Historik: Snažíme sa Česko dobehnúť sto rokov, ale stále neúspešne

Na začiatku bola túžba Čechov po samostatnom štáte. Bez myšlienky československého národa by sa im to asi nepodarilo a tak dostali Slováci základ pre svoju budúcu štátnosť hovorí historik Adam Hudek z akadémie vied.

Aká bola úloha slovenskej elity pri vzniku Československa?

Na to je viac názorov. Jedna strana tvrdí, že by bez súhlasu slovenských elít Československo nemohlo vzniknúť ako demokratický štát. Druhá strana hovorí, že Československo už bolo viac-menej odsúhlasené veľmocami, bolo vyhlásené v Prahe a či tých pár osamotených a málo vplyvných príslušníkov slovenskej elity povedalo áno alebo nie, na veci nič nemenilo. Určite je však lepšie, že s tým súhlasila slovenská elita, bez ohľadu na to, aká bola jej kvalita, pretože celý proces začleňovania Slovenska to značne zjednodušilo. Treba si uvedomiť, že Československo nevzniklo 28. októbra tak, ako ho poznáme teraz, začleňovanie Slovenska doň trvalo rok-dva a spolupráca slovenskej elity pri tom bola užitočná.

Ako to vnímala väčšina slovenského obyvateľstva?

Nebolo žiadne referendum, takže nevieme. Ale všeobecný konsenzus hovorí, že keby sa pýtali obyvateľov Slovenska, väčšina z nich by povedala, že nechce žiadne novoty, ale chce zostať v pokoji tak, ako bola, v rámci habsburského súštátia, čo je normálny jav. Na Slovensku bol obrovský nedostatok vzdelania, väčšina žila v dedinách z poľnohospodárstva, mestá boli väčšinou maďarské, čiastočne nemecké, hranice slovenského územia boli veľmi efemérne a nikto nevedel, kde by bola hranica nového štátu. Mal tu obrovský vplyv katolícky klérus, ktorý bol v absolútnej väčšine lojálny k uhorskému štátu a k habsburskej dynastii. Ľudia až na výnimky, ktoré boli skôr evanjelické, a časti mestskej honorácie, ktorá mala slovenské povedomie, pravdepodobne nešli s nadšením do Československa. To sa potom zmenilo, ale v roku 1918, možno až do roku 1920 tu nejaké úžasné nadšenie zo vzniku Československa nepanovalo.

Kedy sa to zmenilo? Odkedy by Slováci odhlasovali vznik Československa?

Šlo to veľmi rýchlo, okolo roku 1925 už tá lojalita k novému štátu pekne nabehla. Štátu sa do roku 1929 celkom darilo, boli viditeľné zásadné pozitívne zmeny, sociálne a kultúrne výdobytky, ľudia mohli voliť, hovorilo sa po slovensky, školstvo bolo slovenské, platil osemhodinový pracovný čas. Ten štát bol oveľa modernejší ako Uhorsko. Významnú úlohu však zohrala aj pročeskoslovenská propaganda na všetkých úrovniach spoločnosti.

Prečo si Slovensko vznik štátu aj jeho zakladateľov pripomína oveľa vlažnejšie ako Česko?

Na Slovensku nikdy vnímanie medzivojnového Československa nebolo také extrémne pozitívne ako v Česku. Zo zakladateľov boli Slováci ochotní akceptovať Štefánika, lebo to bol Slovák a bol jediným Slovákom vo veľkej trojke. Štefánik sa pozitívne spomínal aj za slovenského štátu a v osemdesiatych rokoch za komunizmu. Kritickejší prístup k prvej republike sa preniesol napríklad aj na Masaryka, za ľudáckeho a komunistického režimu navyše nebol dôvod ho pozitívne spomínať. Aj po roku 1989 sa u nás hľadali skôr slovenské postavy, ktoré sa „zaslúžili o národ“, ako sa hovorí v zákone o Hlinkovi.

Aká bola úloha Štefánika v trojici s Masarykom a Benešom?

