Podcast: Československo mohlo byť monarchiou, voči republike mal výhrady aj Štefánik

Väčšina súčasného slovenského územia patrila za uplynulých sto rokov do štyroch štátnych útvarov, kde fungovalo minimálne šesť rôznych politických režimov. (Okrajové časti územia si prešli ešte búrlivejším vývojom a keby sme vzali do úvahy aj zmeny v rámci jednotlivých politických režimov, narátali by sme ich ešte viac.)

No za celý ten čas sa minimálne jedna vec vôbec nezmenila: či už sa to volalo Československá republika, Česko-Slovenská republika, Slovenská republika, Československá socialistická republika alebo Česká a Slovenská federatívna republika, vždy si to – aj počas totalitných režimov – hovorilo republika.

Dnes považujeme za samozrejmé, že nežijeme v monarchii, kde je hlavou štátu človek, ktorého jedinou kvalifikáciou je, že sa narodil správnym rodičom. No keď sa pozrieme o sto rokov späť, pocit samozrejmosti zmizne.

Nakoniec bez kráľa

Nejde len o to, že posledný rakúsky cisár Karol krátko pred koncom cisárstva a prvej svetovej vojny ponúkol svojim národom federáciu, čo však už nemalo žiadny ohlas. Dôležité je aj to, že v Čechách v tom čase nezanedbateľná časť politikov nevidela dôvod, prečo nenadviazať na historické České kráľovstvo.

Monarchistom bol napríklad vodca domáceho odporu proti Viedni a prvý československý predseda vlády Karel Kramář. Minimálne ešte v roku 1915 o konštitučnej monarchii uvažoval aj prezident Masaryk, keď napísal, že „Čechy sú projektované ako monarchistický štát; česká republika je zastávaná len niekoľkými radikálnymi politikmi“.

Dnes si zvykneme idealizovať Milana Rastislava Štefánika, isté však je, že okrem odluky cirkvi od štátu či volebného práva žien mal vážne výhrady aj k republike. Bol za konštitučnú monarchiu, ktorá mala nastúpiť po tom, čo