Prvá republika nezrodila iba demokratov, ale aj komunistov a fašistov

Politické strany sú základom politického systému. Platí to dnes a platilo aj za prvej republiky. Lenže v priebehu sto rokov prešla spoločnosť obrovskými zmenami. Historické politické strany sa počas nich stali vskutku historickými a neustále vznikajú nové. Napriek tomu sa pri niektorých dajú nájsť aspoň náznaky akejsi kontinuity.

Neplatí to však pre najsilnejšie medzivojnové zoskupenie – agrárnikov. S výnimkou jedných vyhrali všetky voľby a boli kľúčoví vo všetkých vládach. Agrárnikom bol aj asi najvýznamnejší slovenský medzivojnový politik Milan Hodža, ktorý dokonca posledné tri roky pred Mníchovom viedol československú vládu.

Napriek tomu, že sa s ním spája množstvo korupčných škandálov, bezpochyby je významnou postavou slovenských dejín. S obľubou sa naňho napríklad odvolával dvojnásobný ponovembrový premiér Mikuláš Dzurinda.

Prečo však na Slovensku dnes neexistuje nasledovníčka kedysi takej úspešnej strany?

Ako už ich názov napovedá, agrárnici mierili na roľníkov, statkárov a vôbec ľudí, ktorí sa živili pôdohospodárstvom. Takých bolo v medzivojnovom Československu až 33 percent, na Slovensku ešte viac.

Pokusy nadviazať na tradíciu po Nežnej revolúcii boli, ale neúspešné. Vysvetlenie je jednoduché. Obrábaním pôdy sa u nás živí čoraz menej ľudí. Len medzi rokmi 2000 a 2014 ich počet klesol zo 143 – na 53-tisíc. Slovom, je to príliš málo na to, aby zaručili úspech monotematickej politickej strane. Neznamená to však, že sa politici prestali o pôdohospodárov zaujímať. Robia to, ale berú ich len ako jedných z mnohých, nie ako o najdôležitejších.

Značka SNS stále dobre funguje

Opačným príbehom je Slovenská národná strana, ktorá bola medzi vojnami omnoho menej významná, ako je dnes.

Strana s takýmto názvom vznikla v roku 1871. Novodobá SNS funguje od jari 1990. Odvtedy sa síce dvakrát nedostala do parlamentu, ale až štyrikrát bola súčasťou vlády (v rokoch 1992, 1994, 2006 a 2016).

Zdá sa teda, že ide o úspešný príbeh tradičnej značky, ktorá má už 150 rokov. Aj samotná SNS sa tak rada prezentuje. Tituluje sa ako „najstaršia strana všetkých Slovákov“. Lenže táto verzia príbehu celkom nesedí. Zakladatelia z roku 1990 boli jednoducho prví, kto si na tradičnú značku spomenul, a prisvojili si ju. Keby ich ktokoľvek predbehol a subjekt s rovnakým názvom založil o mesiac či dva skôr, k tradícii Slovenskej národnej strany sa dnes ľahko mohli hlásiť celkom iní ľudia ako Andrej Danko a jeho kolegovia.

Zaujímavým protikladom je história Demokratickej strany. Vznikla počas vojny a v rokoch 1945 až 1948 bola na Slovensku najsilnejšia, pričom v nej pôsobili aj bývalí agrárnici. Samozrejme, takýto potenciál sa nedal ignorovať a v januári 1990 bola DS obnovená.

Jej prvým predsedom sa stal Martin Kvetko, ktorý bol funkcionárom už pred februárom 1948. Na rozdiel od SNS však DS ako reálna politická sila prestala existovať, aj keď v minulosti bola aj súčasťou vlád. Nepomohol jej už štart. Kvetko sa totiž na Slovensko vrátil po štyridsiatich rokoch v exile, čo sa neukázalo ako dobrý nápad.

Späť k SNS. Za prvej republiky bola národne orientovanou stranou slovenských evanjelikov, ale omnoho väčší vplyv mala väčšinovo katolícka Slovenská ľudová strana (do roku 1925) neskôr premenovaná na Hlinkovu slovenskú ľudovú stranu – HSĽS. Tá sa postupom času radikalizovala a v roku 1938 po prevzatí moci donútila SNS spolu s inými stranami, aby sa s ňou zlúčila, čím vlastne až do roku 1990 zanikla. Neobnovila sa ani po roku 1945 a keď o tri roky neskôr získali moc komunisti, nebolo na to ani pomyslenie. Po piatich desaťročiach tak relatívne známa značka v novembri 1989 ležala na ulici a čakala len na to, či ju niekto zdvihne zo zeme.