Mimoriadne dôležitá, on bol tým, kto bol v Európe známy, minimálne vo Francúzsku a v Taliansku. On otváral dvere Masarykovi a Benešovi hlavne vo Francúzsku, ktoré malo pre strednú Európu rozhodujúce slovo. Významné bolo aj to, že bol vojak, mohli mu dať na starosť légie, mohol tie légie riadiť, mal u nich autoritu. Práve československé légie robili najdôležitejšie PR Československu, ukazovali, že sú Čechoslováci ochotní bojovať na strane spojencov. Bol ostatným dvom rovnocenným partnerom napriek tomu, že mal najmä s Benešom vážne názorové konflikty. Navyše obaja, Štefánik aj Beneš do určitej miery bojovali o Masarykovu priazeň a navzájom si podrážali nohy.

O čom boli tie názorové rozdiely? Mnohí veria, že keby Štefánik predčasne nezomrel, vyzeralo by Československo inak, zaistil by v ňom Slovákom lepšie postavenie.

O Štefánikových názoroch toho až tak veľa nevieme, nebol taký politický ako ostatní dvaja, ktorí písali politické programy. Nič však nenasvedčuje tomu, že by Štefánik bol zástancom slovenskej autonómie, že by tlačil na federalizáciu štátu. Podľa svojich vyhlásení bez väčších problémov akceptoval predstavu o jednotnom československom národe. Bol však konzervatívnejší, jemu by napríklad neprekážalo, keby bolo Československo monarchiou. Predstavoval si, že by sem mohol prísť niekto ako kráľ z nejakej talianskej aristokratickej rodiny. Bol tiež zástancom tvrdej ruky, vojenských riešení, určite nebol tým, čo by sme dnes nazvali liberálnym demokratom. Jeho konflikty s Benešom vychádzali skôr z osobnostných rozdielov. Beneš bol suchopárny diplomat, úradník, Štefánik vojak, vedec, bohém, používal skôr osobnú diplomaciu. Mali spoločné záujmy, ich predstava o tom, ako by sa tie záujmy mali presadzovať, ako by československá delegácia mala voči mocnostiam vystupovať, však boli veľmi odlišné.

Ktorí Slováci ešte hrali pri vzniku republiky významnú úlohu?

Treba vyzdvihnúť hlavne krúžok, ktorý sa okolo Masaryka vytvoril pred svetovou vojnou. Najdôležitejší bol Vavro Šrobár, ktorý sem prišiel ako minister pre správu Slovenska a jeho aktivita, často pomerne brutálna, prispela k tomu, že sa Slovensko pomerne rýchlo začlenilo do Československa. Veľmi významnú úlohu zohral Andrej Hlinka, ktorý fungoval ako hovorca katolíckej väčšiny. Jeho úloha bola v tom čase mimoriadne pozitívna v tom, že slovenských katolíkov, ktorí boli tradične pod vplyvom maďarského kléru, previedol do pročeskoslovenského košiara. On povedal, že sa odpútame od Uhorska a budeme v Československu, čo bolo vtedy veľmi dôležité. Pomerne problematicky sa v tomto čase správal Hodža, hral trochu na seba a bez vedomia ostatných slovenských predstaviteľov išiel vyjednávať s maďarskými elitami. Chcel tým zjednodušiť odchod Slovenska do Československa, vyvolal však veľkú nechuť u oficiálnej československej a hlavne českej reprezentácie. Snahou prezentovať sa ako človek, ktorý to všetko vybaví, spôsobil viac problémov ako úžitku.

Hodžove spory s Benešom tiež čiastočne plynuli z odlišnosti pováh.

Hodža bol v podstate veľkopanský človek. On zásadne neplatil účty, stále bol v dlhoch, mal milenky, veci riešil starým uhorským spôsobom, medzi štyrmi očami, s pomocou úplatkov. To síce robili aj ostatní, z Hodžu však mali pocit, že je reliktom starej uhorskej politiky. Beneš a jeho kolegovia boli dedičmi rakúskej školy, kvalitného úradníctva, papierovania, dodržovania foriem a Hodžov štýl považovali za anachronický a pre štát škodlivý. Tí ľudia sa nevedeli zhodnúť ani na tom, akým spôsobom robiť politiku. Hodža tiež rýchlo pochopil, že čechoslovakizmus na Slovensku nebude fungovať, a snažil sa nájsť nejaký fungujúci kompromis, ktorý by nebol radikálne ľudácky. Tým si opäť urobil v českom prostredí veľa nepriateľov.

