Ak bol masovým strelcom moslim, časť ľudí vinila náboženstvo. Pri kresťanovi vinili duševnú poruchu

Ľudia bežne uplatňujú „dvojité štandardy“, keď hodnotia správanie iných – ak sú zo skupiny, s ktorou sa identifikujú, všeličo im prepáčia, zatiaľ čo na zástupcov opačného tábora sú obzvlášť prísni.

Napríklad v staršom výskume sociológa Andreja Findora z Univerzity Komenského a jeho tímu dali ľuďom prečítať príbeh o rodičovi, ktorý pracuje načierno, a o jeho rodine, ktorá poberá sociálne dávky.

Príbeh bol vždy rovnaký s výnimkou mena, ktoré bolo buď stereotypne slovenské, alebo rómske.

Keď sa vedci pýtali na dôvody neľahkej situácie rodiny, respondenti uvádzali, že ak bol bez práce Róm, bolo to najmä jeho vinou. No ak bol bez práce Slovák, vinu preniesli na nepriaznivé vonkajšie okolnosti, napríklad vysokú nezamestnanosť.

Keď ľudí vyzvali, aby si spomenuli na výšku dávok, ktorú v príbehu poberala slovenská a rómska rodina, výrazne ju navyšovali, ak išlo o Rómov, no znižovali, ak išlo o Slovákov.

Ako píšu o náboženstve

Psychológ Brett Mercier z kalifornskej univerzity v Irvine a jeho tím skúmali, či podobné dvojité štandardy ľudia uplatňujú aj v prípade masovej streľby, ktorú spácha moslim alebo stúpenec iného náboženstva, najmä kresťanstva.

Článok vyšiel online v týchto dňoch v časopise Psychology of Violence.

Autori v ňom píšu, že ak je strelcom moslim, často sa hovorí najmä o náboženstve a terorizme, no ak je strelcom beloch a príslušník iného náboženstva, hovorí sa hlavne o duševnej chorobe útočníka.

Napríklad v roku 2015 zastrelil beloch Dylann Roof v kostole v Charlestone v Južnej Karolíne deväť ľudí a niektoré médiá a politici odmietali hovoriť o čine ako o terorizme a namiesto toho zvaľovali vinu za skutok na duševnú poruchu strelca.

Pritom Roof dlhodobo hlásal rasovú neznášanlivosť a všetky obete jeho vyčíňania boli čiernej pleti.

Na druhej strane, keď v tom istom roku v meste Chattanooga v Tennessee zastrelil moslim piatich členov americkej armády, viaceré americké médiá ignorovali dlhodobé duševné problémy strelca a zdôrazňovali skôr jeho náboženstvo. 

Skúmali postoje ľudí o masových strelcoch

Mercier a jeho tím v novej štúdii experimentálne overili, či ľudia považujú masového strelca skôr za duševne chorého v prípade, že ide o moslima alebo príslušníka iného náboženstva.

Psychológovia sa na duševné choroby zamerali preto, lebo sa využívajú ako argument, že páchateľ sa skutku nedopustil z dôvodu náboženskej nenávisti, ale preto, že „nebol pri zmysloch“ a trpí.

Ak by účastníci experimentov rozdeľovali duševné choroby medzi masových strelcov z rôznych náboženstiev nerovnomerne, bola by to ukážka „dvojitých štandardov“.

Na okraj dodajme, že drvivá väčšina ľudí s duševnými poruchami nevykazuje žiadne násilnícke sklony. „Ľudia, ktorí majú závažné duševné problémy, sú v drvivej väčšine prípadov obeťami násilia, nie ich páchateľmi,“ píše Mercier a jeho tím v štúdii.

Prvého experimentu sa zúčastnilo takmer 450 ľudí. Vedci ich náhodne rozdelili do viacerých skupín podľa toho, či si čítali príbeh o útoku strelca, pri ktorom zomreli štyri osoby a viac. Útočník bol buď moslim, alebo príslušník iného náboženstva.

Respondenti následne odpovedali, ktorý z faktorov hral najväčšiu rolu v tom, aby sa páchateľ dopustil masovej streľby. Vyberali si na 7-stupňovej škále od „veľmi nepravdepodobný“ po „veľmi pravdepodobný“ z tejto šestice faktorov: duševná porucha, nenávisť obetí, túžba spôsobiť bolesť, náboženská ideológia, politická ideológia a sociálne faktory.

