Ako si Slováci a Česi zmenili dejiny, aby boli spoločné

Štáty sa udržujú ideálmi, z ktorých sa zrodili, znie jeden z najznámejších citátov Tomáša Garriguea Masaryka. V prípade Československa mal prvý prezident tohto štátu pravdu aj v tom, že slabosť či postupné vyprchanie spoločne zdieľaného ideálu, štátnej idey, čiže dôvodu bytia, skôr či neskôr povedie aj k zániku štátu.

Jednou z hlavných tém reprezentatívneho zjazdu českých historikov, ktorý sa konal septembri 2017 v Olomouci, boli česko-slovenské vzťahy. Účastníci vrátane historikov zo Slovenska sa väčšinou v prednáškach a debatách zhodli na tom, že takáto široko prijímaná jednotná idea, rovnako akceptovaná Čechmi a Slovákmi, nehovoriac o príslušníkoch menšín, spoločnému štátu chýbala.

Ako upozornil historik Zdenko Maršálek, štátna idea síce môže fungovať aj vtedy, ak neprenikne do širších vrstiev, platí to však len v dobrých časoch. Jej úspešnosť sa preverí v čase krízy, keď musí štát žiadať svojich obyvateľov o pomoc.

Čechoslovakizmus

Nie že by nebola snaha štátnu ideu vytvoriť. Najznámejším takýmto pokusom sa stal čechoslovakizmus, téza, podľa ktorej Česi a Slováci nie sú odlišnými a samostatnými národmi, ale len dvomi vetvami jedného kultúrneho a politického národa.

Na Slovensku je dodnes čechoslovakizmus považovaný za prejav českého imperializmu a stelesnenie všetkého zla. Nechápavé české postoje v ponovembrových česko-slovenských sporoch, napríklad v slávnej pomlčkovej vojne, slovenská strana často označovala za zvyšky alebo za oživovanie čechoslovakizmu, pripomenul v Olomouci historik Tomáš Zahradníček.

Kritici čechoslovakizmu si však neuvedomujú, že aj keď išlo o fikciu, mnohí v ňu úprimne verili a čo je hlavné, v čase boja o nový štát a v medzivojnovom období bola táto fikcia pre vznik a budovanie republiky nutná.

Jej zakladatelia museli víťazné mocnosti presvedčiť, že nový štát bude životaschopným organickým celkom, v ktorom má vedúci národ aj početne dostatočnú prevahu nad ostatnými menšinami. A to bolo možné len vtedy, ak sa Česi a Slováci počítali dohromady a vydávali za jediný národ.

Zjednodušene povedané, bez čechoslovakizmu by Československo možno ani nevzniklo a rozhodne by nemohlo vzniknúť ako štát, v ktorom boli Slováci (ktorých bolo v tomto štáte menej, ako Nemcov) jedným z vedúcich národov.

Spájanie po tisíc rokoch

Idea čechoslovakizmu však zo svojej podstaty vyžadovala i to, aby sa existencia spoločného československého národa premietla čo najhlbšie do minulosti. Aj tým sa malo dokázať, že sú Česi a Slováci skutočne jedným národom, ktorý len nepriazeň osudu rozdelila do dvoch štátov, napriek tomu si však zachovali spoločnú identitu, jazyk a kultúru. Navyše, z vtedajšieho pohľadu nemal národ bez vlastného štátu ani vlastnú históriu, a „jednou z úloh konštrukcie československých dejín bolo Slovákom národnoštátnu tradíciu vytvoriť vyhlásením Čechov a Slovákov za jeden národ,“ napísal historik Adam Hudek.

V prípade Čechov a Slovákov to znamenalo v podstate dve veci – vykázať veľmi staré spoločné začiatky československého národa a vyplniť intenzívnymi vzájomnými stykmi tisícročnú medzeru, ktorá delila pád prvého predpokladaného spoločného štátu od vzniku toho nového.

Za jedného z hlavných predstaviteľov tohto odborného úsilia je dodnes považovaný profesor československých dejín na Univerzite Komenského v Bratislave a v rokoch 1937 až 1938 rektor tejto inštitúcie Václav Chaloupecký. Napriek jeho mnohým omylom a tendenčnosti je tento český historik právom považovaný za jedného zo zakladateľov modernej slovenskej historiografie, najmä výskumu stredoveku.

Chaloupecký vo svojej snahe rozhodne nebol sám.  „… pre jednotné československé dejiny musíme z minulosti Uhorska vybrať všetko to, čo viedlo a posilňovalo Slovákov v rámci uhorského štátu k životu, čo ich oddeľovalo a odpútavalo od maďarského života a naopak, čo Slovákov zbližovalo a spájalo s bratským českým národom …,“ napísal ku koncepcii československých dejín v tridsiatych rokoch minulého storočia slovenský historik Branislav Varsik. 