Hodža sa stal známym svojím plánom na federalizáciu strednej Európy. Aký bol jeho význam?

Tento plán dostal konkrétne črty, až keď bol v exile počas druhej svetovej vojny. Hodža chcel lepšie vzťahy so susedmi, mal lepšie kontakty na maďarské a zrejme aj na poľské elity. Bolo ale jasné, že sa nikdy nedostane na vysnívaný post ministra zahraničných vecí, ten bol jednoducho vyárendovaný pre Beneša a nikdy sa skutočne nezúčastnil formovania zahraničnej politiky. Jeho predstava federalizácie bola iluzórna, tá kniha veľmi dlho ležala zabudnutá a patrila medzi typické idealistické predstavy fungovania strednej Európy.

Prečo si na Slovensku spomedzi zakladateľov štátu pripomíname len dvoch, Štefánika a Hlinku?

Na Slovensku máme tradične trojicu pozitívnych postáv, ktorých každý pozná: je to Štúr, Štefánik a Dubček a dvojicu negatívnych, to je Tiso a Husák. Tí pozitívni boli ľudia, ktorí žili v nejakej neobyčajnej, zlomovej dobe a zomreli tragickou smrťou. Takíto ľudia sa vždy ľahšie vryjú do pamäti národa. Šrobár aj Hodža navyše boli od roku 1938 až do roku 1989 ignorovaní a plánovite vymazávaní zo všetkých kníh a učebníc. Nie je to teda len chyba ľudí, takto fungovala štátna politika. So Štefánikom je to zložitejšie, má obrovskú mohylu a medzivojnová politika ho dávala na piedestál. Šrobár a Hodža boli v tom čase obyčajní politici, každý videl aj ich negatíva, boli namočení do obrovských korupčných škandálov. Hodža už po roku 1938 v podstate zmizol z politickej mapy a ani dovtedy sa neprejavil ako hrdina, nepostavil sa proti mníchovskej dohode. Keď sa z neho ľudia z SDKÚ v 90. rokoch snažili urobiť ten štvrtý symbol tradičnej proeurópskej demokratickej politiky, na ľudí to nezabralo. Na Hodžovi ani na Šrobárovi sa nedal postaviť mýtus a bez mýtu hrdinu sa ťažko ukotvíte vo verejnej pamäti.

Sám ste hovorili, že čechoslovakizmus ako idea štátu bol v medzivojnovom období nutnosťou. Nedal sa nahradiť ničím iným?

Teoreticky ho mohla nahradiť politická idea štátu, koncept československého občianstva. Takto by to pravdepodobne aj pokračovalo, ak by prvá republika trvala dlhšie. Tento koncept by asi ponúkli aj menšinám: buďte Čechoslováci, nie v zmysle etnickom, ale tak, ako to funguje napríklad vo Francúzsku – všetci občania Francúzska sú súčasťou francúzskeho národa. Pre zakladateľské obdobie štátu však takýto alternatívny koncept nemohol fungovať. Vtedy bol koncept jednotného československého národa nevyhnutný už len preto, aby v tom štáte tvorili Čechoslováci väčšinu.

Verili v čechoslovakizmus aspoň ľudia, ktorí ho presadzovali?

Boli ľudia, ktorí tomu verili. Výborným príkladom je Beneš, Šrobár a celá tá skupina okolo neho. Ďalšími boli českí profesori na Komenského univerzite, Václav Chaloupecký, Albert Pražák, ktorí boli naozaj presvedčení, že československý národ existuje a že to štúdium histórie potvrdzuje. Problém bol, že niektorí po čase prestali hovoriť o československom národe a tvrdili, že Slováci sú Česi, ktorí len hovoria nejakým dialektom, podobne ako Moravania. Majú síce svoj jazyk, svoju kultúru, ale ich základy sú české. A to už tu bolo úplne neprijateľné. Takto však chápala Československo väčšina českého obyvateľstva a takto im to bolo aj podávané. Vrátane toho, že sa Slováci v tom českom národe rozpustia, pretože Česi sú početnejší a vyspelejší.

