Dopingoví komisári si asi mysleli, že si hneď niečo šľahnem, hovorí kladivár Lomnický, piaty z olympiády

V rozhovore sa dočítate, že:

• na súťažiach sa stretáva s kladivárom, ktorého trikrát pozitívne testovali na doping,
• párty na americkej univerzite pohltili niektorých atlétov tak, že skončili so športom,
• kariéru nechce ukončiť bez toho, aby prehodil 80 metrov,
• si postavil vlastný kladivársky sektor, v ktorom má najlepšie podmienky na Slovensku,
• v posilňovni drepne s 320-kilovou činkou, ale nemá zmysel to preháňať.

V minulosti platilo, že v rámci vrhačských disciplín bol rozšírený doping. V súčasnosti fungujú biologické pasy. Zlepšilo sa to?

Čo sa týka nás, nám biologický pas často nerobia, vďaka krvným hodnotám je to skôr ukazovateľ pre vytrvalostné športy. Ale určite sa situácia zlepšila, testovanie je kvalitnejšie. S Maťom Tóthom sme ako jediní slovenskí atléti v systéme WADA, do ktorého patria najlepší na svete. WADA príde hocikam a hocikedy, nájdu nás veľmi ľahko a aj v Afrike môže prísť miestny lekár a urobí test. V tomto je veľký rozdiel.

Veľa novinárov sa ma pýta, prečo pred desiatimi rokmi kladivári hádzali 78,5 metra a viac, kým dnes táto hodnota znamená olympijské zlato. Je to presne pre tieto testy. Stačí sa pozrieť, kto kedysi dominoval – Rusko, Bielorusko a ďalšie krajiny, v ktorých sa veľa dopovalo. Kladivári konštantne nevychádzali z krajiny až do obdobia tesne pred šampionátmi, keď už boli v úvodzovkách čistí. Dopingoví komisári sa k nim nemali ako dostať, museli žiadať o víza a bolo to komplikované. Výkony, ktoré vtedajší kladivári dosahovali, sa nedajú dosahovať bez steroidov.

Kladivárskych súťaží sa však stále zúčastňuje Bielorus Ivan Tichon, ktorý je akýmsi prežitkom tých čias. V minulosti ho opakovane pozitívne testovali, no stále hádže a dokonca získal striebro na olympiáde v Riu. Ako je to možné?

Dokopy ho pozitívne testovali trikrát. Na olympiáde v Pekingu 2008 sa však odvolal na procesnú chybu – A aj B vzorku testoval rovnaký lekár, tak obvinenie zrušili a vrátili mu medailu, aj keď vzorka je stále pozitívna. Následne spätne testovali jeho vzorky z rokov 2004 a 2005. Tým, že to bolo s odstupom ôsmich rokov, mu tieto vzorky zlúčili do jednej.

Ako sa naňho pozeráte na súťažiach?

Katastrofálne, je to človek, ktorý tam nemá čo robiť. Laik si povie, aký je dobrý, keď má 42 rokov a hádže 78 metrov. Lenže napríklad ja za rok nahádžem 3-tisíc hodov. On vďaka rokom užívania dopingu nahádzal taký objem za dva mesiace. Má za sebou toľko hodov koľko štyria ďalší za celú svoju kariéru. Kladivo sa nedá natrénovať inak ako hádzaním. Niekto si potom povie, akú má Tichon dokonalú techniku. Jasné, keď popri steroidoch rýchlejšie regeneroval a hádzal viac než ostatní.

Ako často podstupujete dopingové testy?

Záleží na tom, ako sa mi darí v roku. Po olympiáde ich bolo naozaj veľa, teraz ich je menej. Tento rok som ich mal možno sedem.

Prišli za vami komisári niekedy v momente, keď ste to nečakali?

Prídu naozaj hocikedy. Musím si na tri mesiace dopredu vypisovať pobyty, kde sa nachádzam. Jednu hodinu počas každého dňa musím byť na mieste, kde ma vedia zastihnúť. Vždy si vypisujem čas medzi 6.00 a 7.00 ráno – viem, že som doma, spím, zobudia ma a prebehne to podľa pravidiel.

