu, lebo je tá, v ktorej sa zarábajú peniaze. Domáca je sférou oddychu, osobných vzťahov a neplatenej práce. A toto oddelenie súkromnej a verejnej sféry je rodovo špecifické. Za vonkajší svet bola v rámci euroamerického kapitalizmu pripisovaná zodpovednosť mužom, za súkromný ženám. Okrem toho, že sa domáce práce a práca spojená so starostlivosťou o deti stali ženskou sférou, z toho vyplýva ďalší problém a to je ten, že nie sú nevyhnutne vnímané a hodnotené ako práca.

Takže, ak budeme akceptovať rod, nikdy nedôjde k spravodlivému prerozdeleniu domácich povinností medzi mužmi a ženami?

Ale áno. Rod je kultúrna, nie biologická záležitosť a ako taký podlieha zmenám. Ale prepojenie nejakých aktivít s rodom sa mení ťažko, pretože hoci je rod kultúrny a nie vrodený jav, kultúra nám sedí na tele ako koža, nie ako rukavička, takže ju nemôžeme len tak zvliecť a vymeniť. Zároveň sa veľmi ťažko menia hierarchie v spoločnosti. Žijeme v patriarchálnej spoločnosti a to sa nedá zmeniť lusknutím prstov.

Ale k zmenám dochádza – hoci postupne. Vidíme, že rozdelenie súkromnej a verejnej sféry medzi mužov a ženy nie je také prísne, akým bolo pred, povedzme päťdesiatimi rokmi. Otcovia sa aktívnejšie zapájajú do starostlivosti o malé deti, než tomu bolo o generáciu predtým. Každá vlna emancipácie zanechala nejakú stopu. V podstate sa môžeme na rod pozerať ako na istú konvenciu a ako taký je meniteľný. Takže spravodlivé prerozdelenie domácich povinností je možné, akurát si vyžaduje prácu na búraní zvyklostí a hierarchií.

V rámci svojho výskumu ste robili rozhovory s ľuďmi, ktorí si najímajú opatrovateľky detí, alebo niekoho na výpomoc v domácnosti. Jedna vaša respondentka povedala, že pestúnka jej umožnila skĺbiť prácu s materstvom. Znamená to, že ženy s tým majú stále problém?

Napriek vysokej participácii žien na pracovnom trhu je na ženách oveľa väčšia zodpovednosť za starostlivosť o deti a domácnosť ako na mužoch. Navyše nároky na starostlivosť o deti narástli – bežne sa očakáva, že žena bude s dieťaťom tri roky doma, že deti budú mať možnosť navštevovať rôzne krúžky. Aj z kvantitatívnych výskumov nám vychádza, že v porovnaní s inými krajinami Únie máme pomerne málo zamestnaných matiek detí do šesť rokov, čo je zrejme jeden z následkov toho, že je ťažké skĺbiť rodinu a prácu.