Spomína, ako im učitelia prikázali hádzať kamene do synagógy. Za ilegálny skauting neskôr skončil v Jáchymove

Ľubomír Hatala sa narodil 23. septembra 1931 v Záhorskej Vsi. Otec Peter bol príslušníkom československého četníctva, neskôr žandárstva. V rámci jeho zamestnania ho mnohokrát služobne prevelili a rodina často menila bydlisko. Matka Helena (rod. Martinkovičová) sa starala o domácnosť a s láskou vychovávala Ľubomíra a jeho brata Milana.

V období vojnového slovenského štátu žila rodina v Senici. Práve tu si Ľubomír spomína na prvé skúsenosti s rastúcim antisemitizmom, ktorý v mladých deťoch podporovali angažovaní učitelia.

„Jedného dňa nás spoločne zobrali do mesta a kázali nám hádzať kamene do okien tamojšej židovskej synagógy. Ja som bol ešte chlapec, nerozumel som presne dobovým okolnostiam, a tak sme ich teda hádzali. Starší žiaci dokonca vraj chodili rúcať pomníky na židovský cintorín.“

Po skončení ľudovej školy navštevoval Ľubomír gymnázium v Skalici. Tu tiež z okien otcovej kancelárie videl deportácie miestnych židovských obyvateľov v sprievode príslušníkov Hlinkovej gardy.

Zo všetkých miest, ktoré počas mladosti s rodinou vystriedali, mu najviac utkveli v pamäti práve Skalica a Likavka, odkiaľ otec pochádzal, a Ľubomír tam trávil leto v spoločnosti svojich bratrancov a ostatných miestnych chlapcov. Bezstarostnosť detských hier však čoskoro vystriedala neistota a strach z budúcnosti po vpáde nemeckých vojsk na slovenské územie.

SNP očami dobrodružného chlapca

V auguste roku 1944 Ľubomír trávil prázdniny v Likavke. Netušil, že sa ocitol v blížiacom sa epicentre vyhrotených vojnových udalostí.

„Kúpali sme sa práve s chlapcami vo Váhu, keď sme zrazu videli, ako partizáni začali obsadzovať Ružomberok. Na moste stál jeden partizán z jednej, druhý z druhej strany a kontrolovali všetkých prechádzajúcich mužov. Kto mal nemeckú národnosť, toho postavili bokom; neskôr ich na blízkom cintoríne popravili. To bola veľká nespravodlivosť a vyžiadala si neskôr krutú nemeckú odvetu na miestnom obyvateľstve. Utekali sme do Likavky oznámiť aj ľuďom doma, čo sa to tu deje.“

V súvislosti so svojou dobrodružnou povahou a sympatiami k partizánom sa v neskorších dňoch dostal do ohrozenia života aj samotný Ľubomír.

„Raz ráno vybehol na dvor jeden z ubytovaných nemeckých esesákov, bol opitý a vychvaľoval sa, ako v noci strieľal do tmy a zahnal skupinu partizánov. V skutočnosti to bol len jediný, čo sa snažil prekĺznuť k rodine domov, ale po streľbe sa stratil. V tej tme nemohol Nemec nič vidieť a strieľal naslepo; ak by to bol nejaký civil, zabil by nevinného. Povedal som mu na to po nemecky, že je zbabelec a prečo sa tým chváli. V tom okamihu chytil amok, bežal po samopal a začal s ním na mňa mieriť, že ma zastrelí. Chlapci, keď to videli, utekali do neďalekého domu, kde bol ubytovaný nemecký dôstojník poľskej národnosti Otto Mock, a prosili ho o pomoc. Našťastie, prišiel včas a ten samopal mu vytrhol, vynadal mu, či chce strieľať deti, a vraj ráno bude predvolaný na veliteľský report. Dopadlo to dobre, ale v tej chvíli som mal smrť pred očami.“

Ako dni bežali a výnimočný stav trval, Ľubomír si začal stále viac uvedomovať, že návrat domov nebude jednoduchý. Dopravné spojenia nefungovali a v krajine vládol chaos.