Komisári však môžu prísť aj v úplne inom čase – ak športovca nezastihnú, je všetko v poriadku, ale ak áno, musí odovzdať vzorku. Mne sa stalo aj to, že prišli dva dni po sebe. Prišli ráno o šiestej a asi si mysleli, že si hneď potom niečo šľahnem, tak prišli na druhý deň znovu o šiestej. Ale ja som len rád, nech takto chodia za každým 40-krát do roka. Lenže testy sú drahé, lekári musia vycestovať a nižšie postavených kladivárov preto ani poriadne netestujú.

Sú športovci, ktorí časté dopingové testy berú ako priveľký zásah do súkromia.

Dá sa na to pozrieť aj takto. Stalo sa mi, že som mal ráno naplánovaný let, a keď som otvoril dvere, stál tam komisár. Musel som rýchlo odovzdať vzorku a ponáhľať sa na letisko. Naozaj to niekedy dokáže byť obťažujúce, ale keď vidím na pretekoch Ivana Tichona, chcem, aby uňho bývali.

Zaujímavé však je, že komisári ako keby sa trochu báli testovať tých najlepších. Trénujem s Pawlom Fajdekom, ktorý je úplne najlepší, ale z nás dvoch častejšie testujú mňa. Som s ním stále a nemyslím si, že predo mnou čokoľvek tají, ale aj na súťažiach málokedy vezmú víťaza. Vezmú druhého, tretieho, ôsmeho. Toto ma priviedlo aj k myšlienke, ako často asi testovali Usaina Bolta. Raz za rok?

Kladivár robí celý život ten istý pohyb. Príde do kruhu, roztočí sa a vymrští kladivo. Čo vtedy prežíva a na čo myslí?

Oproti ostatným disciplínam máme trochu nevýhodu – kým bežci súťažia vždy na podobnom tartane, kladivárske kruhy sa líšia. Povrch sa mení aj podľa počasia, je iný, keď je mokrý. Po tých rokoch už viem, čo od seba môžem očakávať, a podľa podmienok si viem upraviť techniku.

Najdôležitejšie je trafiť do výseku, ktorý má približne len 38 stupňov, ale najväčšou chybou je myslieť práve na to a tlačiť na seba. Ja preto radšej nemyslím vôbec na nič. Samozrejme, aj profesionálom sa stane, že netrafia do výseku. Mne sa to naposledy stalo dvakrát na uplynulých majstrovstvách Európy v Berlíne. Keď je atlét vo vrcholnej forme, chce v otáčkach ešte trochu pridať, kladivo zostane v ruke o milistotinu sekundy dlhšie a skončí v klietke.

Väčšinou aj hneď viete, či ste hodili ďaleko alebo nie. Na základe čoho?

To vie aj 15-ročný kladivár. Kladivo je rotačný pohyb, čím rýchlejšie sa kladivár točí, tým väčšia odstredivá sila ho ťahá. Kladivár akéhokoľvek veku a výkonnosti pri rotácii vie, keď už kladivo nedokáže udržať. Cíti, ako keby mu malo odtrhnúť ruku. Ak urobí technicky dobrý hod a vypustí kladivo v správnom momente, zažíva ojedinelý pocit. Nevie presne, koľko hodil, ale vie, že sa mu podaril výnimočný hod, povedzme o meter či dva dlhší než všetky priemerné.

Stane sa aj po tých rokoch nejaká začiatočnícka chyba, napríklad, že kladivo vám skôr vypadne z rúk?

Málokedy, ale stane sa, napríklad v lete, keď sa veľmi potia ruky. Používam lepivý sprej, ktorý kladivo trochu priľne o ruku. Niekedy sa pretrhne drôt alebo rúčka a vtedy sa človek môže zraniť – kladivo má odstredivú silu, kladivár sa s ňou snaží bojovať. Keď sa kladivo odtrhne, kladivár letí takou istou silou na opačnú stranu. Videl som už aj kladivárov, ktorí takto spadli na hlavu a privodili si otras mozgu. Treba si dávať pozor, aby ste nehádzali so starým kladivom.

V atletike ste vyskúšali viaceré disciplíny. Čo sa vám zapáčilo práve na kladivárskom pohybe?

