Peter Morvay
Vzťah Slovákov k vzniku Československa a k medzivojnovému štátu je aj dnes plný rozporov a protirečení. Najlepšie to vidno na tom, ako sa Slováci stavajú k jeho zakladateľom a lídrom.
Slovenský parlament opäť odmietol návrh, aby sa podobne ako v Česku stal štátnym sviatkom pripomínajúcim založenie prvého spoločného štátu Čechov a Slovákov 28. október, keď vznik tohto štátu vyhlásil český Národný výbor v Prahe. Namiesto toho uzákonil ako štátny sviatok 30. októbra, dátum prijatia takzvanej Martinskej deklarácie.
Ňou sa slovenské osobnosti zhromaždené v Martine prihlásili k právu národov na sebaurčenie, zrušili zväzok s Uhorskom, vyslovili sa za samostatný česko-slovenský štát a ustanovili Slovenskú národnú radu ako jediný orgán, ktorý môže hovoriť v mene slovenského národa. Urobili tak nezávisle od vývoja v Prahe, o ktorom nemali informácie.
Martin a Československo
Motivácia dnešných zákonodarcov je zrejmá. Vyzdvihnutie deklarácie má posilniť slovenské historické sebavedomie, pripomenúť slovenský podiel na založení štátu a vyvrátiť tradovaný (a do určitej miery oprávnený) názor, že Slováci prišli k štátu bez nejakého zásadného vlastného pričinenia.
Ani zákonodarcovia si však významom Martinskej deklarácie nie sú celkom istí, preto jej výročie ako štátny sviatok uzákonili len jednorazovo. Martinskému zhromaždeniu od začiatku vyčítali, že nebolo práve reprezentatívne, lebo išlo najmä o zhromaždenie evanjelickej inteligencie z Turca a jeho okolia v čase, keď boli Slováci väčšinou katolíci a konfesionálne rozdiely hrali v ich živote veľkú úlohu. Nie je to však úplne pravda, bola tam väčšina vtedajších významných slovenských osobností.
Navyše, niečo podobné sa spätne dá povedať o mnohých zakladajúcich aktoch v dejinách, ktoré sa až časom v kolektívnej pamäti pretransformovali vo vyjadrenie jednotnej vôle národa.
Kto to podpísal?
Lenže v prípade Martinskej deklarácie je tu problém aj s tým, ako žije, či skôr skoro nežije v dnešnom slovenskom historickom povedomí. Asi nie je prehnané povedať, že aj pre väčšinu Slovákov sa vznik spoločného štátu viaže skôr k 28. než k 30. októbru.
A je tu aj iný problém. Počet a presný zoznam signatárov Martinskej deklarácie je dodnes predmetom sporov, určite však môžeme povedať, že medzi nimi bolo veľa významných osobností. Málokto z našich súčasníkov by však dokázal s istotou vymenovať aspoň troch z nich.
Hlinka za spoločný štát
Najznámejším a dnes asi jediným široko známym deklarantom je kňaz a politik Andrej Hlinka, ktorého podpis pod deklaráciou bol však pre mnohých skôr prekvapením. V historickom povedomí totiž žije ako kritik medzivojnového Československa a ako človek, ktorého odkaz jeho pokračovatelia využili pri rozbití tohto štátu.
Hlinka je v súčasnosti na Slovensku paradoxne najviac oslavovaným spomedzi zakladateľov štátu. Aj keď sa medzi tradičných zakladateľov nepočíta, jeho autorita výrazne prispela k tomu, aby myšlienku samostatnosti a spoločného štátu postupne prijala katolícka väčšina Slovákov i napriek tomu, že cirkev a vyšší klérus stáli na strane Uhorska.
Napriek tomu sú však úcta k Hlinkovi a úcta k prvej republike a jej odkazu mnohonásobne v rozpore. Hlinka nebol len ultrakonzervatívnym odporcom liberálneho étosu medzivojnového Československa, on nebol ani príliš demokratom. Vlastnú stranu považoval za jedinú, ktorá má právo zastupovať Slovákov. Pre schopnosť zjednotiť národ a zaviesť poriadok Hlinka obdivoval i Adolfa Hitlera. Označoval ho za svoj vzor v tom, čo chce on sám na Slovensku presadiť. Iné aspekty Hitlerovej politiky však odmietal.