K rodičom v Skalici sa zas začali dostávať zvesti o tom, že Ľubomír je už po smrti. Nakoniec sa mu podarilo naskočiť do vlaku, ktorý smeroval do Kútov. Viezol utekajúce nemecké rodiny a tiež odvedencov určených na nútené práce. Počas jazdy sa Ľubomír dozvedel, že rovnaký osud čaká aj jeho. Vlak bol zamknutý a nebolo možné z neho vystúpiť.

„Vo vlaku mi môj známy Eduard Mittelham povedal, že jediná možnosť je stratiť sa počas zastávky v Kútoch. Prvotný plán bol, aby som povedal, že som istý Helmut, čo bol zosnulý syn jednej z rodín, ktorá vlakom cestovala, neskôr by sme prespali u jeho tety v Kútoch. Potom nám však napadlo skontrolovať okienko na WC – dalo sa otvoriť, a tak sme za tmy nepozorovane z vlaku vyskočili opačnou stranou. Prehovorili sme strojvodcu lokomotívy, ktorá smerovala do Skalice, aby nás zobral. Unavený som zaspal na kope uhlia, ale do Skalice som sa nakoniec dostal. Najťažšie bolo zvítanie sa s mojou matkou, ktorá keď ma uvidela vo dverách, myslela si, že vidí ducha. Bola presvedčená z poplašných správ, ktoré chodili, že už nežijem, a neverila, ako som sa tam dostal.“

Počas vojnového obdobia bol Ľubomírov otec prevelený do Popradu – po sťažnostiach miestnych ľudákov, ktorým prekážala predovšetkým jeho apolitickosť a nezáujem združovať sa s nimi pri krčmových pitkách.

V Poprade mu pridelili izbičku v budove okresného národného výboru, kde býval spoločne s Ľubomírom. V neskoršom období sa k nim pripojila aj matka, s ktorou bývali v jednom hoteli v Dolnom Smokovci, ktorý patril rehoľným sestrám. V týchto záverečných fázach oslobodzovania Československa sa to už na okolí hemžilo ustupujúcimi nemeckými vojskami a blížil sa príchod sovietskej armády.

V Poprade zadržali Ľubomírovho otca, spoločne s ďalšími piatimi predstaviteľmi mesta. Držali ich niekoľko dní v pivnici bez stravy a vyšetrovali ich sovietske orgány NKVD pre podozrenie, či neprenasledovali miestnych komunistických funkcionárov v období ich ilegality.

Otcovi pomohlo, že bol v Poprade krátko, a taktiež jeho apolitickosť. Nakoniec ho aj s riaditeľom miestnej priemyslovky prepustili, ale ostatných poslali transportom na Sibír, odkiaľ sa nikdy nevrátili. Rodina prečkala najťažšie časy neistoty; očakávania radostnejšej budúcnosti sa však čoskoro v tieni nastupujúcej červenej diktatúry ukázali ako unáhlené.

Na ceste k rozkolu s režimom

Po skončení vojny dostal otec prevelovací rozkaz, aby sa dostavil do Košíc, kde robil krajského veliteľa a mal za úlohu skonsolidovať chaos v žandárskom zbore po prechode frontu. Po troch mesiacoch sa vrátil ako okresný veliteľ do Michaloviec. V tom období tam s ním žila aj jeho rodina a Ľubomír navštevoval pol roka gymnázium v Michalovciach. V roku 1946 bol otec opäť prevelený a rodina sa presťahovala do Prievidze, kde Ľubomír dokončil štúdium gymnázia.

Spoznal sa tu okrem iných s Jánom Manasom, ktorý bol, podobne ako Ľubomír, nadšencom skautingu.