Asi to, že som sa v kladive najrýchlejšie zlepšoval. Do atletickej triedy som sa dostal ako šiestak a vyskúšal som všetko vrátane šprintov a vytrvalostných behov. Pred atletikou som paradoxne robil niečo úplne iné – bol som krasokorčuliar. Asi mi chýbal ten rotačný pohyb, tak som skúsil vrhačské disciplíny. Kladivo som vyskúšal ako posledné a medzi rovesníkmi som bol prvý. Vtedy to človeka baví.

Kedy ste si po prvý raz uvedomili, že z toho môže byť vaša profesia?

Asi keď som sa kvalifikoval na svoju prvú olympiádu v roku 2012. Kladivárom veľmi dlho trvá, kým sa dostanú na určitú úroveň – je to zároveň silová aj technická disciplína. Nie je to ako v šprinte, v ktorom príde rýchly talent a v 20 rokoch dokáže konkurovať najlepším. Keď som mal 21 rokov, odišiel som študovať do Ameriky a môj osobný rekord bol 72 metrov, čo nie je ani len limit na veľké podujatia. Ak by som sa nedostal na univerzitu, asi by sa zo mňa nikdy nestal profesionál. Keď sa mi potom podarilo kvalifikovať sa na olympiádu, povedal som si, že by sa to možno aj dalo. Na Slovensku bol systém podpory postavený práve na kvalifikácii na veľké podujatia, dnes je to už skôr o samotných výsledkoch.

Odišli ste študovať do Virgínie a hádzať do americkej univerzitnej NCAA. Ťažké alebo ľahké rozhodnutie?

Ťažké, dosť som s tým bojoval. Ako 19-ročný som skončil strednú školu a dva roky som nerobil nič. Nepracoval som, len som trénoval a sedel doma. Ponuky som mal hneď, keďže som v roku 2006 skončil tretí na juniorských majstrovstvách sveta. Americkí tréneri na tieto podujatia chodia a ponúkajú štipendiá. Ja som si však neveril v angličtine, nemal som takú úroveň, aby som urobil prijímacie testy. Zároveň som ani nechcel ísť, nevedel som si to predstaviť. Moja sestra sa tiež venuje kladivu a veľmi ma do toho hnala. Ona nakoniec šla na školu ako prvá, ja som sa za ňou prišiel pozrieť počas jej prvého semestra a tak ma to očarilo, že som sa začal veľmi snažiť. Uspel som v testoch a prijali ma.

Na univerzite ste si vybrali business management a marketing. Prečo?

Tak ako som bol nerozhodný, či ísť na školu, tak som potom ani tam nemal hneď svoj odbor. Prvé semestre sa však dajú študovať všeobecné predmety, ktoré sa prekrývajú vo viacerých odboroch. Dôležité bolo zlepšiť jazyk a rozhodnúť sa. Zvolili sme rozvrh, v ktorom bolo veľa predmetov zameraných na čísla, takže sa to vyvinulo ekonomickým smerom. Potom ma to aj začalo veľmi baviť, štúdium bolo veľmi praktické, spolupracovali sme s reálnymi spoločnosťami.

Ako to fungovalo? Stačilo škole, že ste mali dobré výsledky v športe, alebo ste museli dodržať aj presne stanovený prospech?

Práve naopak, škola ma prijala nie na základe športu, ale po úspešnom absolvovaní prijímačiek. Vďaka športu som dostal štipendium, ktoré mi štúdium pokrylo. Vždy sa nám snažili vštepovať, že škola a šport sú úplne rozdielne veci. Profesori na testoch ani netušili, že v triede je nejaký športovec, nemal som žiadne privilégiá. Musel som sa učiť ako všetci ostatní a štipendium mi to len zaplatilo.

Prospech vždy závisí od odboru, najlepší priemer GPA má hodnotu 4,0. Ak bol niekto inžinier, musel napríklad dodržať GPA 3,2 – pri samých céčkach teda nemal šancu. Potom vás vyhodia z odboru a musíte prejsť na iný. Ja som teda musel dodržať GPA, aby som sa udržal na marketingu a financiách. V Amerike som bol označený ako student – athlete, ale student bolo vždy na prvom mieste. Bez ohľadu na to, ako veľmi som chcel ísť na olympiádu a športovať, musel som mať vyriešenú školu a potom trénovať.

Bavil vás život v Amerike?