Idealizovaný Štefánik
Milan Rastislav Štefánik mal pri vzniku Československa zásadný vplyv a právom sa radí do najvyššej trojice zakladateľov vedľa Tomáša Garriguea Masaryka a Edvarda Beneša.
Slovenský vzťah k Štefánikovi je však opäť rozpačitý. Za komunizmu sa, samozrejme, význam spoluzakladateľa buržoáznej republiky príliš nepestoval, oficiálna historiografia sa skôr zúfalo snažila vykázať zásluhy Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie na vzniku Československa (proti ktorej sa Štefánik i ním oficiálne vedené légie postavili).
Po roku 1989 obnovovaná úcta k Štefánikovi je skôr oficiálna, než masová záležitosť a je založená skôr na mýtoch, ako na vedomostiach. Napríklad na predstave, že ak by žil dlhšie, vybojoval by pre Slovákov v prvej republike lepšie postavenie.
Je to dané aj tým, že okrem zopár historikov nemáme príliš jasno v Štefánikových názoroch. Nebol to vizionár, ale muž praxe a zomrel ešte predtým, než sa mohol zapojiť do domácich sporov o charakter štátu.
Preto je považovaný za prototyp vlasteneckého vedca a vojaka, za Slováka, ktorý si získal uznanie sveta, čo sa u malých národov obzvlášť cení. To, že odišiel predčasne ako rytier v nepoškvrnenej zbroji, však mohlo jeho pamiatke i prospieť. Nestačil sa akokoľvek zdiskreditovať v praktickej domácej politike a možno sklamať nádeje alebo ilúzie, ktoré ho sprevádzali.
Pri zvyšných dvoch hlavných „otcoch zakladateľoch“ slovenské historické povedomie jednoducho nevie, čo si s nimi má počať.
Masarykovi a Benešovi nevedia odpustiť
Príznačné je, že po Masarykovi ani Benešovi nemáme v Bratislave pomenované žiadne námestie ani ulicu a aj v celej krajine je Masarykových ulíc dosť skromne. A to pritom od roku 1991 máme v Bratislave (opäť) aj Wilsonovu ulicu, pomenovanú po americkom prezidentovi Woodrowovi Wilsonovi, ktorého Štrnásť bodov hlásajúcich princíp sebaurčenia národov výrazne pomohlo presadeniu česko-slovenských požiadaviek.
Wilson však nebol vznikom Československa práve nadšený. Sám dlho uprednostňoval zachovanie a federalizáciu Rakúska-Uhorska a počas mierových rokovaní bol znechutený maximalistickými požiadavkami európskych víťazných mocností a zakladateľov nových malých štátov.
Nehovoriac o tom, že máme v Bratislave Tyršovo nábrežie, pomenované po zakladateľovi českého telovýchovného hnutia Sokol. Máme dokonca Husovu a Žižkovu ulicu, pomenované po českom náboženskom reformátorovi a po vojvodcovi, ktorý veľmi tvrdo presadzoval svoju vlastnú predstavu o Husovom učení.
Na údajne katolíckom Slovensku máme veľa ulíc pomenovaných po českých husitských „kacíroch“, oveľa menej ich je pomenovaných po Čechoch, ktorí skutočne položili základy nielen modernej českej, ale aj prvej slovenskej štátnosti.
Napriek všestrannému rozvoju, ktorý prvá republika Slovensku priniesla, napriek tomu, že zaistila podmienky pre dovŕšenie vzniku moderného slovenského národa, Slováci Masarykovi a Benešovi zrejme dodnes nedokážu odpustiť nedodržané sľuby z Pittsburskej dohody, chýbajúcu autonómiu a čechoslovakizmus, spochybňovanie existencie samostatného slovenského národa. A to bez ohľadu na historický kontext, v ktorom táto teória a politická prax vznikali.
Hodža videl súvislosti, ale mal škandály
A čo ďalší dvaja Slováci, ktorí zohrali rozhodujúcu úlohu pri vzniku a budovaní medzivojnového Československa? V podstate ich ignorujeme.