„Spriatelili sme sa, bývali sme neďaleko od seba a boli sme v dennom kontakte. Veľkou autoritou v súvislosti so skautingom bol pre mňa aj kňaz a môj profesor z gymnázia Štefan Sámel, ktorý viedol katolícky skauting. Príroda, dobrodružstvo a myšlienky skautingu ma vždy fascinovali; netušil som však, že aj túto nevinnú záľubu, ktorá má v človeku vyzdvihovať hlavne cnosti, disciplínu a všestrannosť, nám zakrátko režim zakáže.“

Po nástupe komunizmu k moci v roku 1948 bol skauting v Československu zakázaný, spoločne s ostatnými mládežníckymi organizáciami. Jedinou povolenou organizáciou mladých ľudí mal byť Československý zväz mládeže presiaknutý ideologickou propagandou.

Chlapci sa vydali vlastnou cestou a založili ilegálnu organizáciu Zlatý orol, ktorá mala byť pokračovateľom pôvodných myšlienok skautingu. Fungovala s prestávkami až do roku 1956 a mnoho jej zadržaných členov odsúdili vo vykonštruovaných procesoch na niekoľkoročné tresty odňatia slobody.

Ľubomír sa po skončení gymnázia venoval štúdiu medicíny na Univerzite Komenského v Bratislave, po roku prestúpil na Univerzitu Karlovu v Prahe. Tu sa však začala opäť prejavovať pre režim problematická minulosť rodiny Hatalovcov. Aj Ľubomírova účasť v ilegálnom skautingu sa začínala prostredníctvom udaní zo strany prorežimne orientovaných študentov stále viac odhaľovať.

„Môjho otca, ktorý nemal s politikou nikdy nič spoločné, zničili. Z tajného nariadenia ministra národnej bezpečnosti Ladislava Kopřivu mali byť všetci príslušníci bezpečnostných zložiek, ktorí slúžili za ľudáckeho režimu, postupne zo služby prepustení a nahradení novými komunistickými kádrami v rámci formujúcich sa zložiek Zboru národnej bezpečnosti. Otca poslali k posudkovému lekárovi, ktorému prikázali, že mu má nájsť diagnózu, ktorá by ho poslala do predčasného invalidného dôchodku s dodatkom, že má ísť len o polovičnú invaliditu, aby z toho vyšiel čo najhoršie. Otec skončil po rokoch vernej služby v roku 1953 s dôchodkom vo výške približne 800 Kčs, čo bolo existenčne absolútne nedostačujúce. Doslova ho zničili. Musel si na staré kolená privyrábať ako skladník v komunálnych službách, neskôr robil vďaka známostiam aspoň okresného tajomníka pre poľovníkov. Mňa zas navštevovali eštebáci s vyhrážkami, že človek z takej rodiny nemá právo na štipendium, a vzhľadom na to, aká som problémová osoba, mám dobrovoľne ukončiť štúdium, aby som sa vyhol horším postihom v budúcnosti. Tak sa moja študentská dráha neplánovane skončila.“

Pocit trpkosti a krivdy sa stále viac zakoreňoval v mladom Ľubomírovi, ktorý si začal uvedomovať nespravodlivosť vládnúceho režimu a vnútorne túžil prispieť k boju proti komunizmu. Už v Prahe združoval okolo seba viacero mladých ľudí z radov študentov, ktorým okrem tradičných myšlienok skautingu tajne prednášal o potrebe boja proti režimu. Situácia nakoniec vyvrcholila počas letných prázdnin 14. júla roku 1953, keď za Ľubomírom prišli do Prievidze kamaráti z Prahy.

