Na nesprávnej strane biča

Bol by to skvelý dobrodružný román, keby sa to celé neodohrávalo na pozadí absurdnej a nepochopiteľnej krutosti amerického otrokárskeho systému. Mäkkosť bielej bavlny je len iluzórna, skrýva sa za ňou násilie i nekonečné utrpenie.

„Začalo to bavlnou, jako všechno na jihu. Nelítostný stroj na bavlnu si žádal palivo v podobě afrických těl. Lodě křižovaly oceán a dováželi je, aby těla pracovala na plantážích a plodila další. Písty nemilosrdně pracovaly.“ Mäkký chumáčik bavlníkového kvetu – viete si predstaviť niečo nevinnejšie? Hebký, hebkejší ako naše veľkonočné bahniatko. A za ním ukrytá celá nemilosrdná mašinéria, ktorá zmenila svet na nepoznanie. Ľudstvo dokáže splodiť šialenú krutosť. Vraždiť pre bohatstvo, farbu pokožky, etnickú príslušnosť. Americký otrokársky systém patrí k tomu najhoršiemu, čo druh homo sapiens vymyslel pre príslušníkov tej istej rasy – ľudskej.

Americký prozaik Colson Whitehead premieta obrovskú tému otroctva na drobné plátno, ktorým je život a útek jednej „bezvýznamnej“ otrokyne menom Cora. Jeho román Podzemní železnice (Jota 2018) je nasýtený krutosťou, ale ja nádejou, že dobro a spravodlivosť napokon môžu predsa len zvíťaziť. Rozpráva o Amerike, ktorá sa neštítila vyvražďovania pôvodných obyvateľov, o Amerike, ktorá sa správala k ľudským bytostiam (prinajlepšom) ako k tovaru, o Amerike, ktorá ešte v 20. storočí vyháňala Afroameričanov zo sedadiel v autobusoch. Za svoj román bol v roku 2016 nominovaný na Man Bookerovu cenu a o rok neskôr dostal Pulitzera.

Americké podzemie

Pozornosť, ale predovšetkým úctu si zaslúži aj samotný fenomén, ktorý románu Colsona Whiteheada prepožičal svoje meno. Podzemná železnica (Underground Railroad) bola sieť tajných ciest a bezpečných domovov, ktoré pomáhali utečencom z južanských bavlníkových, tabakových či trstinových plantáží na ceste za slobodou, teda do niektorého zo severných štátov, v ktorých bolo otroctvo nelegálne.

Každá chorá doba plodí aj krásne zázraky ľudskosti. Inak to nebolo ani v otrokárskych amerických štátoch. Ľudia, ktorí sa zapojili do abolicionistického hnutia a bojovali tak proti otroctvu a za ľudské práva afroamerických otrokov, riskovali nielen svoje životy, ale aj životy svojich najbližších. Navyše – predstava, že niekto bez pomoci dnešnej techniky hĺbi stovky kilometrov podzemných železničných tunelov, kladie koľajnice, buduje stanice – a to v maximálnom utajení, je neuveriteľná. A tak to, samozrejme, ani nebolo. Podzemná železnica bol len krycí názov pre nelegálnu organizáciu bojujúcu za práva Afroameričanov a zrušenie otroctva.

Cesty „podzemnej železnice“ sa začali otvárať už v 18. storočí, no „premávka“ dosiahla svoj vrchol v polovici 19. storočia. Jeden z odhadov hovorí, že do roku 1860 sa touto cestou podarilo prepraviť asi 100-tisíc otrokov túžiacich po slobode. A kdesi medzi nimi je aj Cora. Mladá afroamerická otrokyňa na bavlníkovej plantáži v Georgii. Hrdinka románu Colsona Whiteheada Podzemní železnice.

Sloboda nie je len sen

Mladý otrok Caesar sa narodil ako slobodný človek, no po rôznych úskokoch sa ocitol na nesprávnej strane biča, na Randallovej plantáži. Jedného dňa prezradil Core, že túži po tom, aby spolu utiekli. Najskôr povedala nie. O tri týždne, po niekoľkých dňoch bičovania, si však uvedomila, že útek je jediná možnosť, ako žiť ďalej. Lenže kam utekať? Do močiarov?

Na plantáži už netrpela len pod päsťami a bičmi dozorcov, do kúta ju začali tlačiť aj komplikované vzťahy vo vnútornej hierarchii otrokov. Navyše – nie tak dávno z plantáže utiekla jej matka. Tento útek sa však neskončil ako veľká väčšina pokusov – dolapením a následným demonštratívnym mučením zavŕšeným smrťou. Corina matka Mabel akoby sa prepadla pod zem, akoby ju prehltol močiar. Mabel sa tak stala
nočnou morou nielen pre majiteľa farmy Randalla, ale aj postrachom pre všetkých lovcov otrokov na čele s obávaným Ridgewayom. Otrok, ktorý sa nevráti na farmu po zaslúženú smrť totiž neznamená len stratu majetku, ale aj jasný signál pre ostatných, že útek je možný, a to napriek dozorcom, písaným i nepísaným zákonom, sieti udavačov, lovcov i ľudí bažiacich po finančnej odmene.