Český publicista Jan Urban napísal, že koncept československej štátnosti vznikol ako idea malej skupinky exulantov a bol presadený zhora. Podľa toho, čo hovoríte, to však platí len na Slovensku, v Česku nie.

V Česku boli schopní ten koncept akceptovať, pretože od nich nič nežiadal, nič sa ním pre nich nemenilo. Čechoslováci v podstate znamenalo Česi, posilnenie českého národa o Slovákov. Československo bolo obnovenie českej štátnosti, ktorá sa navyše rozšírila o Slovensko a Podkarpatskú Rus. Od Slovákov sa naopak požadovalo, aby sa hlásili k československej štátnosti a národnej idei spôsobom, pri ktorom sa mali niečoho vzdať, prispôsobiť sa dominantnej českej kultúre.

Bola vôbec šanca, aby sa takáto československá štátna idea na Slovensku presadila?

Nie. Na Slovensku väčšina ľudí vnímala Slovákov ako samostatný národ už pri rozpade Uhorska. Treba si uvedomiť, že i keď boli české krajiny a Slovensko v jednom spoločnom habsburskom štáte, kontakty medzi nimi boli minimálne, iba na úrovni elít a ani to nie všetkých. Slovenské obyvateľstvo s českým neprichádzalo do žiadneho kontaktu, nebolo tam nič, čo by bežnému Slovákovi z okolia Zvolena hovorilo, že je súčasťou nejakého československého národa. A nikomu to ani nechýbalo, nikto nemal pocit, že by to pre neho bola užitočná koncepcia.

Prečo sa Slováci, ktorí sa ako hovoríte, v roku 1918 väčšinou pravdepodobne ešte nechceli osamostatniť od Uhorska, o dvadsať rokov neskôr považovali za dôležité osamostatniť sa od Československa?

To je paradoxne výsledok československej modernizácie. Toho, že Česi do Slovenska toľko investovali, vytvorili školstvo, kultúrne inštitúcie, podporovali rozvoj slovenskej kultúry a vzdelanosti. Dosiahli tým, že sa Slováci konštituovali ako moderný európsky národ. Slováci čoraz negatívnejšie vnímali to, čo považovali za českú hegemóniu a chceli, aby bol spoločný štát postavený na existencii dvoch rovnoprávnych národov. Naopak sa o to viac presadili tí, čo od začiatku tvrdili, že Slováci sú samostatný národ. To mimochodom už v 19. storočí presadzovali katolíci, ktorých bola na Slovensku stále väčšina a ktorí sa nikdy k československej idei nehlásili. Slovensko sa navyše rýchle politizovalo, ľudia získali možnosť svoje preferencie artikulovať vo voľbách. Väčšinovo zanedbané rurálne Slovensko sa rýchlo premenilo na politickú jednotku, ktorá si začala uvedomovať vlastné záujmy. V Uhorsku nič také nebolo, uhorské elity sa snažili, aby sa národnosti nedostali na taký stupeň vývoja, aký umožnilo Československo, aby zostali izolované, bez nejakého centra, bez vodcovských osobností.

Akú úlohu v odpore Slovákov hral obraz Čechov ako bezbožných liberálov?