„Sľúbil som, že im počas prázdnin ukážem nejaké staré partizánske bunkre, a tak ma prišli navštíviť. Vybrali sme sa do lesa k jednej chate, porozprávali sme si nejaké plány do budúcna a pomaly sa poberali k večeru domov. Na ceste medzi Prievidzou a Nedožermi sa nám však pokazilo auto. Odišiel akumulátor. Kamarát Ivan z Prievidze sa ponúkol, že prinesie ďalší, zatiaľ sme si v aute pospali. Bol však u nich na návšteve švagor, školský inšpektor a zároveň eštebák z Nitry, začal od neho vyzvedať situáciu a on mu všetko prezradil. Ten nás potom nahlásil bezpečnostným orgánom. Akcia sa začala okamžite. V noci, keď sme dvaja spali v tom aute, obkľúčili nás ozbrojenci so samopalmi, potom ku mne pristúpil príslušník verejnej bezpečnosti a vyzval ma, aby som vystúpil. Následne skríkol: ‚Tak, a už máte po revolúcii!‘ Za opaskom si všimol moju skautskú dýku, na sedadle skautskú sekerku a vyzvedal sa, či to mám na boj proti nim. Pousmial som sa, že nepozná ani základnú skautskú výstroj. Napriek tomu nás naložili do áut a odviezli na útvar verejnej bezpečnosti v Prievidzi.“

Od tejto chvíle sa mladý Ľubomír dostáva do rúk vyšetrovacích orgánov štátnej moci, ktoré sa rozhodli spraviť z neho jeden z odstrašujúcich príkladov pre ľudí, ktorí by sa v budúcnosti rozhodli vzdorovať režimu.

Vyšetrovanie, proces a jáchymovské peklo

Prvá cesta zadržaných chlapcov viedla do Prievidze, kde strávili noc na miestnom útvare VB. Postupne viedli Ľubomírove kroky na útvar ŠtB v Prievidzi, kde si ho doberal miestny vyšetrovateľ.

„V rámci voľnočasových aktivít sme sa venovali aj boxu, trénoval nás zadarmo vtedajší olympijský víťaz Július Torma z Partizánskeho. Vyšetrovateľ sa pýtal, či by som si to aj s ním rozdal. Odpovedal som smelo, že kedykoľvek, ale ak pôjde sám a nie všetci naraz. Nakoniec z toho však nič nebolo.“

Neskôr bol v rámci vyšetrovania premiestnený na útvar ŠtB v Nitre, kde sa ho ujal ďalší mladý vyšetrovateľ.

„Medzi rečou mi spomenul, že chodil so sestrou Jána Manasa Máriou, a začal zapisovať. Mal veľmi slabé znalosti gramatiky, a tak sa to skončilo tým, že som mu tú jeho gramatiku musel kontrolovať a opravovať ho. Doteraz si pamätám, ako upravoval výpoveď, v ktorej som označil našu skupinu – okamžite ma opravil, že to musí zapísať ako naša banda, to vraj znie lepšie. Na záver, samozrejme, dal vždy dodatok, že som výpoveď poskytol slobodne, dobrovoľne a bez nátlaku.“

V ďalších dňoch bol Ľubomír transportovaný väzenským autobusom do pražskej väznice na Pankráci, kde mala pokračovať jeho vyšetrovacia väzba.

„Autobus mal zastreté okná, aby nebolo vidieť dovnútra. Starší muži sedeli, ja som stál, všade okolo boli ozbrojenci so samopalmi, ktorí nás strážili. Cestou sme zbierali rôznych väzňov z ostatných nápravných zariadení. Spomínam si na mladého chlapca z Prievidze, bol sotva plnoletý, spočiatku sa ma pýtal na jedno miestne dievča, ktoré som však nepoznal. Čo mi však udrelo do očí, boli jeho prepálené dlane na rukách. Tvrdil mi, že si ich prepálil sám; ja som však vedel, že mu ich prepálili cigaretami pri výsluchoch. Ďalší väzeň zas neustále vyskakoval zo sedadla a opakoval frázy: ‚Ja, obvinený ten a ten, priznávam, že som zradil republiku a že som vykonal to a to.‘ Strážiaci príslušníci ho nasilu posadili a prikázali mu, aby čušal. O pár minút to však spravil znova – bol psychicky narušený a opakoval sa ako gramofónová platňa. Tieto skúsenosti na mňa dosť nepríjemne zapôsobili, pretože som videl tú ich komunistickú spravodlivosť v praxi, ako ničí mladé životy.“

V 50. rokoch, keď prostredníctvom vykonštruovaných monsterprocesov prebiehala v spoločnosti masívna čistka, boli väznice také preplnené, že Ľubomírova vyšetrovacia väzba prebiehala okrem pražského Pankráca aj v neďalekých Kralupách nad Vltavou. Súd bol v meste Slaný.