Ale áno, hlavne ten univerzitný bol bezproblémový. Štipendium som mal, nemusel som si brať pôžičky ako väčšina amerických študentov, ktorí sa zadlžili do konca života. Nie je to malina, štúdium stálo 35-tisíc dolárov ročne. O ubytovanie a stravu som mal tiež postarané, musel som teda len chodiť do školy, trénovať a učiť sa. Univerzitný život v Amerike so sebou nesie aj párty, každý deň sa tam dialo niečo zaujímavé a rád na to spomínam.

Práve som sa chcel spýtať, ako ste v Amerike zvykli tráviť voľný čas.

Ako športovec som veľa cestoval, množstvo víkendov som strávil na pretekoch, takže som musel dodržiavať životosprávu. Boli tam však aj atléti z Európy, ktorých ten párty život tak pohltil, že športová kariéra sa úplne skončila a začala sa iná – dokončiť školu a maximálne si to tam užiť. Je to veľmi ľahká vec, takmer každý deň sa tam niečo deje. Američania prídu na školu, keď majú 18, skončia, keď majú 21 alebo 22. Keďže legálne môžu piť od 21 rokov, nemajú inú možnosť než piť doma. A presne takto to vzniká, niekto prinesie veľký sud piva, urobia si párty a sú doma. Málokto ide do mesta.

Hokejisti, ktorí pôsobia v rámci systému NCAA, si pochvaľujú veľký divácky záujem o zápasy univerzít. Platí to aj v atletike?

Keď som chodil na americký futbal, mali sme náš 70-tisícový štadión každý víkend plný. Atletika sa s americkým futbalom, bejzbalom či basketbalom nedala porovnávať, ale na majstrovstvách NCAA sme aj my mali plné tribúny. Na Slovensku prídu na preteky len tréneri, zverenci a rodičia. Atletika u nás nie je športom číslo jeden, ale aj v Amerike to majú podobne, pretože sa porovnávajú s inými športmi. V porovnaní so Slovenskom to však bola paráda.

V posledných rokoch ste hádzali vo finále všetkých najväčších podujatí. Ktoré športové výsledky si najviac ceníte?

Najviac asi piate miesto z olympiády v Riu. Na vrcholnom podujatí je to vždy o umiestnení – človek si ľahko povie, že som hodil 76 a osobák mám 79. V tom momente však majú všetci rovnaké podmienky – vlhkosť vzduchu, teplotu, typ kruhu. Dokázal som byť piaty na svete, čo je dobré. Taktiež ma veľmi potešilo druhé miesto na univerziáde v roku 2013, kde som hodil takmer 79 metrov. Vo finále som si vytvoril krásny osobný rekord.

Na olympiáde ste dlho bojovali o medailu. Aká emócia prevládala po súťaži: smútok z toho, že to nevyšlo, alebo radosť zo životného výsledku?

Asi smútok. Pred posledným hodom som bol ešte štvrtý o osem centimetrov. Na posledný hod som šiel s tým, že to spravím, forma bola, ale nevyšlo to. Až potom ma prehodil Poliak Nowicki, ktorý bol dovtedy asi siedmy a nakoniec vzal bronz. Vďaka nemu ma to menej mrzelo – ak by som bol štvrtý o osem centimetrov, asi by som sa zbláznil. Najmä kvôli tomu, že predo mnou skončil Mexičan, o ktorom predtým ani potom nikto nič nepočul. Ten pocit bol však super, bol som veľmi blízko a reálne som cítil, že by z toho mohla byť medaila. S odstupom času vnímam piate miesto ako super výsledok.

Čo vás motivuje do ďalšej fázy kariéry?

Práve olympijská medaila a 80 metrov. Nechcel by som ukončiť kariéru s výkonom pod 80 metrov. Športu som obetoval veľmi veľa a všetko sa snažím robiť na hranici možností, dodržujem životosprávu. Verím, že by som si to zaslúžil.

Padla už 80-ka na tréningoch?

Na tréningoch sa mi to v posledných troch rokoch podarilo zopárkrát za rok. Doma však trénujem na známom kruhu v ideálnych podmienkach. Hodím 30-krát, kým na súťaži v kvalifikácii hodím jeden hod a 40 minút čakám na ďalší. Podmienky sa nedajú nasimulovať a funguje tam aj stresový faktor, kamery, ľudia.

