Eduard Chmelár: Nie som proruský, to sú taľafatky propagandistov

V rozhovore s Eduardom Chmelárom sa dočítate:

• čo by robil ako prezident, ak by ho ľudia zvolili,
• či má proruské názory a ako by sa správal v zahraničnej politike,
• ktorých politikov si váži a koho považuje za najlepšieho premiéra,
• čo mu vyšlo a čo nie pri politologických prognózach,
• aj ako vníma internetové žarty a či občas neuletí na Facebooku.

Keď sa človek pozrie na váš Facebook, zistí, že posledné týždne veľa cestujete po Slovensku. Ako na vás ľudia reagujú?

Teší ma, že sa takpovediac nemusím skrývať a ľudia ma prijímajú veľmi milo. Čo sa nedá vždy povedať o ostatných politikoch.

Na základe týchto stretnutí po Slovensku: kto bude volič Eduarda Chmelára v prezidentských voľbách? Akí ľudia sa k vám hlásia?

Jedna vec je, ako to vnímam intuitívne, druhá vec sú čísla, ktoré ukázal napríklad prieskum agentúry AKO. Z neho sa zdá, že moji voliči sú rôznorodí, pochádzajú z radov opozície, koalície aj nevoličov.

V tomto prieskume vyšlo, že k vám majú dokonca bližšie voliči opozičných strán, tvoria až 53 percent vašich sympatizantov. Prekvapilo vás to?

Ani nie. No keby som vychádzal z osobných stretnutí, sympatizujú so mnou skôr ľavicovo orientovaní ľudia. Odborári a odbojári, to sú moje voličské bašty. No myslím si, že ľudí neoslovujem len ľavicovými, ale napríklad aj mierovými témami či pohľadom na fungovanie štátu.

Čo na vás a vašich postojoch oceňujú najviac?

Motivácie sú rôzne. Niektorí ma poznajú z televízie a stotožňujú sa s mojimi názormi, iní oceňujú, že som ľavicový kandidát. No zrejme najsilnejšia motivácia, s ktorou sa v teréne stretávam, by sa dala zhrnúť do vety: „Nech je tam hocikto, len nie Kiska.“

Dalo by sa zároveň povedať, čo vám ľudia najčastejšie vyčítajú?

To je veľmi rôznorodé, záleží od voličskej skupiny. Podľa niektorých som príliš liberálny, podľa iných priveľmi proruský. Sú ľudia, ktorí mi hovoria, že som príliš mäkký k Smeru, niekomu sa zdá, že som k nemu príliš tvrdý. Je to často veľmi protichodné.

Roky ste patrili k politickým aktivistom s pomerne vyhranenými, a možno až na drobné odchýlky konzistentnými názormi. Dnes kandidujete za prezidenta, teda na funkciu, na ktorú musí človek presvedčiť státisíce, a v druhom kole aj milión voličov. Netlačí takáto kandidatúra človeka prirodzene k tomu, aby svoje názory obrusoval, či rovno menil?

Určite ma to netlačí k zmene postojov, v mojom prípade to neprichádza do úvahy. No isté „obrusovanie“ uvidíte u všetkých kandidátov. Je to o tom, ako chápeme prezidentskú funkciu. Existuje pomerne rozšírená predstava, že by prezident mal byť akýmsi zmierlivým deduškom na obláčiku, ktorý dostane funkciu ako lukratívny dôchodok za politickú kariéru, bude sa snažiť vyhovieť každému a nepovie svoj názor. Ale to je karikatúra prezidentskej funkcie.

Moja otázka je, či kandidatúra aj vás nezvádza k snahe vyhovieť všetkým. Skúsim to na najvýbušnejšej téme, migrácii a utečencoch. Podľa vlaňajšieho prieskumu Gallupu 61 percent Slovákov odmieta prijatie akýchkoľvek utečencov, viac ľudí s takýmto postojom bolo v Európe len v Maďarsku, Macedónsku a Čiernej Hore. Nemusíte meniť svoju rétoriku z minulých rokov, aby ste si rovno na začiatku kandidatúry neodohnali sympatizantov?

Mením len spôsob argumentácie, nie názory. Politik musí byť citlivejší k postojom obyvateľstva. Od tých, čo tvrdia, že sme kresťanská krajina, by som očakával