Denník N

Volám sa Rasťo Staňa a porozprávam vám, ako z nás Ján Filc spravil majstrov sveta

S Janom Lašákom tesne po tom, ako sme sa stali majstrami sveta. Foto - archív TASR
S Janom Lašákom tesne po tom, ako sme sa stali majstrami sveta. Foto – archív TASR

Rastislav Staňa

Narodil som sa 10. januára 1980 v Košiciach. Som majstrom sveta z roku 2002 a zo šampionátu 2003 mám bronz. V NHL som si zachytal v šiestich zápasoch Washington Capitals, následne som odišiel do Európy, kde som pôsobil vo Švédsku, v Rusku a krátko na Slovensku v HC Košice a v Česku v Sparte Praha. Posledný zápas som odchytal v decembri 2014.

„Pán Staňa, nemám pre vás dobrú správu. Prekonali ste zápal srdcového svalu a vaše srdce sa neprirodzene zväčšilo,“ povedal mi lekár v pražskej nemocnici.

Bol to šok, nič také som nečakal. Čoskoro som mal osláviť svoje len 35. narodeniny a ešte som to pár rokov chcel s hokejom potiahnuť. V prvých chvíľach som však veľmi nemal čas nad niečím takým rozmýšľať.

„Musíme si vás tu nechať na pozorovanie,“ dodal lekár. Celé to bolo nejaké čudné. Ráno som išiel normálne na tréning. Na ňom som však pocítil tlak na hrudi a do ramena. Tímový lekár ma teda poslal na echo, nech vylúčia problémy so srdcom. Nevylúčili.

„Pán doktor, pustíte ma aspoň na chvíľu domov?“ prosíkal som. Napokon ma pustil, od nemocnice som býval len nejakých päť minút.

Manželka bola doma s našimi dvomi malými deťmi. Oznámil som jej to, bolo to veľmi náročné.

Šok, slzy.

Hneď som musel ísť späť do nemocnice. Stihol som si zobrať len pár osobných vecí.

Možno to pre ňu nebolo až také náročné, pretože musela riešiť kopu praktických vecí, postarať sa o deti.

Prepustili ma po dvoch dňoch s tým, že hokej si najbližšieho pol roka určite nezahrám, možno sa budem môcť vrátiť o rok. „U každého to trvá inak, no je možné, že k hokeju sa už nikdy nebudete môcť vrátiť,“ povedal mi lekár.

Tým pádom sa skončilo moje pôsobenie v Sparte Praha. V meste som už nechcel zostať ani chvíľu, preto sme sa rýchlo pobalili a vypadli. Čo najskôr som chcel byť doma, v Košiciach, a prísť na iné myšlienky. A som tu doteraz.

Šok to bol o to väčší, že nikdy počas kariéry som nemal vážnejšie zranenia. Jediný problém som mal, že v období novembra a decembra som býval chorý. V roku 2013 sa z toho stal zápal pľúc, o rok znova. A skončilo sa to zväčšením srdca a ukončením kariéry.

Nádej na návrat tu bola, hlavne keď sa po prvých troch mesiacoch na testoch ukázalo zlepšenie. Po pol roku som však vedel, že moje srdce už nie je stopercentné. Neviem, či to spôsobila psychika, ale cítil som, že sa správa inak, ako by sa malo.

Dokonca som si nemohol dať ani pivo, pretože hneď prišlo búšenie.

Už po roku som vedel, že k hokeju sa nevrátim, ani keby sa srdce dalo do poriadku. Stihol som si to v hlave celé usporiadať. Mal som 36 rokov a asi bolo treba pohnúť sa ďalej.

Akákoľvek športová činnosť bola tabu, maximom boli prechádzky s rodinou. Keď športujete celý život, je náročné zo dňa na deň s tým prestať.

Pozor na srdce si musím dávať doteraz, nemôžem ho zaťažovať najvyššou intenzitou. Keď idem behať či bicyklovať, môžem to „vytočiť“ len po určitú hranicu. Hokej chodím hrávať už len s hobíkmi.

V bežnom živote však nemám žiadne problémy, a to je najpodstatnejšie.

Tu sa postav a chytaj

Hokej som naposledy hral na prelome rokov 2014 a 2015. Začiatkom roka 2016 som oficiálne ukončil kariéru. Odvtedy si žijem normálny život.

Športovcom sa často stáva, že po ukončení kariéry majú problém zaradiť sa do bežného života. Ja som však mal šťastie, že som pôsobil v krajinách, kde nás na to pripravovali. Už počas kariéry som teda mal v hlave, že nebude trvať večne.

Mali sme rôzne kurzy, napríklad jazykové či manažérske. Keď som pôsobil v zámorí, robili u nás dokonca nábor požiarnici. Táto profesia je vraj veľmi blízko k hokeju,

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

MS v hokeji

Športovci píšu

Teraz najčítanejšie