Cameronovo víťazstvo, ovládnutie stredu a nacionalizácia britskej politiky

V roku 1992 nedávali prieskumy verejnej mienky britským konzervatívcom, ktorí boli pri moci už tretie volebné obdobie, veľké nádeje. Čísla naznačovali, že súboj s labouristami skončí jasným víťazstvom ľavice, nanajvýš bude veľmi tesný a že Johna Majora na Downing Street vystieda Neil Kinock.

Hoci sa konzervatívna väčšina zmenšila o osemdesiat kresiel, Major ju vo voľbách udržal a sociológovia začali hovoriť o fenoméne hanblivého konzervatívca, ktorý si svoje preferencie necháva pre seba. Nevedno, či tento faktor pôsobil aj v prieskumoch pred tohtoročnými voľbami, isté je, že predpovedaný tesný súboj dvoch hlavných strán sa skončil podobne – jasným víťazstvom toryovcov.

Lenže oproti roku 1992 došlo aj k dôležitým zmenám. V prvom rade je to istý posun celej britskej politiky smerom od nespochobniteľnosti systému dvoch strán. Po minulých voľbách v roku 2010 musel premiér David Cameron, ktorému sa nepodarilo získať väčšinu, zostaviť koaličnú vládu s liberálnymi demokratmi. O kolapse systému sa, samozrejme, hovoriť nedá, ale jednoduché parlamentné väčšiny aj napriek väčšinovému volebnému systému, ktorý ich tvorbe pomáha, buď nevznikajú (2010) alebo vznikajú s odrenými ušami (2015). Cameronovi sa síce podarilo obdivuhodne zvýšiť počet konzervatívnych poslancov, ale ešte stále je to menej, než ich mala víťazná strana v uplynulých desaťročiach.

Druhý posun sa týka nacionalizácie politiky. Kým liberálnych demokratov, ktorí získali takmer osem percent voličských hlasov, ale v Dolnej snemovni budú mať len čosi vyše jedného percenta kresiel, väčšinový systém poškodil a utrpeli zdrvujúcu prehru, škótski nacionalisti, naopak, zaznamenali impozantný výsledok a získali takmer všetky škótske kreslá, hoci ich voličská podpora nie je až taká zdrvujúca.

Každopádne, ich vzostup je absolútne odlišný od toho, čo sa čakalo po prehranom referende o škótskej nezávislosti, keď mnohí komentátori predpovedali SNP prepad podobný osudu quebeckých nacionalistov, ktorí sa po neúspechu plebiscitu o nezávislosti od Kanady potichu vytratili. Nacionalizácia politiky sa však prejavila aj v dávnejšie vynútenom Cameronovom sľube usporiadať referendum o členstve v EÚ, ktoré bude pre neho rovnako ťažkou skúškou, ako bolo referendum o škótskej nezávislosti. A potom je tu ešte UKIP, ktorá síce v parlamente nezískala skoro nič, ale získala celú osminu hlasov, zo všetkých strán si oproti minulým voľbám najviac polepšila a vnútila svoju protiintegračnú agendu premiérovi.

Ďalším posunom, bola zmena politiky labouristov. Oproti minulým dvom desaťročiam ju predseda Ed Miliband nasmeroval opäť výrazne doľava, čo jej však uškodilo najmä v ľavicovom Škótsku, kde jej konkurovala SNP, ktorá tam labouristov úplne vyhladila. (Veľavravná je napríklad prehra niekoľkonásobného tieňového i skutočného labouristického ministra Douglasa Alexandra s dvadsaťročnou Mhairi Black.) Stredových voličov preto zrejme nedokázal presvedčiť o svojej kompetencii v ekonomických otázkach. Pritom trojnásobné víťazstvo Milibandovho predchodcu v pozícii lídra labouristov Tonyho Blaira, bolo dané aj tým, že sa stranu snažil odpútať od odborov a socialistickej ortodoxie. A aj David Cameron opustil toryovský zákop, kam ho niektorí straníci tlačili, a vydal sa loviť do politického stredu, čo mu pomohlo pred piatimi rokmi a zrejme aj teraz.

Za zaznamenanie stojí ešte jeden posun, a to v záujme o voľby. Medzi rokmi 1997 a 2001 spadla účasť vo voľbách zo 71 na 59 percent. Na tú prvú úroveň sa už nedostala, ale od roku 2001 stále rastie.

Cameron vyhral. Vyhral tak, ako to nikto nečakal, vyhral tak, že sa nemusí s nikým spájať, vyhral tak, že odzbrojil prípadných straníckych vyzývateľov. Lenže vyhrala aj SNP, ktorá sa škótskej národnej myšlienky nevzdáva, a hoci sa voličské hlasy pre UKIP nepremietli do zisku kresiel, je zjavné, že životaschopná je aj protiintegračná myšlienka.