Keď sa ženy sťažovali, že zarábajú menej ako muži, povedali im, že si nepýtali viac. Ukazuje sa, že si aj pýtali, ale nedostali
V mnohých firmách sa od žien očakáva, že sa vzdajú výhod v prospech celku a uspokoja sa s menším platom.
Bývalá šéfredaktorka denníka USA Today a zástupkyňa šéfredaktora denníka Wall Street Journal (ako vôbec prvá žena v jeho histórii) Joanne Lipmanová vo svojej knihe píše o tom, ako sa z miesta reportérky dostala na post editorky, čo okrem iného znamenalo, že sa z otvoreného newsroomu presťahovala do vlastnej kancelárie.
Keď si vybaľovala v novej kancelárii veci, vošiel do nej kolega, v rukách držal meter a začal premeriavať steny. Prekvapenej Lipmanovej povedal, že by sa mala ozvať, lebo má o viac ako pol metra užšiu kanceláriu ako ostatní na jej poste. Začala sa smiať a poslala ho preč.
Až neskôr pochopila, čo jej chcel povedať. „Veľkosť mojej kancelárie – či lepšie povedané to, že som ju nepovažovala za podstatnú – bola len symptómom širšieho problému. Ostatní ľudia na rovnakej pozícii ako ja boli muži. A muži si oveľa častejšie zvyknú vybavovať veci vo svoj prospech – nielen veľkosť kancelárie, čo je triviálnosť, ale aj oveľa podstatnejšie záležitosti ako výplaty a iné výhody.“
Lipmanová, ktorá píše, že jej ani nenapadlo rokovať o veľkosti kancelárie či platu, napokon zistila, že muži, čo robili rovnakú prácu ako ona a niesli rovnaký diel zodpovednosti, mali nielenže priestrannejšie kancelárie, ale aj vyššie platy.
Jej príbeh zďaleka nie ojedinelý: o podobných skúsenostiach často hovorí napríklad aj Sheryl Sandbergová, „dvojka“ Facebooku. Rozdiely v platoch v neprospech žien zasahujú nielen médiá a sektor IT, ale aj iné, zdanlivo menej atraktívne odvetvia.