Približne dva roky sa pripravujete s Poliakom Pawlom Fajdekom, ktorý je v posledných rokoch dominantným kladivárom a málokedy prehráva. V čom vás táto spolupráca posunula?

Asi v tom, že trénujem s niekým. Jeho tréningový program sa zase až tak nelíši od toho, čo som robieval predtým. Nie je to žiadna veda, ale jeho výhoda spočíva v tom, že vo svojom systéme techniky a tréningu funguje od 16 rokov. Keď som bol ja v podobnom veku, chodili sme si zahádzať na štadión, nebolo to ani zďaleka také profesionálne.

Pred olympiádou v Riu som niekoľko rokov trénoval sám, dostal som sa na nejakú úroveň, ale už ma to prestávalo baviť – každý deň ísť sám na tréning, hlavne v zime, keďže kladivo sa nedá robiť v hale. Po Riu som ho teda oslovil a dalo mi to radosť do tréningu. Vieme sa zabaviť, atletika je síce individuálny šport, ale prítomnosť sparingpartnerov a trénerov robí veľa. Nehovoriac o tom, že vo všetkom, čo robíme, je lepší. To ma každý jeden deň motivuje, aby som sa zlepšoval.

Nemali ste obavy z toho, že tréning s niekým takým dominantným bude, naopak, demotivujúci?

Mal. Nielen z toho, že je taký dobrý, ale všetko sa tam točí okolo neho. Je to jeho tréningová skupina, má trénerku a fyzioterapeuta, ktorí s nami chodia všade. Ja som pri ňom v pozícii sparingpartnera a na to som nebol zvyknutý. Napriek tomu som však do toho šiel, pretože som si vtedy myslel, že nemám inú možnosť, inak by som asi skončil. Novinárom je však potom ťažké vysvetliť, že proces celkovej zmeny netrvá rok. Musel som si zvykať, trénerka nevie ani slovo po anglicky, takže som sa musel naučiť rozumieť jej po poľsky.

Zmenil som tréningový plán, pobyty, techniku – úplne všetko. Prvý rok bol ťažký, výsledkovo to nebolo až tak vidieť, ale fyzicky som sa cítil zle. Na tréningoch bol medzi nami obrovský rozdiel, ja som hodil 68 metrov, kým on 83. V druhom roku to už bolo lepšie, dostal som sa do systému a naučil som sa trénovať dvojfázovo, čo som dovtedy nerobil. Verím tomu, že na olympiáde v Tokiu sa prejavia štyri roky s ním. Sám by som sa tam možno ani nedostal, teraz sa možno dostanem a možno ho aj prehodím.

Ako s Pawlom vychádzate?

Veľmi dobre. Keď som sa zamyslel, s kým by som mohol trénovať, nikto iný mi ani veľmi nenapadol. Je o dva roky mladší, máme podobné záujmy. Vie perfektne po anglicky, takže nebolo ťažké sa dať dokopy. On mal dovtedy v tréningovej skupine tri kladivárky, ale už ho to takto nebavilo, dokonca trénoval v inom čase než ony. Celé to teda vymenil za chlapa a je spokojný, inak by nechcel spolupracovať ďalej.

Pred časom ste sa nerozišli v dobrom s bývalým klubom. Ako ste prežívali toto obdobie?

Keď som sa vrátil z Ameriky, prestal mi platiť štatút študenta a bol som nezamestnaný. Žiaden slovenský klub okrem Dukly Banská Bystrica nemôže ponúknuť platenú pozíciu, takže som nemal inú možnosť. Dostal som ponuku, prestúpil som a to bol taký spúšťač. Vedeniu klubu sa akoby nepáčilo, že na štadióne trénuje niekto, kto nie je členom klubu. Snažil som sa nájsť riešenie, aby som tam mohol zostať. V tom čase som si nevedel predstaviť trénovať niekde inde a chcel som investovať do rekonštrukcie sektora.

Vyvrcholilo to mesiac pred majstrovstvami sveta v Pekingu 2015, keď mi úplne zakázali trénovať. Spojil som sa s Liborom Charfreitagom a dochádzal som za ním do Trnavy. Prežíval som to zle, nečakal som to a malo to nešťastnú dohru. Novinári o tom po majstrovstvách sveta napísali článok, pre ktorý ma vedenie bývalého klubu zažalovalo za poškodzovanie dobrého mena. Odvtedy som nebol na nitrianskom štadióne, čo ma mrzí, keďže som to tam mal rád.

