Denník N

Dopingoví komisári si asi mysleli, že si hneď niečo šľahnem, hovorí kladivár Lomnický, piaty z olympiády

Marcel Lomnický. Foto N - Peter Kováč
Marcel Lomnický. Foto N – Peter Kováč

Marcel Lomnický (31)

je slovenským reprezentantom v hode kladivom. Dostal sa do finále všetkých významných atletických podujatí, pred dvoma rokmi obsadil piate miesto na olympiáde v Riu. Vyštudoval business management a marketing na Virginia Polytechnic Institute and State University.

V rozhovore sa dočítate, že:

  • na súťažiach sa stretáva s kladivárom, ktorého trikrát pozitívne testovali na doping,
  • párty na americkej univerzite pohltili niektorých atlétov tak, že skončili so športom,
  • kariéru nechce ukončiť bez toho, aby prehodil 80 metrov,
  • si postavil vlastný kladivársky sektor, v ktorom má najlepšie podmienky na Slovensku,
  • v posilňovni drepne s 320-kilovou činkou, ale nemá zmysel to preháňať.

V minulosti platilo, že v rámci vrhačských disciplín bol rozšírený doping. V súčasnosti fungujú biologické pasy. Zlepšilo sa to?

Čo sa týka nás, nám biologický pas často nerobia, vďaka krvným hodnotám je to skôr ukazovateľ pre vytrvalostné športy. Ale určite sa situácia zlepšila, testovanie je kvalitnejšie. S Maťom Tóthom sme ako jediní slovenskí atléti v systéme WADA, do ktorého patria najlepší na svete. WADA príde hocikam a hocikedy, nájdu nás veľmi ľahko a aj v Afrike môže prísť miestny lekár a urobí test. V tomto je veľký rozdiel.

Veľa novinárov sa ma pýta, prečo pred desiatimi rokmi kladivári hádzali 78,5 metra a viac, kým dnes táto hodnota znamená olympijské zlato. Je to presne pre tieto testy. Stačí sa pozrieť, kto kedysi dominoval – Rusko, Bielorusko a ďalšie krajiny, v ktorých sa veľa dopovalo. Kladivári konštantne nevychádzali z krajiny až do obdobia tesne pred šampionátmi, keď už boli v úvodzovkách čistí. Dopingoví komisári sa k nim nemali ako dostať, museli žiadať o víza a bolo to komplikované. Výkony, ktoré vtedajší kladivári dosahovali, sa nedajú dosahovať bez steroidov.

Kladivárskych súťaží sa však stále zúčastňuje Bielorus Ivan Tichon, ktorý je akýmsi prežitkom tých čias. V minulosti ho opakovane pozitívne testovali, no stále hádže a dokonca získal striebro na olympiáde v Riu. Ako je to možné?

Dokopy ho pozitívne testovali trikrát. Na olympiáde v Pekingu 2008 sa však odvolal na procesnú chybu – A aj B vzorku testoval rovnaký lekár, tak obvinenie zrušili a vrátili mu medailu, aj keď vzorka je stále pozitívna. Následne spätne testovali jeho vzorky z rokov 2004 a 2005. Tým, že to bolo s odstupom ôsmich rokov, mu tieto vzorky zlúčili do jednej.

Ako sa naňho pozeráte na súťažiach?

Katastrofálne, je to človek, ktorý tam nemá čo robiť. Laik si povie, aký je dobrý, keď má 42 rokov a hádže 78 metrov. Lenže napríklad ja za rok nahádžem 3-tisíc hodov. On vďaka rokom užívania dopingu nahádzal taký objem za dva mesiace. Má za sebou toľko hodov koľko štyria ďalší za celú svoju kariéru. Kladivo sa nedá natrénovať inak ako hádzaním. Niekto si potom povie, akú má Tichon dokonalú techniku. Jasné, keď popri steroidoch rýchlejšie regeneroval a hádzal viac než ostatní.

Ako často podstupujete dopingové testy?

Záleží na tom, ako sa mi darí v roku. Po olympiáde ich bolo naozaj veľa, teraz ich je menej. Tento rok som ich mal možno sedem.

Prišli za vami komisári niekedy v momente, keď ste to nečakali?

Prídu naozaj hocikedy. Musím si na tri mesiace dopredu vypisovať pobyty, kde sa nachádzam. Jednu hodinu počas každého dňa musím byť na mieste, kde ma vedia zastihnúť. Vždy si vypisujem čas medzi 6.00 a 7.00 ráno – viem, že som doma, spím, zobudia ma a prebehne to podľa pravidiel.

Komisári však môžu prísť aj v úplne inom čase – ak športovca nezastihnú, je všetko v poriadku, ale ak áno, musí odovzdať vzorku. Mne sa stalo aj to, že prišli dva dni po sebe. Prišli ráno o šiestej a asi si mysleli, že si hneď potom niečo šľahnem, tak

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Rozhovory

Teraz najčítanejšie