Medzivojnové Československo bolo skorumpované, Hodža získaval milióny vlastnou hlavou
Korupcia z tých čias sa nápadne podobala tomu, čo na Slovensku zažívame aj dnes.
Korupcia nevznikla v Československu. Máme s ňou bohaté skúsenosti bez ohľadu na to, kto práve vládne. Už uhorskou politikou často lomcovali veľké korupčné škandály a vojnový slovenský štát nimi bol tiež prelezený. Špeciálne sa to týka arizácií, ktoré sprevádzali masívna korupcia a rodinkárstvo. No a po roku 1948 platilo známe heslo: „Kto nekradne, okráda vlastnú rodinu.“
Korupcia v novom štáte Čechov a Slovákov mala rôzne prejavy. Vybrané príklady spája snaha o vybudovanie „slovenskej kapitálotvornej vrstvy“. Týmto výrazom sa kedysi preslávil Vladimír Mečiar.
Za vznešeným heslom sa skrývala snaha dať majetky kamarátom. Podobné to bolo aj za prvej republiky.
Denník N vydal magazín k 100. výročiu vzniku ČSR
Hodža získaval milióny vlastnou hlavou
Začneme hneď najväčším menom. Milan Hodža bol najvýraznejším slovenským politikom tohto obdobia. O jeho skorumpovanosti v tejto súvislosti píše historik Ľudovít Hallon v článku Korupcia a klientelizmus v politike Milana Hodžu.
Tento vrcholný predstaviteľ agrárnej strany pôsobil vo vrcholnej politike od vzniku republiky a na začiatku sa zameral na vybudovanie slovenského bankového sektora. Po rozpade Uhorska sa pretrhali bankové zväzky s Budapešťou. Politici preto podporovali urýchlený vznik domácich bánk. Po krátkom boome sa však rýchlo dostali do problémov a v rokoch 1922 až 1924 ich postihla prvá kríza. Aby ju prekonali, žiadali štát o pomoc.
Práve vtedy sa prejavil Hodžov talent na zákulisné hry. Hallon opisuje, ako sa vytvorila sieť vzťahov, v ktorých si ľudia pomáhali drobnými úplatkami („fľaškovými prézentmi“), ale aj peniazmi na financovanie politických strán.
„Práve v takýchto sieťach korupčných vzťahov, konexií a vzájomných závislostí sa Milan Hodža dokázal vynikajúco pohybovať,“ píše Hallon.
Známemu politikovi sa na jednej strane naozaj podarilo slovenským bankám pomôcť, no na druhej strane