Na Chaloupeckého snahu v dobrej viere vykonštruovať československé dejiny nadviazali aj mnohí jeho kritici najmä v povojnovom období. Vtedy sa síce už nespochybňovala existencia samostatného slovenského národa, často umelé konštruovanie spoločných dejín však pokračovalo. Samozrejme s určitými zmenami, čechoslovakizmus nahradilo hľadanie prepojených revolučných koreňov česko-slovenskej robotníckej triedy.

Břetislav a Bratislava

Stanovenie spoločných politických začiatkov bolo pomerne jednoduché. Ak opomenieme pokusy klásť ich až do Samovej ríše, jasne sa na tento účel ponúkala Veľká Morava, vydávaná za prvý spoločný štát Čechov a Slovákov, ktorého vplyv pretrval aj v ďalších stáročiach.

To ani nebola úplne fikcia, ak opomenieme, že obdobie, keď Veľkomoravská ríša zahŕňala aj územie dnešného Slovenska a Česka, trvalo len asi dve desaťročia a ľudia, ktorí ju obývali, nemali dôvod o sebe uvažovať ako o Slovákoch. To sa zmenilo až ich začlenením do Uhorska, ktoré ich oddelilo od Slovanov na Morave a zároveň nútilo vymedziť sa voči Maďarom.

Horšie to bolo s preukazovaním česko-slovenskej vzájomnosti počas trvania Uhorska až do 19. storočia a najmä počas stredoveku. Chaloupecký sa napríklad snažil dokázať, že meno Bratislava pochádza z mena údajného zakladateľa mesta, českého kniežaťa Břetislava I. Ten v 11. storočí ovládol západ dnešného Slovenska a podľa Chaloupeckého ako pokračovateľ Veľkej Moravy na čas opäť spojil jej niekdajšie územia.

Veľmi urputná bola snaha českých a slovenských historikov za prvej republiky i za komunizmu zvýrazniť vplyv husitského hnutia a husitských vojenských výprav na Slovensku.

Podľa tradičného výkladu českí a moravskí husiti okrem šírenia revolučného posolstva posilňovali vedomie česko-slovenskej spolupatričnosti. Husiti mali napríklad výrazne prispieť k poslovenčeniu miest, ktoré na dnešnom Slovensku istý čas ovládli.

Podľa novších výskumov bol však vplyv husitov na Slovensku aj časovo oveľa obmedzenejší, než sa predpokladalo. Ich podporovatelia tu boli málopočetní a izolovaní a husitské posádky mali na národnostné zloženia miest alebo na náboženské pomery na severe Uhorska minimálny vplyv. A ten sa dokonca mohol prejaviť opačne, ničivé vpády „kacírov“ z Čiech boli Slovákmi vnímané skôr negatívne.

„Husitská revolúcia nebola obdobím zblíženia Čechov a Slovákov v stredoveku, pretože spôsobila skôr väčšie rozdiely medzi nimi,“ píše historik Miroslav Lysý v knihe Husitská revolúcia a Uhorsko.

Uhorsko ako omyl

Spolupráca medzi Čechmi a Slovákmi zostávala obmedzená aj v 19. storočí, keď časti politických elít obidvoch práve sa formujúcich moderných národov začali skutočne vedome spolupracovať. Často bola podmienená konfesionálne a ani kroky navzájom si blízkych politikov sa na druhej strane nestretli vždy s pochopením. Stačí pripomenúť české odmietnutie kodifikácie slovenčiny ako samostatného spisovného jazyka. Predstava o česko-slovenskej jazykovej a národnej jednote sa obmedzovala na časť evanjelických vzdelancov a ani tam dlho nevydržala.

Vedľajším produktom čechoslovakistického výkladu dejín pravdepodobne je pretrvávajúca neschopnosť vnímať dejiny územia dnešného Slovenska a Slovákov ako organickú súčasť dejín Uhorska.

„Cenou za budovanie československej štátnej jednoty bolo opustenie Uhorska a vytvorenie konštrukcie, v ktorej bola účasť Slovenska na uhorských dejinách historickou a neprirodzenou anomáliou,“ hovorí Lysý pri inej príležitosti.

A aj keď s koncom prvej československej republiky čechoslovakistický výklad dejín tiež skončil, predstava „uhorskej anomálie“ prežila a drží sa v časti slovenskej historiografie a verejnej mienky dodnes.