Denník N

Oslobodenie či okupácia? Pre rok 1945 u nás platí oboje

Z výstavy na Ministerstve kultúry SR. FOTO - Denník N
Z výstavy na Ministerstve kultúry SR. FOTO – Denník N

Popieranie toho, že nás Sovietsky zväz nielen oslobodil, ale zároveň aj okupoval, je podobne ako za komunizmu účelovou manipuláciou s históriou.

Spor o to, či nás v roku 1945 Sovietsky zväz oslobodil alebo naopak okupoval, je trochu mimo už len preto, lebo sa tvári, ako keby jedna možnosť vylučovala druhú. Jednoznačné situácie však bývajú v dejinách skôr výnimkou ako pravidlom a v tomto konkrétnom prípade navyše hodnotenie závisí aj od toho, v ktorej krajine sa pýtame.

Napríklad pre tri pobaltské krajiny išlo skôr o okupáciu, v priebehu niekoľkých rokov už druhú, než o oslobodenie. Sovietska vláda bola dlhšia a v súhrne tam priniesla viac škôd ako pomerne krátka nacistická nadvláda. I keď aj tá bola hrozná.

V prípade Slovenska alebo Česka je to dosť jednoznačne naopak. Sovietske víťazstvo so sebou prinieslo nový totalitárny systém a veľa utrpenia pri samotnom oslobodzovaní aj po ňom, komunistické panstvo na Slovensku však bolo v súhrne stále lepšie než ľuďácko-nacistické.

Nehovoriac o tom, že víťazstvo nacistov by pravdepodobne bolo hrozbou pre samotnú existenciu slovenského národa, ktorý by rýchlo prestal byť spojencom a zostal by len masou slovanských podľudí.

U nás hlavne oslobodenie

To, že sa v našich podmienkach váhy preklápajú v prospech oslobodenia, však ešte neznamená, že zmizla druhá strana mince a že rok 1945 pre nás nebol aj okupáciou. Sovietskym vládcom rozhodne nešlo o to, aby nám priniesli slobodu. Oni len rozširovali svoje vlastné impérium.

Stalin bol v časoch, keď bol pri moci, napriek svojmu gruzínskemu pôvodu viac ruským nacionalistom ako komunistom („poturčenec horší Turka“). To, samozrejme, dobre vedia aj tí, čo v Moskve kladú rovnítko medzi víťazstvo Sovietskeho zväzu v druhej svetovej vojne a dnešnú oprávnenosť mocenských nárokov Putinovho režimu voči iným krajinám. Vrátane jeho práva kázať týmto krajinám, čo smú robiť. Takto neuvažuje osloboditeľ, ale práve okupant, ktorý má pocit, že mu vojenské víťazstvo dalo právo robiť si, čo len chce („beda porazeným“).

Popieranie dvojakosti oslobodenia/okupácie však nevyplýva len ľudskej potreby mať vo veciach jasno. U nás sa to aktuálne prejavuje najmä ako popieranie toho, že rok 1945 bol zároveň i okupáciou a cestou k novej porobe.

Rovnako ako za čias komunizmu je to z veľkej časti snaha o účelovú politickú manipuláciu histórie. Dôvodom sú práve ruské mocenské ambície. Aby mohli uspieť, treba z povedomia ľudí v krajinách, ktoré Moskva stále považuje za svoje satelity, vykynožiť všetky negatívne poznatky a dojmy spojené s tým, ako sa stali poddanými ruského impéria. Aby zostala len vďačnosť, túžba vrátiť sa do ochrannej náruče veľkého brata na východe a keď už to inak nejde, aby im v hlave zostala aspoň mätúca zmes protichodných informácií a pocit, že nikomu nemožno veriť a ktovie, ako to vtedy bolo.

To, že sa Putinov režim snaží aj u nás presadzovať takýto jednostranný a preto falošný obraz dejín, je jedna vec. Väčší problém je, že mu v tom nadšene pomáhajú slovenské verejné inštitúcie a vládni politici. Nejde len o bagatelizáciu víťazného pochodu Nočných vlkov alebo demonštratívne kladenie vencov na Slavíne v spoločnosti ruského veľvyslanca a hysterických proruských extrémistov. Na falšovaní histórie sa u nás v posledných týždňoch aktívne podieľali inštitúcie, ktoré by naopak mali pracovať na tom, aby o nej občania Slovenska získali čo najobjektívnejšie vedomosti. Aspoň preto ich títo občania zo svojich daní financujú.