Aj v Česku boli liberálne hlavne Praha a veľké mestá. Na Slovensko však skutočne prichádzali najmä úradníci a vôbec vzdelanejší a liberálnejší ľudia. A najmä na začiatku niektoré české kroky takúto povesť potvrdzovali. Stalo sa, že sem legionári prišli oslobodzovať Slovensko od Maďarskej republiky rád a sami si urobili stajňu z kostola a zo zábavy strieľali do kríža. Oni sem prišli s tým, že tí katolíci sú tmári. Nejaký francúzsky dôstojník si však už vtedy zapísal, že týmto Česi Slovákov stratili. Domáci sa na to samozrejme pozerali s hrôzou. Hovorili: Vy ste nám tu vyhnali maďarských komunistov a správate sa rovnako. Stávalo sa, že na mestá vyvíjali nátlak, aby oslavovali výročie Husovho upálenia, a štát naopak nepodporoval oslavy Cyrila a Metoda, ktoré nasledovali tesne po tom výročí. Také veci vyvolávali odpor. Iná vec je, že predstava Čechov ako husitského národa zďaleka nezodpovedala pravde, aj v Česku bola väčšina katolícka. Ale ľudáci a tradičné konzervatívne Slovensko sa týmto dali ľahko vyhecovať. Ľudáci heslo o Čechoch ako neznabohoch či luteránoch používali na mobilizáciu svojho voličstva.

Prežil čechoslovakizmus koniec prvej republiky?

Skôr len u jednotlivcov, napríklad v Benešovej exilovej vláde. Beneš sám povedal, že bude do konca života veriť, že československý národ existuje. Ale ako politický program to bola mŕtva idea už v roku 1938.

Napriek tomu sa po vojne obnovilo unitárne Československo.

Obnovilo sa hlavne preto, lebo komunistom vyhovoval centralizovaný unitárny štát, ktorý sa dal oveľa ľahšie ovládať. Posledným bodom bola roztržka s Juhosláviou. Jej príkladom predtým argumentovali aj niektorí zástancovia federácie v komunistickej strane, po roztržke sa naopak juhoslovanský federalizovaný model stal akýmsi strašiakom.

A prečo teda v roku 1968 došlo k federalizácii, aj keď bola dosť formálna?

Na Slovensku idea federalizácie nikdy nezomrela. Nespokojnosť s unitárnym Československom rástla najmä v kruhoch, ktoré považujeme za kultúrne a intelektuálne elity, ale aj u vysokých komunistických funkcionárov. Pri rehabilitácii straníkov odsúdených v politických procesoch sa snažili odďaľovať rehabilitáciu takzvaných buržoáznych nacionalistov. Tá by totiž bola priznaním, že ich predstavy neboli vlastizradné, že mali dokonca do určitej miery pravdu, a to by zase spochybnilo celú koncepciu unitárneho Československa. Moskva však tlačila na prešetrenie všetkých procesov so straníkmi a aj keď pražské vedenie chcelo v rámci šetrenia opäť dokázať, že buržoázni nacionalisti boli odsúdení právom, vec sa im akosi vymkla z ruky. Historici, ktorí z poverenia strany šetrenie robili, vyniesli svoje zistenia von a ukázali, že obvinenia proti týmto ľuďom boli vykonštruované. Rehabilitovaní tým získali pečiatku mučeníkov a ešte väčší priestor pre svoje myšlienky. Ich rehabilitácia sa na Slovensku do veľkej miery chápala ako rehabilitácia ich názorov. Do roku 1968 myšlienka federalizácie ovládala slovenskú stranícku a kultúrnu elitu. Nové liberálnejšie pražské vedenie pochopilo, že je lepšie v tejto veci ustúpiť, vyhnúť sa ďalším problémom a vyriešiť česko-slovenský problém, ktorý sa neustále vynáral od vzniku štátu a oslaboval ho v krízových situáciách. Najmä, keď to schválila aj Moskva. Pritom ani Dubček nebol nijak zvlášť zástancom federácie.

Na poslednom zjazde českých historikov v Olomouci povedal v debate historik Jan Rychlík, že spor o česko-slovenské vzťahy bol vlastne vnútroslovenská diskusia. Slováci túto tému neustále riešili, Čechov nezaujímala a ani nechápali, o čom Slováci hovoria, čo majú neustále za problém.