Ako ste túto situáciu riešili?

Postavil som si vlastný sektor neďaleko Nitry. Nebola to malina, bolo ťažké nájsť vhodný zatrávnený a dostatočne bezpečný pozemok. Trvalo to dlho, za Liborom som chodil asi rok a pol, veľmi mi pomáhal. Našťastie sa mi to podarilo a momentálne mám asi najlepšie kladivárske podmienky na Slovensku – je to zastrešené, osvetlené, vykúrené.

Ako dlho vám trvala výstavba sektora a koľko ste do nej investovali?

Drobné úpravy som robil ešte teraz na jeseň, čiže to trvalo asi dva roky. Vyliať kruh a postaviť klietku netrvalo dlho, takže som mohol trénovať, ale vybudovanie zázemia okolo toho trvalo dlhšie. Staval som to sám s pomocou kamarátov. Finančne to neviem presne vyčísliť, ale stálo to do 10-tisíc eur.

Ako sa pripravuje kladivár mimo kladivárskeho kruhu? Naberá iba čistú silu alebo potrebuje získať aj kondíciu?

Kladivo je špecifická disciplína, hádzať potrebujeme takmer celý rok. Napríklad oštepári nemôžu, pretože by si poškodili ruku. Príprava pred sezónou je kondičná, ale na behy nie som stavaný. Len čo sa rozbehnem, všetko ma bolí a ťažšie sa mi dýcha. Kondícia v mojom prípade znamená, že hádžem veľa a v posilňovni robím veľa opakovaní s menšími váhami.

Sledujete si v posilňovni osobné rekordy?

Ale áno, pre kladivára sú najdôležitejšie nohy, keďže sme pri hádzaní stále v podrepe. S činkou som drepol 320 kilogramov, ale nemá zmysel to preháňať. Od 200 kilogramov vyššie to už nepridáva výkon. Venujem sa aj trhu a silovému premiestneniu. V premiestnení zvládnem možno 180 kíl, v trhu 140.

Koľko si dokáže kladivár zarobiť v rámci súťaží?

Kladivo veľmi trpí tým, že nie je súčasťou Diamantovej ligy, kde sú prémie za umiestnenia oveľa vyššie. Zároveň to sťažuje aj prácu so sponzormi, ktorí by chceli svoje logá vidieť na televíznych obrazovkách. V rámci Hammer Challenge máme štyri-päť podujatí, na ktoré sa dostanú iba najlepší. Ja tam prídem, skončím štvrtý, piaty či šiesty, dostanem 300-400 dolárov, z ktorých musím zaplatiť daň a 15 percent ide manažérovi. Málo ľudí to motivuje za týchto podmienok robiť. Libor Charfreitag mi hovoril, že kedysi si kladivári na každom európskom podujatí vedeli zarobiť za víťazstvo 2-tisíc či 3-tisíc eur. Ak sa však umiestnim v celkovom hodnotení Challenge, je to už zaujímavé. Napríklad za piate miesto kladivár dostane povedzme 8-tisíc dolárov.

Nemajú kladivári trochu obavy, že by kladivo mohlo vypadnúť z programu olympiády?

Nemyslím si to, kladivo je jedna z najstarších atletických disciplín. Podľa mňa je aj atraktívne, ale je zle odprezentované. Podujatia Diamantovej ligy sa ohradzujú tým, že im to zničí trávnik alebo vykurovanie trávnika. Dúfam však, že niečo také ako koniec na olympiáde nenastane.

Koľko vás stojí kladivárska výbava na jednu sezónu?

Nie je to až také drahé. Jeden pár špeciálnej obuvi stojí asi 80 eur, pričom za rok zoderiem asi tri páry. Rukavice takisto nie sú veľmi drahé. Náčinie väčšinou zabezpečujú kluby, ja mám vo svojom sektore vlastné. Dohromady ma všetko stojí tak 400 eur za rok.

Premýšľali ste už nad koncom kariéry a nad tým, čo budete robiť po nej?

Ešte nie. Chcel by som ísť ešte na dve olympiády, čiže na najbližších šesť rokov mám program. Dúfam, že sa nijako vážnejšie nezraním.