Čo nám grécky mýtus hovorí o umelej inteligencii

V diskusiách o vplyvoch umelej inteligencie takmer vždy niekto spomenie grécky mýtus o Pandorinej skrinke. V moderných verziách tohto príbehu býva Pandora zobrazená ako tragicky zvedavá mladá žena, čo otvorí zapečatenú truhličku, z ktorej sa zrazu na ľudstvo vyvalí večné utrpenie. Ako duch, ktorý sa dostane z odzátkovanej fľaše, červíky, ktoré už nevrátite do otvorenej konzervy, rozbité vajce, ktoré už nedostanete do pôvodného stavu, sa aj tento mýtus premenil na klišé.

Lenže pôvodný príbeh o Pandore je v debatách o umelej inteligencii a strojoch, ktoré sa učia, oveľa primeranejší, ako si mnohí uvedomujú. Ukazuje totiž, že je lepšie počúvať „prométeovcov“, ktorí sa zaujímajú o budúcnosť ľudstva, než o „epiméteovcov“, ktorí sa nechajú ľahko oslniť vidinou krátkodobého zisku.

Antický android

Pandorin príbeh patrí k najstarším gréckym mýtom a prvýkrát bol zaznamenaný už pred viac ako 2500 rokmi. V originálnom znení nebola Pandora nejakou nevinnou dievčinou, ktorá podľahla pokušeniu prekročiť zákaz. Ako nám odkázal básnik Hesiódos, Pandora bola „vyrobená, nie narodená“. Jej vytvorenie si objednal všemocný Zeus a podľa jeho krutých špecifikácií ju vyrobil Héfaistos, boh kováčskeho umenia známy ako autor viacerých vynálezov. Pandora bola vlastne android so zámerne očarujúcim výzorom. Jej účelom bolo nachytať smrteľníkov ako zlo skryté v kráse.

Meno Pandora znamená „všetky dary“, čo je výrazom toho, že k jej výslednému vzhľadu prispeli všetci bohovia. Po tom, ako ju Héfaistos stvoril vo svojej dielni, priviedol Hermes fantastickú „ženu“ dole na zem a predstavil ju Epiméteovi ako jeho nevestu. Ako veno mu dal osudnú skrinku, ktorá obsahovala niekoľko „darov“.

Príbeh dvoch bratov

Epiméteus bol bratom rebelujúceho titána Prométea, ktorý pomáhal ľudstvu a podľa niektorých verzií mýtov ho dokonca stvoril. Prométeus mal starosť o zjavnú ľudskú zraniteľnosť, a tak mužov a ženy naučil, ako zodpovedne používať oheň a nástroje. Lenže toto neľútostného tyrana Dia, ktorý si žiarlivo strážil svoj exkluzívny prístup k úžasným technológiám, nahnevalo tak, že za trest nechal Prométea prikovať ku skale, kam každý deň ako dron prilietal orol (ďalší Héfaistov výrobok), aby mu vytrhol pečeň, ktorá Prométeovi neustále dorastala.

Pandora mala za úlohu taktiež trestať za používanie ohňa, no tento trest sa mal týkať celého ľudstva, ktoré Prométeov dar prijalo. V Pandorinom prípade šlo v podstate o zvodný fembot. Nemala rodičov, žiadne spomienky na detstvo, ani žiadne emócie, nemala nikdy starnúť, ani zomrieť. Bola naprogramovaná, aby vykonala zlovoľný čin: mala pôsobiť dojmom, že je človek, pôsobiť zvádzajúco a nakoniec otvoriť skrinku.

Ale ani toto nie je celý príbeh. Ako pripomenul už Platón, už samo Prométeovo meno hovorí, že bol prezieravý. Vždy sa pozeral dopredu, čím sa líšil od svojho bezstarostného brata Epimétea, ktorého meno zase hovorí, že sa pozeral späť. Ako ten racionálnejší a podozrievavejší z dvoch bratov sa Prométeus pokúšal brata varovať, aby Diov nebezpečný dar neprijímal. Ale Epimétea Pandora očarila tak, že ju bezhlavo prijal do svojho života. Až neskôr si uvedomil, aká hrozná chyba to bola.

Zbožné želania

Dnešný obraz Pandory, ktorá sa s hrôzou pozerá na to, ako zo skrinky vyletujú všetky hrôzy, je moderným vynálezom. A pomerne nová je aj utešujúca zmienka o tom, že na dne skrinky zostala ešte nádej. V klasickej gréckej interpretácii je Pandora zobrazená ako prefíkaný automat: jej najznámejšie zobrazenie na váze ju prezentuje so zlovestným úsmevom.

Navyše, v antike bola nádej zobrazovaná ako mladá žena menom Elpis, ktorej zvyčajne chýbala predvídavosť. Skôr ako o dar šlo o neschopnosť dovidieť ďalej alebo neschopnosť rozumne si vybrať z možných výsledkov. Reprezentovala zbožné želania, a nie ospravedlniteľný optimizmus. Pre starých Grékov bola v jednom ohľade niekým, kto sa na Pandoru veľmi podobal: šlo taktiež o