Denník N

Rwandu dnes volajú Švajčiarskom Afriky, turisti sa sťažujú na prílišný luxus

Afrika aj cirkus ho odjakživa lákali. Takže keď sa dopočul o akrobatoch z Rwandy, rozhodol sa oboje prepojiť. Takto celkom jednoducho sa začala spolupráca súborov z dvoch kontinentov na inscenácii Hit, Tell the Difference českého ansámblu Cirk La Putyka a rwandských Future Vison Acrobat, ktorá mala veľký úspech, hoci jej vznik nebol ľahký. MICHAL VARGA to všetko zachytil s kamerou. Zaznamenal zrážku kultúr, problémy aj šťastný koniec projektu.

Premiéru mal nový česko-slovenský dokument Cirkus Rwanda na festivale Jeden svet, kde sme s jeho režisérom hovorili o tom, ako sa Rwanda vyrovnala s genocídou, prečo je v Kigali v autobusoch wifina zadarmo a ako Afriku mení nová generácia digitálnych podnikateľov.

Už vás niekto obvinil, že nakrúcate slniečkarsku propagandu?

Zatiaľ film nevidelo veľa ľudí, na Facebooku sa však našli borci s poznámkami, nech dáme s Afrikou pokoj a černochov vezmeme, kam patria. Čakáme, že takýchto reakcií bude viac, keď film pôjde v televízii. Môžno prídu aj opačné obvinenia, že český cirkusant zneužil Afričanov na svoje umenie. To bude znak toho, že sme urobili neschematický film.

Čo to bol za nápad, dať dokopy súbory z dvoch kontinentov, aby spolu nacvičili divadlo?

Nikdy predtým som v Afrike nebol a na prvej návšteve sa mi potvrdilo, že stret s inou kultúrou, hoci krátky, môže byť silným zážitkom. Zaujímalo ma, či umenie dokáže preklenúť kultúrne rozdiely. Nový cirkus ma lákal z vizuálnej stránky aj ako druh umenia, ktoré balansuje na hranici gýča. Pražský súbor Cirk La Putyka vie, ako na to: vie byť divácky a nie gýčový. Filmom som chcel to isté. Hlavne neurobiť ďalší gýčový film o Afrike.

Na papieri to vyzerá multi-kulti prívetivo, v realite však česko-rwandská spolupráca nebola bez problémov. Principál súboru Cirk La Putyka Rostislav Novák mladší dokonca vyzeral, že ho táto zrážka kultúr doženie k infarktu. Kedy to bolo najkritickejšie?

V istej chvíli bol problémom Rosťa Novák, ktorý najprv so všetkým nadšene súhlasil, no potom začal pomaličky cúvať. Nebol úplne presvedčený, že chce ísť do Afriky. Museli sme zmeniť plán a najprv doviezť dvoch Rwanďanov, nech sa s nimi Rosťa stretne v Česku.

Potom to išlo už lepšie?

Obavy ho neprešli, dôležité však bolo, že o nich začal aspoň otvorene hovoriť. Po prvom stretnutí s Rwanďanmi už prijal projekt za svoj. Mali sme však namále – keby sa rozhodol inak, asi všetko padá. Samozrejme, k problémom nerátam bežné prekážky, ako získať pre Rwanďanov víza. Aj my sme víza do Rwandy dostali desať minút pred odletom lietadla, ale to je v Afrike normálna vec, ktorú ani nebol dôvod ukazovať vo filme.

Silnou témou filmu sú obojstranné predsudky. Aké mali Česi predsudky o Rwanďanoch a Rwanďania o Čechoch?

Boli veľmi podobné. Rosťa sa bál, že chytí nejakú exotickú chorobu, a riešil, čo bude jesť. Nevedel, že v Rwande sú normálne reštaurácie západného alebo čínskeho štýlu. Rwanďania mali podobnú starosť – ako sa v Prahe budú stravovať.

„Vepřo, knedlo, zelo“ im asi veľa nehovorilo.

Keď prišli do Prahy, dali si kačicu, a odvtedy nechceli jesť nič iné. Kačicu si objednávali všade, pokojne aj hodinu pred tréningom – Rwanďan zje kačicu a metá kotrmelce ako nič.

Vrátim sa k predsudkom: v Afrike všade narážate na zvyčajný predsudok, že všetci

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Rozhovory

Teraz najčítanejšie