Česi ten štát považovali za svoj štát, ktorý fungoval tak, ako fungovať mal. Slováci mali stále pocit, že sú v štáte marginalizovanou menšinou. Česká spoločnosť nechápala, prečo si to myslia, keď boli všetci občania Československa a mali rovnaké práva. Lenže je tu vždy problém mladšieho brata, ktorý je nespokojný a má pocit, že česká dominancia ohrozuje jeho postavenie. České potreby boli uspokojené vznikom Československa, pre nich to bola vybavená záležitosť. Slovenská otázka bola otázkou vždy iba na Slovensku. Keď ju Slováci nastolili, z českej strany obvykle prišla odpoveď, čo vlastne chcete a prečo nás tým otravujete práve teraz, keď treba riešiť milión dôležitejších vecí od ekonomiky po zahraničné smerovanie. Slováci to vnímali tak, že sa Česi o Slovákov nezaujímajú a napriek sľubom, že sa vec vyrieši neskôr, po vyriešení zásadnejších problémov, napokon sa nič nestalo. Preto bola v 68. federalizácia taká naliehavá. Slováci mali skúsenosť, že keď sa to neurobí hneď, tak už nikdy. V českej spoločnosti však tento problém vôbec nerezonoval. Nie že by federáciu Slovákom nechceli dať, bol tam vcelku jasný konsenzus, že nech si ju teda majú. Česká spoločnosť však nechápala, prečo Slováci nejakú federáciu vôbec chcú. To sa opakovalo aj po roku 1989. České elity slovenskú otázku vždy ignorovali a českej spoločnosti nikdy nevysvetlili, v čom je problém. Preto to nevedel ani zvyšok českej populácie a nikdy sa o tom reálne v českej spoločnosti nediskutovalo.

Nakoľko bola slovenská nespokojnosť oprávnená?

Ja to nevidím tak problematicky ani v medzivojnovom období. Zásadný problém väčšinou bol, že Československo netvorili dve rovnako rozvinuté časti. Slovensko bolo vždy zaostalejšie, chudobnejšie, rurálnejšie, viac nábožensky založené. Česká časť bola vo všetkom rozvinutejšia, industrializovanejšia, boli tam väčšie mestá. Dva také odlišné celky sa veľmi ťažko dajú riadiť ako unitárny štát. Politika sa vždy robila pre tú väčšiu a bohatšiu časť, Slovensko na to neraz doplácalo a to vyvolávalo nespokojnosť. V unitárnom štáte je aj ekonomická politika unitárna a nedá sa lepšie diferencovať medzi jednotlivými časťami. U mnohých nacionalistov či neskorších národných komunistov sa ich nespokojnosť začala práve na úrovni ekonomickej politiky, ktorá bola podľa nich robená v prospech Čechov. Ono to tak nebolo, nebola to pročeská politika, ale politika diktovaná silnejšou časťou republiky podľa jej záujmov a slabšia časť nebola schopná túto politiku prispôsobiť svojim potrebám. Slovensko si zaslúžilo špecifický prístup a na to bola potrebná nejaká autonómia. Slováci neboli utláčaní politicky, jazykovo alebo kultúrne, naopak, vďačia za veľa Česku a ľuďom, ktorí odtiaľ prišli.

Prečo sa Československo definitívne rozpadlo? Na zjazde historikov v Olomouci sa ako hlavný dôvod uvádzal, že nikdy nevznikla silná československá identita. Každý bol Čech, Slovák alebo príslušník menšiny a nikto nebol Čechoslovák. A tiež, že zanikli dôvody pre existenciu Československa. Vlastne neexistoval dostatočný dôvod, prečo by nemalo zaniknúť.

