Môj oktoberfest
Brno je nenásytná chobotnička, ktorej chýbajú stratené menšiny, tak ich nahrádza slovenskou.
Autor je režisér a spisovateľ
Niekto má rád pivný Oktoberfest, ja 28. október. A niekto má rád 14. marec alebo 25. Víťazný február. Nečudujem sa. S prvým štamperlíkom materského mlieka pijeme rodinné historky a vzory.
Sadnem do rýchlika, privriem oči – a oproti mne sedí moja stará matka, vtedy šarmantná mladá dáma vo veľkom klobúku. Na ľavej ruke puto spojené retiazkou s kabelkou, v nej korešpondencia Vavra Šrobára určená TGM (Tatíček nedôveroval reziduám c. k. pošty a aj po vzniku ČSR veril odvážnym kuriérkam), pravá ruka v kožušinovom mufe držala malý belgický revolver 6.35. Prvé roky republiky boli divoké.
Vďaka za pekné stretnutia v Brne. Potešilo, že Janov Sedalov stav sa po agresívnom nočnom incidente lepší, jeho knižka SMS BÁSNĚ – kompliment editorovi Arnoštovi Goldflamovi – sa predáva, že dokonca bude dotlač. Útla knižka svieti vo výklade kníhkupca Ženíška. Ďalší dôvod mať Brno rád.
Závidím mu očiam voňajúci trh na Zelňáku. Prečo sa to (došľaka!) nedá aj v Bratislave? Čo ak by tam niekto namaľoval takú nádheru ako Skutecký na trhu v Bystrici? V elegantnom Dubrovníku je ráno na námestí trh, udrie dvanásta a nastane sťahovanie. Vystriekajú hroznom voňajúcu dlažbu a podvečer sa koná obrad elegantného prevtelenia: desiatky stolov, ľudia popíjajú crno vino, kaficu a donekonečna rozprávajú. Cibrí sa reč, žijú sa romániky a píšu sa budúce romány.
Brno je nenásytná chobotnička. Za ČSR stiahla architekta Wiesnera z Malaciek, teraz Monogramistu D. T. z Výčapov-Opatoviec. A tisíce iných. Brnu chýbajú stratené menšiny, tak ich – pre lásku k viacfarebnosti – nahrádza slovenskou menšinou.
Večer divadlo Husa Na provázku. VITKA, príbeh skladateľky a femme fatale Bohuslava Martinů (volal ju Písnička). Potešilo. Len sa mi nepáčilo, že z Jiřího Muchu sa stal floutek, syn slávneho maliara Alfonsa a nič viac. Stretol som sa s ním iba raz v živote, aj to krátko, ale viem, že ten vitálny vojnový reportér a spravodajský dôstojník rozdal viac radosti, energie a vôle k činu ako stovky iných. Naši vojaci pri Tobruku milovali jeho reportáže vysielané BBC aj československým vojenským rádiom „Volá Káhira“.
Neskôr, keď boli Hradčany – okrem obrazu na československej stokorunáčke – symbolom nudy a grandióznej hlúposti, bol Muchov hradčanský dom divokou provokáciou, rukavicou hodenou soci nevkusu a životnému štýlu.
No tak to chodí. Niekto sa narodí, len aby inšpiroval. Zomrie, tma. Kto dnes vie, že srbský Duško Popov – rovnaká krvná skupina (Rh factor cognac & whisky) ako Mucha – agent a bonviván, inšpiroval Fleminga na napísanie agenta 007? Dobré príbehy prežijú. Október je dobrý začiatok.
Tož: Do dna!
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.