Prvým ponovembrovým predsedom strany bol Víťazoslav Móric, z ktorého je dnes významný podnikateľ. Jeho firmy žijú zo zákaziek pre štátne železnice.

Súčasná SNS sa prakticky od začiatku pod jeho vedením prezentovala ako nacionalistická strana a snažila sa o rozdelenie Československa. Najviac jej meno zviditeľnil dvojnásobný predseda Ján Slota. Bol známy vulgárnym správaním, množstvom káuz či nenávisťou k Maďarom. (Preslávil sa výrokom: „My pôjdeme do tankoch, pôjdeme a zrovnáme Budapešť.“)

Súčasný predseda Andrej Danko sa stranu od tohto imidžu snaží očistiť. Správa sa kultivovanejšie a s Maďarmi je vo vláde, ale s kauzami je to stále slabšie.

Pokiaľ ide o Maďarov a iné menšiny na Slovensku, svoje strany mali za prvej republiky a majú ich aj dnes. No historickú nadväznosť medzi nimi netreba hľadať.

Komunisti a fašisti tu zostali

Obdobie medzi dvoma svetovými vojnami všade v Európe poznačil vzostup krajnej pravice a krajnej ľavice. Na jednej strane to bol fašizmus, na druhej komunizmus. Na Slovensku sa v prvej republike postupne čoraz viac presadzovali fašisti a aj dnes sú papierovo silnejší. To však neznamená, že komunisti úplne zmizli. Naopak.

Komunistická strana u nás formálne vznikla v máji 1921 a snažila sa o presadzovanie triedneho boja podľa vzoru sovietskych komunistov. Počas druhej svetovej vojny bola Komunistická strana Slovenska veľmi aktívna v protifašistickom odboji a nasledujúcich 40 rokov vládla.

V novembri 1989 sa v nej však začali vážne zmeny, ktoré viedli k jej premenovaniu na Stranu demokratickej ľavice v roku 1991, aby sa zbavila nepríjemného dedičstva. To vyvolalo odpor tvrdého komunistického jadra, ktoré vzápätí obnovilo značku KSS. Títo komunisti sa síce raz dostali do parlamentu, ale v posledných voľbách získali biednych 0,62 percenta hlasov. SDĽ na rozdiel od nich bola prvé ponovembrové desaťročie vplyvnou stranou. Postupne však jej význam upadal, až kým v roku 2004 sama neodhlasovala svoj zánik a zlúčenie so Smerom Roberta Fica. Ktorý je, mimochodom, ako mnohí iní tiež bývalý komunista.

Fico v tom období zjednocoval slovenskú ľavicu a podobne pohltil aj Sociálnodemokratickú stranu Slovenska. Vďaka tomu za slovom Smer odvtedy strana nosí aj skratku SD. Oficiálny názov teda znie Smer-SD. No ak sa jeho predstavitelia hlásia k nejakému politickému odkazu, nie sú to ani tak sociálni demokrati, ako tváre Pražskej jari a najmä Alexander Dubček. Teda komunisti.

Slovensko je jednoducho krajina, v ktorej sú ortodoxní komunisti na papieri bezvýznamní, ale bývalí komunisti sa rozliezli po mnohých stranách a dodnes významne ovplyvňujú chod štátu.

Krajná pravica – fašisti – síce v parlamente sú a volilo by ich približne desať percent voličov, ale našťastie zatiaľ s nimi všetci ostatní odmietajú spolupracovať. ĽSNS proti označeniu, že je fašistická, bude protestovať, ale jej minulosť dokazuje opak.

Po prvé, strana sa otvorene hlási k vojnovému slovenskému štátu, ktorého režim mal k fašizmu veľmi blízko. Po druhé, jej predchodkyňu – Slovenskú pospolitosť – v roku 2006 rozpustil Najvyšší súd. Dôvodom bolo otvorené hlásenie sa k ideám medzivojnového fašizmu, ako je napríklad nahradenie demokracie stavovskou spoločnosťou.

Tí istí ľudia, ktorým už súd jednu stranu rozpustil, si založili novú. Urobili to už rozumnejšie a stanovy si napísali tak, aby opätovné rozpustenie sťažili. Neznamená to však, že sa vzdali myšlienok, pre ktoré sa to už raz stalo.