Dve výstavy v réžii Moskvy

Dva príklady za všetky. Na ministerstve kultúry sa v prvej polovici apríla v réžii ruskej ambasády konala „Výstava archívnych fotografií z obdobia druhej svetovej vojny“ s podtitulom „Venovaná spoločnému boju proti nacizmu a oslobodeniu krajín Európy v rokoch 1944-45“. Výber archívnych fotiek však s rečami o spoločnom boji proti nacizmu nijako nekorešpondoval. Naopak, jednoznačný dojem z výstavy bol, že proti nacizmu skutočne bojoval len Sovietsky zväz, účasť kohokoľvek iného vrátane západných spojencov bola len okrajovou epizódou. Západ vlastne pomáhal len nejakými peniazmi a prejavovaním vďaky sovietskym hrdinom. Samozrejme, ani slovo o sovietsko-nemeckom spojenectve v rokoch 1939 až 1941 či o temnejších stránkach oslobodzovania, ako bolo masové znásilňovanie, rabovanie či odvliekanie nevinných civilistov na nútené práce do Sovietskeho zväzu. Nechýba však fotka pouličnej slávnosti a tancujúcich Viedenčanov po oslobodení Červenou armádou.

Na nádvorí Univerzitnej knižnici v Bratislave sa na prelome marca a apríla konala výstava pod názvom Rok 1945 – oslobodenie hlavných miest Európy sovietskou armádou. Aj ju spoluorganizovala ruská ambasáda a ruské štátne agentúry Rossotrudničestvo a TASS. Tu falšovanie histórie zašlo až do absurdity. Dokonca aj z Berlína, Viedne, Budapešti či Varšavy boli vystavené len idylické fotky vďačných miestnych obyvateľov, ktorí veselo besedovali a tancovali s milými vojakmi sovietskej armády. Tí zase, ak práve nejasali s oslobodenými, len rozdávali chlieb, hrdinsky pózovali alebo vztyčovali víťazné vlajky.

Nejde o to, že by Sovietsky zväz nezohral v porážke nacizmu zásadnú úlohu, že by aj takéto fotky nemohli byť pravdivé, že by na mnohých miestach sovietskych vojakov nevítali a že by si títo vojaci väčšinou vďačné privítanie nezaslúžili. Lenže to jednoducho nie je celá pravda, ale v takejto forme len účelovo selektovaný a politicky zmanipulovaný obraz dejín. Presne taký jednostranný, aký sa nám snažili vnútiť pred rokom 1989 a aký nám dnes opäť vnucuje ruský režim.

Žiadna snaha o objektívny pohľad

Jednostrannosť oboch výstav sa, samozrejme, dá vysvetliť aj tým, že fotky pochádzali len zo sovietskych archívov, ako ostatne obe priznávali. To však neospravedlňuje ministerstvo kultúry ani Univerzitnú knižnicu (alebo jej nadriadené orgány), že na takúto jednostrannú prezentáciu vo vlastných priestoroch pristúpili a že ju svojim menom legitimizovali. Obe inštitúcie namiesto servilného posluhovania Moskve mohli využiť príležitosť, spolupracovať napríklad aj s inými ambasádami či vedeckými pracoviskami a ponúknuť vyváženejšie a odborne fundovanejšie výstavy, ktoré by poskytli objektívny pohľad na dejiny. Napokon práve preto sú platené z verejných peňazí. Určite nie preto, aby poslúžili agresívnej veľmoci, ktorá to so Slovenskom nemyslí vôbec dobre. Ale to platí i pre ich najvyššieho pána a vládcu premiéra Fica a jeho cestu do Moskvy, kam si, ako konečne priznal, nejde uctiť len osloboditeľov, ale aj hostiteľa. Toho dokonca na prvom mieste.

2. svetová vojna

Teraz najčítanejšie