Ulicu či námestie v Bratislave nemá ani Milan Hodža (Hodžovo námestie je pomenované po štúrovcovi Michalovi Miloslavovi Hodžovi), ktorý tiež stál pri zrode štátu, bol azda najvýznamnejším slovenským politikom medzivojnového obdobia, mnohonásobným ministrom, jediným slovenským premiérom československej vlády a päť dní dokonca úradujúcim prezidentom.
Bol tiež demokratom, pragmatickým a šikovným politikom, ktorý uprednostňoval snahu nájsť obojstranne výhodnú dohodu pred jednostranným silovým riešením. Bol človekom schopným vidieť postavenie Československa a Slovenska v širšom medzinárodnom kontexte a mal o ňom menej ilúzií ako napríklad Beneš – aj preto sa snažil o nejakú formu spolupráce malých stredoeurópskych národov.
Doma však viac a hlavne negatívne zavážilo, že Hodža bol dlho aj zástancom čechoslovakizmu, rád konal na vlastnú päsť, snažil sa o dohodu s Maďarmi a vôbec bol v mnohých ohľadoch veľmi rozporuplnou osobnosťou s povahou „uhorského grófa“.
Vedel si užívať život a naopak nevedel narábať s peniazmi a mal za sebou niekoľko finančných afér. Rozhodne sa nehodil do národného kánonu, ktorý vidí dejiny slovenského národa ako jasný a Bohom či prírodnými zákonitosťami determinovaný vývoj k samostatnosti, presadzovaný podľa možností monotematickými, asketickými národniarmi a mučeníkmi. Každopádne by však dnes mali byť Hodža a Štefánik pre modernú slovenskú demokratickú politiku stále prijateľnejším vzorom než napríklad Hlinka.
Zabudnutý Šrobár
Ešte viac než Milana Hodžu dnešné Slovensko ignoruje Vavra Šrobára, ktorý pritom ako jediný zo Slovákov reprezentoval v Prahe 28. októbra. V rokoch 1918 až 1920 bol Šrobár z poverenia Prahy na Slovensku faktickým diktátorom a mal na starosti jeho začlenenie do novovznikajúceho štátu.
Riadil obsadzovanie jeho územia vrátane Bratislavy, ktorú v drvivej väčšine obývali Nemci a Maďari, tvrdou rukou a občas aj krvavo potlačoval odpor.
Budoval novú verejnú správu, očisťoval ju od starých prouhorských úradníkov a dosadzoval na ich miesta ľudí verných republike – najmä spočiatku prevažne českého pôvodu.
Neskôr bol Šrobár ministrom a presadzoval modernizáciu Slovenska. Zastával rôzne, skôr už len symbolické posty ešte vo vedení SNP a v povojnových vládach, vrátane vlády Klementa Gottwalda. V bratislavskej Petržalke síce máme Šrobárovo námestie, tento azda posledný presvedčený slovenský čechoslovakista sa však z historického povedomia Slovákov vytratil skoro úplne. Pravdepodobne nielen preto, lebo bol mnohými vnímaný ako zástupca/zapredanec Prahy, tvrdohlavo presadzujúci štátnu ideu, ktorá sa ukázala byť nereálnou.
Šrobár mal tiež korupčné aféry a navyše pripomínal všeličo, čo sa do oficiálneho obrazu demokratickej republiky tiež úplne nehodilo a na čo chcela česká i slovenská verejnosť zabudnúť. Napríklad, že sa nový štát nezrodil len zo všeobecného nadšenia, zďaleka nie všetci jeho budúci občania si ho vybrali dobrovoľne a odpor mnohých bolo treba zlomiť dosť brutálne a nedemokraticky. Stal sa skôr symbolom vnútorných rozporov, a nie symbolom mnohých kladov a prínosov prvej republiky.
Ak z jeho osudu plynie nejaké poučenie pre dnešné Slovensko, bude asi v tom, že rozpory treba včas riešiť a že akokoľvek dobre myslená a v danej situácii potrebná fikcia ako základ dlhodobej existencie štátu nepostačí.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