„Pamatuj na svou cenu a poznáš svoje místo v řadě. Uniknout za hranice plantáže znamenalo totéž, co uniknout základním principům existence: bylo to nemožné.“ Takáto a podobné mantry kolovali v zotročených mysliach pri práci na bavlníkových plantážach. Lenže Mabelin útek a šepkanie o „podzemí“ zasievali do hláv otrokov štipku nádeje. Sloboda možno nie je len sen. Sloboda je možno uskutočniteľná realita.

Dva rozdielne svety

„Železnice je Boží dílo, ale spravovat ji, to je naprosto k zbláznění,“ hovorí Core a Caesarovi jeden z „prednostov stanice“ Sam, ohnivko v reťazi obetavých pracovníkov vedúcich dvojité životy – na povrchu a v podzemí.

Cora a Caesar za pomoci podzemia a jeho ľudí utečú do susednej Južnej Karolíny, kde dostanú novú identitu. Cora si prvý raz v živote oblečie skutočné bavlnené šaty – opustila bavlnu, aby sa k nej vrátila celkom iným spôsobom.

Po prvých pár týždňoch, keď Cora prvý raz na vlastnej koži zažije povetrie slobody, pokračujú ďalej do Severnej Karolíny. V tom čase stojí Severná Karolína kdesi na pomedzí. Otroctvo nie je nelegálne, no po mestách a mestečkách chodí čoraz viac slobodných Afroameričanov. Po pár týždňoch však Cora odhalí skutočnú tvár tohto štátu – tie najväčšie zverstvá sa tu totiž dejú v absolútnom utajení. Sterilizácia
čiernych žien, vedomé infikovanie mužov syfilisom pre potreby lekárskeho výskumu tejto choroby, obchod s mŕtvymi telami na výskumné účely, či dokonca vraždenie, ktoré má za cieľ uspokojiť zvyšujúci sa dopyt po ľudských schránkach. „Ve smrti se černoch stával lidskou bytostí. Pouze tehdy byl roven bílému člověku.“

Aj tu, ako v mnohých iných štátoch, bol súcit zakázaný. Považoval sa za slabosť, bol podozrivý. A kto priamo pomáhal otrokom na úteku, len ťažko sa vyhol rovnakému trestu, aký zväčša postihol samotných utečencov. Stromom, na ktoré týchto previnilcov vešali, na farbe pokožky nezáležalo.

Nemenné rovnice

Corino veľké cestovateľské dobrodružstvo, ktorého cieľ by sme na mapách hľadali márne, je v podaní Colsona Whiteheada popreplietané mimoriadne silnými esejisticko-historickými pasážami, v ktorých dopodrobna rozoberá problematiku otroctva z morálno-etického hľadiska, i z pozície samotného fungovania tejto šialenej mašinérie. Rozoberá však aj problematiku postupného úpadku využívania otrockej práce, pretože do Ameriky začalo prichádzať čoraz viac ľudí z Európy, a tí pre seba potrebovali platenú prácu: „V Severní Karolíně bylo téměř tři sta tisíc otroků. Ale stejný počet Evropanů – hlavně Irů a Němců, kteří prchali před hladomorem a politickým útlakem – proudil každý rok do přístavů v Bostonu, New Yorku a Filadelfii.“

Na jednej strane stoja krásne ľudské činy spolupracovníkov a podporovateľov podzemnej siete únikových ciest, ktorí zachraňovali životy a riskovali pritom tie svoje. Na druhej strane sú akési nemenné rovnice a vzorce ľudského správania, ktoré sa prejavili napríklad aj v Indiane na farme u Johna Valentina. Tá bola jedným z bezpečných domovov a poskytovala útočisko stovkám utečencov, ktorí mali v pätách lovcov otrokov. Jeden z obyvateľov farmy, Mingo, brojí proti prijímaniu ďalších utečencov, pretože môžu narušiť ich relatívny pokoj a bezpečie. Jeho slová sú nám dôverne známe a v súčasnosti znejú čoraz častejšie – s jemnejšími či hrubšími nuansami – po celom svete. Nenechať si narušiť pokoj. Nerozrušovať sa. A pri pohľade na reťazami spútané ruky ľudí sa potešiť z vlastných slobodných zápästí.

Odpovedá Mingov oponent Lander: „Nemůžeme zachránit každého. Ale to neznamená, že se o to nemůžeme ani pokusit. Někdy je užitečná iluze lepší než neužitečná pravda.V téhle nepříjemné zimě nic neroste, ale i tak tu máme květiny.“

Teraz najčítanejšie