S tým možno súhlasiť. Československo vzniklo, lebo si česká strana chcela obnoviť svoje kráľovstvo v jeho historických hraniciach a zároveň potrebovala nejaký koridor von z nemeckého obkľúčenia. V každej kríze sa existencia Československa otriasala v základoch a tým hlavným, aj keď nie jediným dôvodom obvykle bolo nevyriešenie česko-slovenského vzťahu. Už v roku 1968, síce zákulisne, ale zaznievali hlasy, že existencia Československa nie je daná raz a navždy a že by si už Slováci dokázali vládnuť aj sami. Za druhej svetovej vojny to isté netvrdili iba ľudáci, ale aj iné politické prúdy vrátane komunistov. Po vojne sa Československo obnovilo aj preto, lebo bolo jasné, že treba obnoviť stav pred vojnou. Malo tiež byť akýmsi klinom proti Nemecku, ktorý bude navyše kontrolovať Sovietsky zväz. Po roku 1989 žiadny takýto dôvod na existenciu Československa neexistoval. Federácia dala Slovensku ministerstvá, úradnícky aparát, pripravila ho na to, aby rozdelenie prebiehalo hladko. Nemecko ani Maďarsko už nebolo nepriateľom a ukázalo sa, že ani obyvateľstvo nie je ochotné vyjsť do ulíc pre zachovanie toho štátu. Na jednej strane jeho zánik nepodporovalo, na druhej proti tomu takmer nikto nebol ochotný niečo reálne urobiť.

Čo dnešnému Slovensku zostalo z Československa?

Skoro všetky základné kultúrne inštitúcie, ktoré tu máme, vznikli v medzivojnovom Československu. Slováci dovtedy nemali národné divadlo ani múzeum, to všetko sme získali vďaka Československu. Vďaka nemu rozumieme češtine, máme navyše jeden, v podstate dosť odlišný jazyk, ktorému bez problémov rozumieme. Máme české televízne programy, knihy, kultúrnu výmenu. To vôbec nie je bežné, stačí si uvedomiť, že na českej strane, ktorá má tradične o slovenskú kultúrnu produkciu menší záujem, ľudia narodení po rozpade štátu slovenčine často nerozumejú. Je to jednoznačne dedičstvo Československa, bežní Slováci v Uhorsku češtine nerozumeli tak, ako jej rozumieme my. Dedičstvom Československa je i politická spolupráca oboch štátov. Česko sa vždy postaví za Slovensko, a naopak, aj v prípade, že ten druhý v niečom nemá pravdu. To tiež vôbec nie je samozrejmé. V niektorých veciach stále fungujeme ako jeden štát. Česká verejnosť je ochotná akceptovať študentov zo Slovenska v obrovských množstvách, je tam veľa profesorov zo Slovenska, a dokonca akceptuje aj politikov zo Slovenska. To všetko je dedičstvo niekoľkých desaťročí spoločného štátu. Bez nich by pre nás čeština bola cudzia reč asi ako poľština.

Na študentoch a profesoroch stále vidno, aký je to nevyrovnaný vzťah. Slovenskí študenti chodia študovať do Čiech, naopak to neplatí. Je jasné, prečo to bolo na začiatku, prečo sa to však v Československu nevyrovnalo?

Česká spoločnosť je stále bohatšia a modernejšia, bez ohľadu na HDP. Stačí sa pozrieť, ako tam vyzerajú univerzity, ako fungujú úrady, nemocnice. Navyše je to tradičný smer odchodu na Západ. V Európe sa vždy masovo chodilo z východu na západ, opačne len, keď tam bolo nejaké donútenie. Česko má stále viac čo ponúknuť a ľudia vždy chodia z menšej krajiny do väčšej, z menšieho mesta do väčšieho, z Bratislavy do Prahy. Snažíme sa Česko dobehnúť sto rokov, mali sme na to zamerané politiky, stále sa to však nepodarilo.

Mohol by byť na Slovensku premiérom politik českého pôvodu, ktorý nehovorí dobre po slovensky?

Neviem. Sme už ale ochotní akceptovať ľudí maďarskej národnosti a asi by sme boli schopní akceptovať aj ľudí českej národnosti, ak by to boli takí šikovní populisti ako pán Babiš. Jeho PR tím očividne rátal aj s jeho jazykovým hendikepom a dokázal to premeniť na výhodu. Keby sme na Slovensku mali českého miliardára, ktorý by tu tridsať rokov podnikal a potom išiel do politiky, verím, že by si to tiež dokázal zariadiť tak, ako Babiš. Nie je však náhoda, že my tu takého českého miliardára nemáme. Prečo by sa taký človek sťahoval na Slovensko, keď mu v Česku skoro všetko funguje lepšie.