Denník N

Hlinka, Beneš, Hodža, Šrobár, Masaryk a Štefánik: Koho oslavujeme a na koho chceme zabudnúť

Foto – TASR
Foto – TASR

Vzťah Slovákov k vzniku Československa a k medzivojnovému štátu je aj dnes plný rozporov a protirečení. Najlepšie to vidno na tom, ako sa Slováci stavajú k jeho zakladateľom a lídrom.

Slovenský parlament opäť odmietol návrh, aby sa podobne ako v Česku stal štátnym sviatkom pripomínajúcim založenie prvého spoločného štátu Čechov a Slovákov 28. október, keď vznik tohto štátu vyhlásil český Národný výbor v Prahe. Namiesto toho uzákonil ako štátny sviatok 30. októbra, dátum prijatia takzvanej Martinskej deklarácie.

Ňou sa slovenské osobnosti zhromaždené v Martine prihlásili k právu národov na sebaurčenie, zrušili zväzok s Uhorskom, vyslovili sa za samostatný česko-slovenský štát a ustanovili Slovenskú národnú radu ako jediný orgán, ktorý môže hovoriť v mene slovenského národa. Urobili tak nezávisle od vývoja v Prahe, o ktorom nemali informácie.

Martin a Československo

Motivácia dnešných zákonodarcov je zrejmá. Vyzdvihnutie deklarácie má posilniť slovenské historické sebavedomie, pripomenúť slovenský podiel na založení štátu a vyvrátiť tradovaný (a do určitej miery oprávnený) názor, že Slováci prišli k štátu bez nejakého zásadného vlastného pričinenia.

Ani zákonodarcovia si však významom Martinskej deklarácie nie sú celkom istí, preto jej výročie ako štátny sviatok uzákonili len jednorazovo. Martinskému zhromaždeniu od začiatku vyčítali, že nebolo práve reprezentatívne, lebo išlo najmä o zhromaždenie evanjelickej inteligencie z Turca a jeho okolia v čase, keď boli Slováci väčšinou katolíci a konfesionálne rozdiely hrali v ich živote veľkú úlohu. Nie je to však úplne pravda, bola tam väčšina vtedajších významných slovenských osobností.

Navyše, niečo podobné sa spätne dá povedať o mnohých zakladajúcich aktoch v dejinách, ktoré sa až časom v kolektívnej pamäti pretransformovali vo vyjadrenie jednotnej vôle národa.

Kto to podpísal?

Lenže v prípade Martinskej deklarácie je tu problém aj s tým, ako žije, či skôr skoro nežije v dnešnom slovenskom historickom povedomí. Asi nie je prehnané povedať, že aj pre väčšinu Slovákov sa vznik spoločného štátu viaže skôr k 28. než k 30. októbru.

A je tu aj iný problém. Počet a presný zoznam signatárov Martinskej deklarácie je dodnes predmetom sporov, určite však môžeme povedať, že medzi nimi bolo veľa významných osobností. Málokto z našich súčasníkov by však dokázal s istotou vymenovať aspoň troch z nich.

Hlinka za spoločný štát

Foto: TASR

Najznámejším a dnes asi jediným široko známym deklarantom je kňaz a politik Andrej Hlinka, ktorého podpis pod deklaráciou bol však pre mnohých skôr prekvapením. V historickom povedomí totiž žije ako kritik medzivojnového Československa a ako človek, ktorého odkaz jeho pokračovatelia využili pri rozbití tohto štátu.

Hlinka je v súčasnosti na Slovensku paradoxne najviac oslavovaným spomedzi zakladateľov štátu. Aj keď sa medzi tradičných zakladateľov nepočíta, jeho autorita výrazne prispela k tomu, aby myšlienku samostatnosti a spoločného štátu postupne prijala katolícka väčšina Slovákov i napriek tomu, že cirkev a vyšší klérus stáli na strane Uhorska.

Napriek tomu sú však úcta k Hlinkovi a úcta k prvej republike a jej odkazu mnohonásobne v rozpore. Hlinka nebol len ultrakonzervatívnym odporcom liberálneho étosu medzivojnového Československa, on nebol ani príliš demokratom. Vlastnú stranu považoval za jedinú, ktorá má právo zastupovať Slovákov.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

100 rokov Československa

Teraz najčítanejšie