Ako sa menili názov, hymna, znak a vlajka Československa

Dňa 23. januára 1990 sa v Prahe začala ďalšia spoločná schôdza Federálneho zhromaždenia, ktoré malo prejednávať návrh ústavného zákona o rekonštrukcii zastupiteľských zborov. Jeho zmyslom bolo odstrániť komunistickú väčšinu a presadiť do spoločného i národných parlamentov väčší počet poslancov za Občanské fórum a Verejnosť proti násiliu.

Počas zasadnutia prišiel do kancelárie Federálneho parlamentu prezident Václav Havel so žiadosťou, aby mohol osloviť poslancov. Jeho vystúpenie sa však vôbec netýkalo nového zákona, ale jeho vlastného a nečakaného návrhu, aby sa názov štátu Československá socialistická republika zmenil na názov Československá republika, ktorý sa používal do roku 1960.

Havel predložil aj návrh nového štátneho znaku

Nič z toho nekonzultoval s odborníkmi či s poslancami parlamentov, čo by nebol až taký problém, keby tým neprispel k situácii, ktorá už čoskoro dostala pomenovanie pomlčková vojna a ktorá predznamenala definitívny rozpad spoločného štátu.

Bol to jeden z posledných, ale zďaleka nie jediný prípad od roku 1918 do roku 1992, keď sa štátne symboly menili, upravovali a vracali ako na bežiacom páse.

Stála hymna

Asi najmenšieho počtu zmien sa dočkala slovenská štátna hymna. Pieseň s textom Janka Matúšku Nad Tatrou sa blýska bola súčasťou spoločnej hymny už počas prvej ČSR. Používala sa už od konca roku 1918, a oficiálne bola schválená, podobne ako iné štátne symboly a prvá ústava v roku 1920.

Hymnou vojnovej Slovenskej republiky sa stala hymnická pieseň Hej Slováci, no po vojne a obnovení Československa sme sa opäť vrátili ku kombinácii skladieb Kde domov můj a Nad Tatrou sa blýska, ktoré sa stali štátnymi hymnami nástupníckych štátov.

Jediná významná zmena nastala v roku 1990, keď sme prestali spievať nesprávne „zastavme sa, bratia“ a prešli sme k pôvodnej Matúškovej verzii „zastavme ich, bratia“.

Nestály názov

S názvom to bolo o dosť zložitejšie. Hoci pred rokom 1920 existovalo viacero verzií (napríklad aj Česko-Slovenský štát), prvá ústava hovorí o Československej republike, čo je pomenovanie, ktoré vydržalo až do roku 1938.

Po Mníchove a vyhlásení slovenskej autonómie žili naši predkovia v Česko-Slovenskej republike. Po období, keď na tomto území fungoval štátny útvar s názvami Slovenský štát a neskôr Slovenská republika, došlo k obnove spoločného štátu s prvorepublikovým názvom Československo.

V roku 1960 došlo k ďalšiemu premenovaniu: tentokrát na Československú socialistickú republiku. Stranícki predstavitelia totiž došli k zisteniu, že socializmus, ktorý mal byť prechodným štádiom na ceste ku komunizmu, sme už dosiahli.

Toto pomenovanie vydržalo (podobne ako štvrtý článok ústavy z roku 1960 o vedúcej úlohe komunistickej strany a ako nový štátny znak) ďalších takmer 30 rokov – až do spomínanej pomlčkovej vojny.

Veľmi zjednodušene povedané: kým v českej časti štátu boli v roku 1990 spokojní s vypustením slova „socialistická“, mnohým Slovákom to bolo málo. Napríklad neskorší i dnešný poslanec Anton Hrnko hovoril o názve Česko-Slovensko. To sa nepáčilo v Čechách, pretože tento názov pripomínal smutnú druhú republiku z rokov 1938 – 1939.

Počas trojmesačného boja padlo ešte niekoľko ďalších návrhov ako Republika česko-slovenská (opäť Havel) či Federácia Česko-Slovensko (návrh SNR). Zápas, kde hrali úlohu slovenský nacionalizmus a snaha o zviditeľnenie sa, české zlé spomienky, ale tiež relatívne silné moravské povedomie, sa skončil tým, že sa spoločný štát vo svojom poslednom období volal Česká a Slovenská federatívna republika. Kým Československo sa po česky písalo ako jedno slovo, na Slovensku to bolo so spojovníkom.