„Vyšetrovateľ bol zo mňa nešťastný, pretože zakrátko zistil, že som mu pri výpovediach uvádzal len mená už zosnulých mladíkov z okolia, a tak sa nemal čoho chytiť. Nechcel som uškodiť ostatným chlapcom. V návale zlosti mi dokonca vyšetrovací spis obúchal o hlavu. Súd však nakoniec aj tak prebehol, pričom môjho advokáta, ktorého mi vybavil otec, o tom neinformovali. Ponúkli mi obhajcu ex offo, čo som odmietol, pretože to bola len nastrčená bábka. Obhajoval som sa teda sám. Povedal som, že neuznávam spravodlivosť tohto súdu, že som nikoho nezabil, nikoho neokradol, nech ma teda súdia pre čo chcú a ako chcú. Obviňovali ma, že som chcel prepadávať policajné stanice, že som sa chcel so svojou skupinou ozbrojovať, zabíjať, partizánčiť a podobné nezmysly. Nakoniec ma odsúdili pre údajný zločin združovania proti republike a nedovoleného spolčovania na 18 mesiacov odňatia slobody.“

Po odsúdení bol Ľubomír presunutý na výkon trestu do tábora nútených prác v obávanom Jáchymove, kde strávil celý čas ťažkou manuálnou prácou v lágroch Bratstvo a Svornosť.

„Práca bola ťažká, tlačil som vozíky plné rudy v náročnom tempe. Bolo tam však mnoho politických väzňov, navzájom sme sa podporovali, pomáhali si a koniec koncov, keď je človek mladý, zvládne toho veľa. Bol som rád, že je už vyšetrovanie za mnou a odkrútim si svoj trest.“

V januári roku 1955 sa dostáva vyčerpaný na slobodu.

Úskaliami režimu až k skutočnej slobode

Ľubomír mal byť ako bývalý väzeň zaradený na prácu pri ťažbe v miestnej bani Cígeľ. Lekárskym potvrdením o jeho zhoršenom zdravotnom stave následkom väzby sa mu však podarilo vyhnúť ďalším rokom baníckej práce.

Najprv pracoval ako dopravný referent v miestnej pobočke štátnych družstevných predajní ovocia a zeleniny, neskôr robil inšpektora zelovocov v Nitre, v rokoch 1955 – 1957 však musel absolvovať základnú vojenskú službu v Jeseníku pri miestnom doplnkovom pluku.

Neskôr sa zamestnal ako pracovník chemických závodov v Novákoch. Tu však bola práca pri nasycovaní aktívneho uhlia nebezpečná a slabo ohodnotená. Nakoniec sa mu podarilo zamestnať sa v bani Cígeľ.

Absolvoval stavebnú priemyslovku v Handlovej a pracovne bol preradený na oddelenie práce a miezd, kde pracoval až do svojho odchodu do dôchodku.

V roku 1958 sa oženil s Oľgou Halmovou. Oľgin zdravotný stav sa však zhoršil, čo nakoniec spôsobilo, že v roku 2015 zomrela.

Počas celého obdobia komunizmu bol Ľubomír pod drobnohľadom orgánov, ktoré nezabúdali na svojich bývalých nepriateľov.

Po páde režimu sa pokúsil dodatočne očistiť svoje aj otcovo meno v rámci rehabilitácie bývalých politických väzňov a perzekvovaných osôb.

V súčasnosti žije Ľubomír Hatala na dôchodku v Prievidzi a dúfa, že budúcnosť už neprinesie mladým generáciám také neprávosti a skúšky osudu, akými si museli prejsť nevinní ľudia žijúci v období prelomu dvoch najkrutejších totalitných režimov.