Medzivojnové Československo bolo skorumpované, Hodža získaval milióny vlastnou hlavou

Korupcia nevznikla v Československu. Máme s ňou bohaté skúsenosti bez ohľadu na to, kto práve vládne. Už uhorskou politikou často lomcovali veľké korupčné škandály a vojnový slovenský štát nimi bol tiež prelezený. Špeciálne sa to týka arizácií, ktoré sprevádzali masívna korupcia a rodinkárstvo. No a po roku 1948 platilo známe heslo: „Kto nekradne, okráda vlastnú rodinu.“

Korupcia v novom štáte Čechov a Slovákov mala rôzne prejavy. Vybrané príklady spája snaha o vybudovanie „slovenskej kapitálotvornej vrstvy“. Týmto výrazom sa kedysi preslávil Vladimír Mečiar.

Za vznešeným heslom sa skrývala snaha dať majetky kamarátom. Podobné to bolo aj za prvej republiky.

Hodža získaval milióny vlastnou hlavou

Začneme hneď najväčším menom. Milan Hodža bol najvýraznejším slovenským politikom tohto obdobia. O jeho skorumpovanosti v tejto súvislosti píše historik Ľudovít Hallon v článku Korupcia a klientelizmus v politike Milana Hodžu.

Tento vrcholný predstaviteľ agrárnej strany pôsobil vo vrcholnej politike od vzniku republiky a na začiatku sa zameral na vybudovanie slovenského bankového sektora. Po rozpade Uhorska sa pretrhali bankové zväzky s Budapešťou. Politici preto podporovali urýchlený vznik domácich bánk. Po krátkom boome sa však rýchlo dostali do problémov a v rokoch 1922 až 1924 ich postihla prvá kríza. Aby ju prekonali, žiadali štát o pomoc.

Práve vtedy sa prejavil Hodžov talent na zákulisné hry. Hallon opisuje, ako sa vytvorila sieť vzťahov, v ktorých si ľudia pomáhali drobnými úplatkami („fľaškovými prézentmi“), ale aj peniazmi na financovanie politických strán.

„Práve v takýchto sieťach korupčných vzťahov, konexií a vzájomných závislostí sa Milan Hodža dokázal vynikajúco pohybovať,“ píše Hallon.

Známemu politikovi sa na jednej strane naozaj podarilo slovenským bankám pomôcť, no na druhej strane to využil na získanie vplyvu svojej strany v nich a aj zdrojov na jej financovanie. Len Tatra banka v rokoch 1926 až 1930 agrárnej strane a osobne Hodžovi vyplatila takmer dva milióny korún vo forme takzvaného politického úveru.

Podobný postup sa zopakoval aj po veľkej hospodárskej kríze zo začiatku 30. rokov. Banky opäť potrebovali pomoc a politici boli opäť pripravení pomôcť. Ako uvádza Hallon, na pozadí krízy Hodža znova „rozohrával korupčné machinácie“.

Dnes by sme tomu povedali, že vlastnou hlavou zarobil milióny.

Kšeftárom s pozemkami by sa darilo aj vtedy

Druhou oblasťou, v ktorej sa točili úplatky vo veľkom, bola pozemková reforma. Aj tu bolo cieľom československého štátu, aby sa majetky dostali k Slovákom (a Čechom v Česku, samozrejme).

Išlo o ohromný projekt, ktorý sa dá prirovnať k arizáciám, či divokej privatizácii po roku 1989. Keďže v hre boli obrovské hodnoty, pri ktorých získaní mohli pomôcť konexie, celkom prirodzene sa korupcia prejavila úplne naplno.

Opäť v tom výraznú úlohu zohrávali politické prepojenia a najmä agrárna strana. Veď už jej celý názov – Republikánska strana zemedelského ľudu – dával jasne najavo, že jej išlo najmä o poľnohospodárov, teda o pôdu.

Aj tento proces opisuje historik Hallon v článku Podoby korupcie v hospodárstve medzivojnového Slovenska na príklade peňažníctva.

Podľa pôvodného plánu mali zmeniť majiteľa vyše štyri milióny hektárov pôdy. Konečné číslo bolo omnoho nižšie, ale aj tak išlo o desaťtisíce prípadov, „za ktorými stáli konkrétni ľudia so svojimi záujmami, potrebami a slabosťami. Zároveň teda išlo o desaťtisíce príležitostí na korupciu“.

Kým v prípadoch, v ktorých pôda naozaj zmenila majiteľa, išlo o „príležitosti“, tak v 56 percentách zabranej pôdy, ktorá nakoniec aj tak zostala pôvodným majiteľom, sa tak podľa Hallona v prakticky všetkých prípadoch stalo vďaka klientelizmu a korupcii. Pôvodní majitelia totiž pochopiteľne „vynaložili obrovské úsilie, aby cez rôzne koridory osobných a politických vplyvov presadili vyňatie svojho majetku zo záboru pre pozemkovú reformu“.

Žiaľ, Hodža sa aj pri pôde ukázal ako veľmi všestranný politik. Zaplietol sa do jednej z najväčších káuz, v ktorej išlo o majetok pol miliardy vtedajších korún, teda obrovskú sumu. Dostala meno Coburgovská aféra, pretože sa týkala dedičstva po rode Coburgovcov. Historik Hallon opisuje, ako sa do súperenia dvoch rodinných vetiev postupne vložili desiatky osôb a práve Hodža bol jednou z nich. Prípad bol dokonca spojený s Hodžovou milostnou aférou.

Lesy sa triasli aj bez lykožrúta

Svoju univerzálnosť Hodža dokázal aj pri obchodoch s drevom. Boli o to lukratívnejšie, že sa odohrávali krátko po skončení prvej svetovej vojny, keď sa naprávali vojnové škody a o drevo bol veľký záujem.

Ľudovít Hallon v tejto súvislosti spomína najmä mená Karel Prášek a František Staněk. Obaja boli zástupcami agrárnej strany a obaja v prvej polovici 20. rokov vykonávali funkciu ministra poľnohospodárstva. Spomínaný povojnový stavebný boom viedol k veľkým obchodom so slovenským drevom zo štátnych lesov, „do ktorých okrem solídnych podnikateľov vstupovali aj mnohí špekulanti, dobrodruhovia a diletanti”.

Obaja ministri sa snažili takéto aktivity podporovať, Staněk dokonca žiadateľom „spomedzi svojich známych, krajanov a exponentov agrárnej strany a bez ďalšieho schválenia kompetentnými úradníkmi vopred sľuboval podiel na drevárskych obchodoch”.

Proti Staněkovi podľa Hallona stál generálny riaditeľ štátnych lesov Jozef Opletal, ktorý zabránil niekoľkým veľkým obchodom nevýhodným pre štát. Jeden z nich už bol dokonca predložený na schválenie parlamentu, ale Opletalovi sa ho podarilo odbornými argumentmi zastaviť. V iných prípadoch však úspešný nebol a aj vďaka Staněkovmu nástupcovi Hodžovi sa uskutočnili.

Zlé rozhodnutia politikov sa naplno prejavili počas veľkej hospodárskej krízy. Štátne lesné podniky sa prepadli do veľkej straty a exminister Staněk spáchal samovraždu. To isté urobil aj riaditeľ firmy Lignum, ktorá sa predtým na pochybných obchodoch s drevom zúčastňovala.