Podcast: Československo mohlo byť monarchiou, voči republike mal výhrady aj Štefánik

Väčšina súčasného slovenského územia patrila za uplynulých sto rokov do štyroch štátnych útvarov, kde fungovalo minimálne šesť rôznych politických režimov. (Okrajové časti územia si prešli ešte búrlivejším vývojom a keby sme vzali do úvahy aj zmeny v rámci jednotlivých politických režimov, narátali by sme ich ešte viac.)

No za celý ten čas sa minimálne jedna vec vôbec nezmenila: či už sa to volalo Československá republika, Česko-Slovenská republika, Slovenská republika, Československá socialistická republika alebo Česká a Slovenská federatívna republika, vždy si to – aj počas totalitných režimov – hovorilo republika.

Dnes považujeme za samozrejmé, že nežijeme v monarchii, kde je hlavou štátu človek, ktorého jedinou kvalifikáciou je, že sa narodil správnym rodičom. No keď sa pozrieme o sto rokov späť, pocit samozrejmosti zmizne.

Nakoniec bez kráľa

Nejde len o to, že posledný rakúsky cisár Karol krátko pred koncom cisárstva a prvej svetovej vojny ponúkol svojim národom federáciu, čo však už nemalo žiadny ohlas. Dôležité je aj to, že v Čechách v tom čase nezanedbateľná časť politikov nevidela dôvod, prečo nenadviazať na historické České kráľovstvo.

Monarchistom bol napríklad vodca domáceho odporu proti Viedni a prvý československý predseda vlády Karel Kramář. Minimálne ešte v roku 1915 o konštitučnej monarchii uvažoval aj prezident Masaryk, keď napísal, že „Čechy sú projektované ako monarchistický štát; česká republika je zastávaná len niekoľkými radikálnymi politikmi“.

Dnes si zvykneme idealizovať Milana Rastislava Štefánika, isté však je, že okrem odluky cirkvi od štátu či volebného práva žien mal vážne výhrady aj k republike. Bol za konštitučnú monarchiu, ktorá mala nastúpiť po tom, čo mala nový štát stabilizovať vojenská diktatúra.

To, že po vojne nemusela nutne vzniknúť republika, sa ukázalo napríklad v novom juhoslovanskom štáte. Veľmi zjednodušene: iniciatívu prevzal srbský kráľovský rod Karadjordjevičovcov, najmä regent Alexander, ktorý presadil tak názov (Kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov), formu vlády (konštitučná monarchia), ako aj prvého predsedu vlády.

K tomu, že sa niečo podobné nestalo aj u nás, prispelo viacero faktorov. Jednak, v Českom kráľovstve už stáročia vládli Habsburgovci a nový kráľ by sa musel ešte len nájsť v zahraničí – je dokonca možné, že v Rusku. Navyše, Masaryk sa počas vojny začal pod americkým vplyvom prikláňať k republike. A podobne to videli aj legionári. A napokon, za republiku boli aj štáty Dohody.

Dvadsať rokov slobody

Za posledných sto rokov sa však viackrát ukázalo, že nie je dôležité ani tak to, ako si nový štát hovorí, ale to, či má republika autoritatívny, totalitný alebo demokratický obsah. V prípade prvej republiky platilo, našťastie, to posledné. Pri pohľade na okolité krajiny nebolo samozrejmé ani to.

Predsa len, všetko sa zakladalo nanovo. Ako napísal Ferdinand Peroutka o základnom zákone prijatom v roku 1920: „Každý je schopný prirovnať anglickú ústavu k anglickému parku… Československá ústava sa však skôr podobá na park, založený cez noc na mieste, ktoré bolo predtým prázdne; je nutné doviezť stromy aj trávnik a čakať, či sa korene uchytia.“

Tieto korene vydržali necelých dvadsať rokov. Dovtedy ústava zaručovala individuálne slobody, trojdelenie moci, parlamentnú demokraciu, všeobecné, rovné, priame a tajné voľby (ženy získali hlasovacie právo ešte predtým, čím sa ČSR radila k prvým európskym krajinám) či ochranu národných, náboženských a rasových menšín.

Napriek tomu, že prvá republika vydržala tak krátko, bola pre mnohých vzorom, ku ktorému sa obracali po vojne či po 40-ročnej vláde komunistov.

Temné stránky republiky

Ale idealizovať si toto obdobie nie je dobrý nápad. Minimálne z toho dôvodu, že mnohé problémy, s ktorými sa tento útvar potýkal, vidíme aj dnes, i keď našťastie v oveľa menšej miere.

Bola to napríklad príliš veľká moc politických strán, ktorá sa okrem iného prejavovala existenciou viazaného mandátu. Ústava síce predpokladala slobodné hlasovanie („nesmú od nikoho prijímať príkazy“), ale v realite boli poslanci a senátori často rukojemníkmi svojich partaji. Problémom bolo nakoniec aj postavenie menšín či rozsiahla korupcia aj na najvyšších poschodiach politiky.

A netreba zabudnúť ani na sociálnu otázku, ktorá mala množstvo nepríjemných dôsledkov: od vysťahovalectva desaťtisícov ľudí do západnej Európy i do Severnej a Južnej Ameriky cez rast krajnej ľavice po početné štrajky, ktoré sa občas skončili streľbou do robotníkov a mŕtvymi. A sociálnu situáciu ešte viac zhoršila hospodárska kríza.

Podobne ako v nedávnej minulosti, aj za prvej republiky musel štát sanovať banky. Veľa ľudí ohrozovali exekúcie. Dopravné stavby objednané štátom často meškali a stáli viac, než bolo dohodnuté.

A ešte jedna vec: po celý čas existencie prvej Československej republiky šlo o zjednocovanie nerovnako historicky utváraných, hospodársky vyspelých a politicky či nábožensky orientovaných oblastí, čo vidíme aj dnes v celoeurópskom meradle.

Čo prišlo po tom

Napriek tomu zostávala prvá republika dlhé desaťročia vzorom. Mohli za to tak okolité krajiny, ktoré skôr či neskôr prešli k autoritatívnym či totalitným režimom, ale aj vývoj našich krajín medzi rokmi 1938 a 1989.

Najprv šlo o oklieštenie, potom o úplné zrušenie demokracie, boli tu dve okupácie a najväčšia moc nesídlila v Prahe či v Bratislave, ale v Berlíne a v Moskve. Namiesto politickej plurality sme tu mali pol storočia vládu dvoch štátostrán. V porovnaní so slepou poslušnosťou ústrednému výboru vyzeral veľmi slobodne aj viazaný mandát.

O prvorepublikovej miere slobody prejavu či zhromažďovania nemohlo byť počas dvoch totalít ani reči. Aj preto zostáva prvá ČSR svetlým bodom našich dejín.