Nehaňte graffiti – možno sa z ich autorov tiež raz stanú dizajnéri roka, akým je teraz Samuel Čarnoký
Za dobrými rozhodnutiami je neraz najmä čas a správny odstup, hovorí Samuel Čarnoký, typograf a grafický dizajnér, čerstvý víťaz Národnej ceny za dizajn 2018.
Volal sa Bluer. Volal sa Bluer a robil graffiti. Bolo to na prelome deväťdesiatych a nultých rokov, keď táto komunita zažívala boom aj u nás. „Prešiel som si asi všetkým, čím sa na tejto scéne prejsť dalo,“ hovorí decentne Samuel Čarnoký, keď sa pýtame, koľko dobrodružných akcií zažil.
S graffiti začínal ešte na strednej škole v Kremnici a pokračoval aj na vysokej v Košiciach. To už vážne študoval dizajn, no farby, plochy a tvary, ktoré mu poskytovali graffiti a neskôr streetart, ho ešte stále bavili viac než štandardná dizajnérska robota.
Dnes už by sme vraj v uliciach jeho tagy nenašli a aj tak vyhľadával radšej odľahlé miesta a opustené budovy na periférii než rušné centrum. „Písmená som prestal kresliť na steny a začal som ich robiť v počítači – je to vlastne celkom prirodzené pokračovanie,“ odpovedá s úplnou samozrejmosťou na otázku, ako sa z tohto prostredia dostal k písmu a k typografii, čo je jeho hlavná doména.
Teraz získal najvyššie ocenenie v kategórii profesionálneho dizajnu Národnej ceny za dizajn 2018. Medzinárodná porota vyzdvihla jeho precíznu prácu na knihe s titulom Spis 44. Jej autorkou je Lena Jakubčáková, ktorá počas vyše troch rokov navštevovala mužské väznice a prostredníctvom fotografie mapovala osudy ľudí, ktorí sa ocitli v dočasnej neslobode.
Spis 44
„Keď ma Lenka najprv len nezáväzne oslovila, hneď ma to zaujalo,“ hovorí Samuel Čarnoký. Zvolila si totiž cestu, ktorú považoval za obdivuhodnú. Do väzníc sa pravidelne vracala, poznala príbehy a osudy týchto mužov a vytvorila si tam sociálne vzťahy. „Nebola to len snaha jednorazovo vyťažiť z prostredia, ktoré bolo aj pre mňa absolútne neznáme.“
Od prvého oslovenia