K vypusteniu socializmu z názvu Slovenskej socialistickej republiky došlo už k prvému marcu 1990 a takto republika pokračovala aj po osamostatnení.

Problém s dvojkrížom

V tom istom jednohlasne prijatom zákone sa píše aj to, že „štátny znak Slovenskej republiky tvorí na červenom ranogotickom štíte dvojitý strieborný kríž vztýčený na strednom vyvýšenom vŕšku modrého trojvršia“. Šlo o návrat k tridsať rokov nepoužívanému symbolu, ktorý však za svoj prijali už slovenskí dobrovoľníci v roku 1848.

Oficiálne sa však začal používať až za prvej ČSR, kde sa objavil v malom, strednom i vo veľkom štátnom znaku. (Symboly Moravy, Sliezska či Podkarpatskej Rusi sa dostali len na stredný a veľký znak).

Paradoxne, počas autonómie sa dvojkríž dostal do úzadia, keďže na slovenskom území sa prestali používať spoločné symboly, ktoré boli nahrádzané trebárs portrétmi vtedy nedávno zosnulého Andreja Hlinku.

Trochu pozmenený bol dvojkríž na trojvrší štátnym znakom vojnovej Slovenskej republiky, ale vyskytla sa aj snaha priblížiť symboliku nacistickým a fašistickým spojencom. Napríklad podľa návrhu Vojtecha Tuku mali byť nosičmi štátneho znaku orlice (pripomínajúce nemecké symboly), ktoré mali niesť Svätoplukove prúty (v podobe talianskych fasci). Po vojne sa znak musel meniť opäť, minimálne preto, že Československo prišlo o Podkarpatskú Rus. Ale problémom bol aj dvojkríž, pretože po novom symbolizoval nielen Slovensko, ale aj jeho vojnový totalitný režim. Vydržal však až do roku 1960, keď bola znásilnená nielen história, ale aj heraldika.

Českého leva s korunkou nad hlavou so slovenským znakom na hrudi vtedy nahradil lev, ktorý mal nad hlavou červenú hviezdu a na hrudi niečo, čo malo symbolizovať Kriváň, pod ktorým horela partizánska vatra.

O zmene tohto paškvilu sa hovorilo v roku 1968 i pri príprave novej ústavy na konci osemdesiatych rokov, no nakoniec sa všetko zmenilo až počas onej pomlčkovej vojny. Slovenská republika sa vrátila k historickému symbolu, ktorý používa dodnes, federácia posledné tri roky svojej existencie používala štvrtený znak s levom v prvom a štvrtom poli a s dvojkrížom v druhom a treťom poli.

Od „ako Rusko“ po „len nie Rusko“

Za sto rokov sa štátna vlajka, ktorá viala nad naším územím, menila niekoľkokrát. Česi dnes používajú pôvodnú československú vlajku z roku 1920, ktorá vydržala počas celej existencie spoločného štátu.

Jedinou zmenou bolo obdobie protektorátu, keď sa na okupovanom území používala vlajka s tromi horizontálnymi pruhmi: bielym, červeným a modrým.

V tom istom čase nad Slovenskom viala vlajka s bielym, modrým a červeným pruhom, ktorú podobne ako znak prijali slovenskí dobrovoľníci ako výraz slovanskej vzájomnosti (pozri aj dnešné trojfarebné vlajky slovanských štátov) už v meruôsmom roku.

Povojnová republika si opäť vystačila len s jednou vlajkou. Prekvapujúcejšie by mohlo byť, že sa to nezmenilo ani po federalizácii v roku 1969, ale vzhľadom k tomu, že šlo o federáciu len podľa mena, je to vlastne pochopiteľné.

Súčasná slovenská vlajka má svoj pôvod v roku 1990, keď slovenský parlament rozhodol, že ju tvoria biely, modrý a červený horizontálny pruh. Takto mohla vyzerať aj vlajka samostatného Slovenska.

Lenže po rozpade Sovietskeho zväzu koncom roka 1991 sa samostatné Rusko rozhodlo vrátiť sa k svojej historickej vlajke z čias Petra Veľkého s bielo-modro-červenou trikolórou. V roku 1992 sme teda mali rovnakú vlajku ako Rusko. Preto sa konala súťaž, kde z desiatich nových návrhov vyhral ten, a ktorom na trojfarebnú vlajku pribudne ešte štátny znak.