Denník N

V USA učil zlodejov aj vrahov: Bol pre mňa šok, ako sa k nim dozorcovia správali

Foto N – Tomáš Benedikovič

Analytik Peter Dráľ hovorí o tom, čo treba v našom školstve zmeniť, ako mu skúsenosť s väzňami ukázala, kde je problém so vzdelávaním Rómov na Slovensku, aj to, ako ministerka školstva Lubyová kazí veci.

Čo sa dočítate v rozhovore:

  • ako sa študuje na univerzite v Bratislave, Budapešti a New Yorku,
  • ako vyzeralo doučovanie väzňov v USA,
  • čo majú spoločné americkí väzni a slovenskí Rómovia,
  • prečo sa riaditelia škôl boja zodpovednosti,
  • ako sa dá zneužiť neprehľadný systém školstva dobre a ako zle,
  • prečo neodišiel po škole do Spojených štátov.

Študovali ste na Univerzite Komenského, na Stredoeurópskej univerzite (CEU) v Budapešti aj na Bard College v New Yorku. Ktorá škola vám dala najviac?

Každá niečo. Na žurnalistike v Bratislave sa človek cibril v písaní a pointovaní. Štýl výučby však až na pár výnimiek zväčša nebol vťahujúci. Kvalita v Budapešti a New Yorku bola na inej úrovni. Aktivita študentov a zodpovednosť za svoje učenie je tam úplný základ.

U nás to berieme ako nadstavbu?

Áno, ako niečo navyše. V USA a Maďarsku to očakávali a podľa toho si vyberali aj študentov. V tom čase bolo na Slovensku bežné mať desať predmetov, na ktorých ste robili zápočty a skúšky. V New Yorku ste mohli mať za semester najviac štyri. Najskôr som si myslel, že mať ich tak málo by bola stratená príležitosť, ale potom som rýchlo pochopil – ak by bolo viac predmetov, nemal by som šancu za týždeň stihnúť všetky úlohy. Takmer každý týždeň mal študent prečítať knihu na každý predmet a spracovať ju. A prvé tri týždne sme nemali žiadne predmety, len kreatívne písanie.

Ako to vyzeralo?

Písali sme rôzne žánre – od poviedok a esejí po japonské básne haiku. Akademická tvorba v Amerike je veľmi čítavá. Mať dobrý akademický text totiž neznamená, že musí byť nudný, komplikovaný, s odbornými výrazmi v každom druhom slove. Učili tam aj nositelia Nobelovej ceny a niektoré práce boli veľmi silné.

Keď ste prišli z bratislavskej katedry do New Yorku, ako dlho ste si zvykali?

Jedna rovina je jazyk. Mal som veľmi dobrý základ angličtiny ešte zo základnej školy, ale aj tak ste prvé mesiace stratení. Nerozumiete akcentu, rýchlosti, lebo niekto mumle. Bol som zakríknutejší, bál som sa, že niečo poviem nesprávne alebo nebudem rozumieť. Potom som si uvedomil, že tam nikomu až tak nezáleží na tom, či to poviem gramaticky správne. Veľmi si cenili študentov, ktorí sú z rôznych krajín a kontextov, bez ohľadu na to, akú dobrú angličtinu mali.

Prečo im záležalo na tom, aby mali cudzincov?

Prinášali cenné know-how. Mali sme otvorené dvere takmer na všetky kurzy. Študenti sa prihlasovali na predmety a učiteľ si vyberal, koho prijme a koho nie. A tak sa na začiatku semestra študenti snažili na jednotlivé kurzy dostať. Keď sme povedali, odkiaľ sme a čo sme študovali, prijali nás na seniorské kurzy – teda pre štvrtákov, a pritom sme boli akoby druháci.

Prečo vám to umožnili?

Napríklad na predmete o demokratických transformáciách je učiteľ rád, ak tam má aj študentov z Južnej Ameriky alebo zo strednej a z východnej Európy či Číny. U nás si vyberá študent, na ktorý predmet pôjde, a potom býva aj motivácia rôzna. Často sa nemusí veľmi snažiť. V Budapešti alebo USA bola kladená veľká zodpovednosť na študentov. Napríklad na CEU nie sú štátnice. Odovzdáva sa len práca, ale tú si musia študenti naozaj obhájiť.

V USA ste v rámci štúdia robili aj dobrovoľnícku činnosť. Vybrali ste si doučovanie väzňov. Prečo?

Mohol som si vybrať napríklad sadenie tulipánov, starostlivosť o seniorov alebo prácu so znevýhodnenými študentmi v stredných školách, aby si vedeli napísať životopis alebo motivačný list. Boli to študenti najmä z hispánskej alebo afroamerickej komunity a chvíľu som s nimi aj pracoval. Ale možnosť učiť vo väzení, to dostanete len raz za život. Mal som supervíziu aj mentora. Pomáhali sme väzňom

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Rozhovory

Teraz najčítanejšie