Večný disident Vaněk

Aj spisovateľ je len človek, a tak sa môže stať, že sa mu niektorá z jeho vymyslených postáv až príliš zapáči a príde mu ľúto nechať ju žiť len v jednej knihe. Samozrejme, nie je na tom nič zlé, a závisí len od autora, či sa jeho protagonista osvedčí aj ďalej a postupne sa zaradí do šíku slávnych literárnych postáv.

Pozitívnych príkladov je dosť; často je to autorovo alter ego, ako napríklad Rothov Nathan Zuckerman či Škvoreckého Danny Smiřický. Na um, samozrejme, príde aj Havlov Ferdinand Vaněk, no ten má medzi všetkými výnimočné postavenie, keďže ho postupne po Havlovi prevzali do svojich divadelných hier aj ďalší dramatici.

Havel ho stvoril v polovici 70. rokov, keď sa jeho predošlé hry s úspechom inscenovali v zahraničí, no doma bol zakázaným autorom. Samozrejme, písal ďalej, pre seba, priateľov a zahraničné divadlá. Prvýkrát sa Vaněk objavil v jeho asi najslávnejšej jednoaktovke Audience, v ktorej Havel opísal svoju skúsenosť z pivovaru, kde v tom čase pracoval ako pomocný robotník. Vaněk v hre zvádza náročný súboj so svojím nadriadeným, ktorý sa ho – za ponuku pohodlnejšej práce – snaží nahovoriť, aby písal sám na seba udania pre ŠtB. Jemný a zdvorilý, zdanlivo bezbranný intelektuál, ktorý akoby Havlovi z oka vypadol, však pokojne a neoblomne lákavú ponuku odmieta.

Rovnako zostáva Ferdinand Vaněk, hrajúci viac „úlohu dramatického princípu než postavy“, verný svojim zásadám aj v ďalších jednoaktovkách Vernisáž a Protest (o tej ešte bude reč), ktorými Havel uzavrel trojicu takzvaných vaněkovských hier a k svojej postave sa už nevrátil.

Urobili to však jeho kamaráti, ktorých okrem vzdania pocty Havlovi lákalo využiť dramatický potenciál postavy Vaněka, stelesňujúcej jeho (a teda Havlovu) odvahu a intelektuálnu silu. A tak sa Vaněk postupne objavil až v troch hrách Pavla Kohouta Atest, Marast a Safari, a ďalšie vaněkovské hry napísali Pavel Landovský (Arest) a Jiří Dienstbier (Příjem).

V minulých dňoch sa mi Ferdinand Vaněk vynoril hneď dvakrát. Ako každý rok som si 5. októbra,