Ukázalo sa, že „keď si ľudia s negatívnymi postojmi k moslimom mali spomenúť na príklady masovej streľby z minulosti, duševnú poruchu považovali v menšej miere za relevantný faktor, ak strieľal moslim. V taktom prípade považovali náboženstvo za významný faktor.“

Dvojité štandardy, ak bol strelcom moslim či kresťan

V druhom experimente vedci rozdelili dobrovoľníkov do dvoch skupín podľa toho, či si čítali článok na CNN o masovej streľbe vo Francúzsku s tým, že páchateľom bol buď moslim, alebo kresťan. Článok bol fingovaný, o čom však ľudia nevedeli.

Časť z príbehu znela v oboch verziách takto: „Polícia našla podozrivého 32-ročného muža, Mohameda Ibrahima (Adriana Blanca) s pomocou jeho suseda, Abela Moreaua, ktorý Ibrahima (Blanca) opísal ako oddaného moslima (kresťana)“.

Psychológovia zistili, že „ak sa ľuďom s negatívnymi postojmi k moslimom povedalo, že strelcom je moslim, páchateľa považovali za menej duševne chorého a mysleli si, že väčšiu rolu v jeho konaní zohralo náboženstvo ako v prípade, že bol strelcom kresťan“.

Tretí experiment mal rovnaký priebeh ako ten druhý, no vedci ho doplnili o ďalšiu skupinu – vedľa moslima a kresťana bol v tretej verzii príbehu páchateľom masovej streľby „člen miestnej komunity“ (náboženstvo sa nespomínalo).

Aj tu sa ukázalo, že „masového strelca opísaného ako moslima považovali ľudia za najmenej duševne chorého“.

Do posledného experimentu zaradili vedci viac ako 1500 ľudí, ktorých rozdelili do dvoch skupín podľa toho, či si čítali o príbehu masovej streľby oddaného kresťana alebo moslima, ktorí mali „v minulosti psychické problémy a v minulom roku chodili aj na psychoterapiu“.

Hlavný autor štúdie Brett Mercier zhrnul na twitteri výsledky experimentu takto: „Ukázali sme, že moslimského strelca so záznamom o duševnej poruche ľudia vnímali ako menej duševne chorého než kresťana s rovnakým záznamom o duševnej poruche. Ľudia s negatívnymi postojmi k moslimom podceňovali duševnú poruchu moslimských strelcov aj v prípadoch, keď to bolo iracionálne.“

In my new paper with Adam Norris and @azimshariff, we find that Muslim mass shooters are perceived to be less mentally ill and more motivated by religion than other mass shooters. Open data and materials. /Thread https://t.co/sCgqnHwmEx pic.twitter.com/1L1Mtzgi2V

— Brett Mercier (@mercierbrett) October 16, 2018

Nevyvážený pohľad na hrozby

Podľa autorov štúdie teda séria štyroch experimentov ukazuje, že „ľudia s negatívnymi postojmi k moslimom veria, že moslimskí masoví strelci sú menej duševne chorí ako strelci, ktorí nie sú moslimovia. Moslimskí strelci boli považovaní za menej duševne chorých aj v prípadoch, že opis strelca obsahoval jednoznačné príznaky duševnej poruchy, čo naznačuje, že jav nie je výsledkom rozumovej interpretácie skutočných javov vo svete.“

Účastníci experimentov tiež verili, že moslimských masových strelcov motivuje náboženstvo vo väčšej miere ako iných strelcov. „Tento efekt bol vo všeobecnosti silnejší pri tých, ktorí mali k moslimom negatívne postoje.“

Autori v štúdii priznávajú, že skupiny ako ISIS alebo al-Káida predstavujú reálnu hrozbu, no tiež dodávajú: „Ak násilie páchané moslimami vidíme automaticky ako terorizmus motivovaný ideologicky, zatiaľ čo násilie páchané členmi iných skupín považujeme za prejav duševnej poruchy, riskujeme, že budeme mať nevyvážený pohľad na tieto hrozby – preceňovať budeme hrozbu od extrémistov, ktorí sa hlásia k islamu, a podceňovať budeme hrozbu, ktorú predstavujú extrémisti hlásiaci sa k iným ideológiám.“

Dostupné z: http://dx.doi.org/10.1037/vio0000217